Nedávno dalo 123 poslancov facku hodnote za peniaze. Parlament prelomil veto prezidentky k novele zákona, ktorá ohrozuje efektívnosť verejných financií pri veľkých dopravných projektoch. Novela ignoruje prípravu a priority. O potrebe zrýchliť výstavbu diaľnic nepochybujem. Na takéto prepojenie Bratislavy a Košíc čakajú už dve generácie. Príprava diaľničného úseku trvá v priemere 14 rokov, pričom pri niektorých je to dokonca 25 až 30 rokov.
Správne identifikovaný problém (zdĺhavá príprava a výstavba) sa poslanci rozhodli riešiť populisticky. Môže sa to skončiť opačne, ako bolo zamýšľané. Diaľnice budeme mať neskôr a budú drahšie. Pozrime sa, kde nás tlačí topánka. Inšpiráciu nájdeme v susednom Česku. Tam pri hľadaní riešenia, ako skrátiť výstavbu diaľnic z 13 na 9 rokov, najskôr detailne zmapovali celý proces výstavby. Kým u nich trvá posúdenie vplyvov na životné prostredie rok, u nás trikrát dlhšie.
Z celého reťazca si poslanci absurdne vybrali hodnotenie Útvaru hodnoty za peniaze na ministerstve financií (ÚHP), ktoré trvá 30 dní, namiesto oveľa dlhších procesov. Novela posúva povinnosť preukázať kvalitu projektu cez štúdiu na neskôr, keď už boli spravené všetky dôležité rozhodnutia. Ukracuje štát a odbornú verejnosť o diskusiu, napr. o trasovaní ciest, ktoré má obrovský vplyv na výdavky. Na základe doterajších hodnotení veľkých dopravných projektov ÚHP vyrátal, že priemerná úspora je v úvode okolo 26 percent. Ak sa po novom budú úseky za vyše deväť miliárd eur analyzovať neskôr, potenciálne predraženie ciest môže štátny rozpočet obrať o 2,4 miliardy. V prepočte na obyvateľa je to strata vyše 500 eur. Vplyv na verejné financie je teda približne taký ako pri nezodpovednom nápade Igora Matoviča uplácať voličov 500 eurami. Nie je to však len o nákladoch, ale aj o čase. Všetko sa naraz postaviť nedá. Potrebujeme verejnosti povedať, aké sú priority a realistický plán. Ak sa niekto rozhodne, že namiesto D3 na Orave bude priorita R4 do Poľska, treba poznať aj dôsledky. Neustále sa meniace priority spôsobia, že všade spravíme trochu, ale nedokončíme nič.
Politici sa rozhodli, že pri diaľniciach sa nebudú rozhodovať na základe dát. Nezaujímajú ich iné názory a nevysvetlia verejnosti, prečo sa pre konkrétne riešenie rozhodli. Politici majú, samozrejme, právo posledného slova. No nie je správne, ak to ide na úkor transparentnosti a cez nesystémové výnimky. Poslanci dali svojím rozhodnutím hodnote za peniaze facku. Naozaj niekto verí, že najprv sa treba rozhodnúť a potom zamýšľať, či rozhodnutie bolo správne?