Daň je starou inštitúciou ľudstva. Už v minulosti slúžila ku kompenzácii majetkovej rozdielnosti, pričom najviac daní platili tí najbohatší. Ten, kto mal väčší majetok, musel sa viac podieľať na spoločných veciach.
Na druhej strane, kto platil dane, mal aj výsostné postavenie. Napríklad mal právo voliť alebo byť volený do rád, orgánov alebo inštitúcií, kde sa rodili dôležité rozhodnutia. Išlo o akúsi prirodzenú selekciu. Predpokladalo sa, že kto bol bohatý, mal by mať aj zdatnosť posúdiť veci viac ohľaduplne, a keďže sa majetky dedili, tak sa predpokladalo, že mal aj lepšie vzdelanie.
Koľko a z čoho
Vznikom korporácií sa tento spoločenský honor stratil. Premenil sa na ekonomický vplyv a vznikom všeobecného volebného práva dane už spoločenský status viac nezabezpečujú. Čo sa však nezmenilo, je základná podstata daní a to, že kto má viac, musí časť vrátiť. Debaty sa vedú iba o tom, koľko a z čoho. Sú dane, ktoré sa vyberajú z majetku, ako napríklad daň z nehnuteľností alebo dedičská daň. V ich prípade sa nezohľadňuje majetkový stav platiteľa, ale samotná existencia majetku. A takisto existujú dane, ktoré sa vzťahujú na výkony: koľko si zarobil, toľko musíš zaplatiť.
Štát na seba nezarobí
Samozrejme, cieľom je, aby platiteľ platil dane čo najdlhšie, veď keď nebudú platitelia, tak nebudú príjmy. Od komunizmu je už každému jasné, že štát na seba peniaze z podnikania zarobiť nevie. Štáty bohatnú preto, lebo majú šikovných, pracovitých jednotlivcov alebo silné korporácie, ktoré platia dane. Štát môže prilákať platiteľov aj tým, že im ponúkne lepšie podmienky na platenie daní a opačne, platiteľov daní môže odradiť, ak chce príliš veľa.
Je pravdou, že v dôsledku všeobecného volebného práva sa v demokratických spoločnostiach vlády striedajú a nikto z politikov preto nechce myslieť na dlhšie ako na jedno volebné obdobie. Čo dnes zoberiem a rozdám, to sa započíta u voličov dnes. A keďže aj volič chce benefity a nie volebné programy, je to symbióza.
V rozprávkach, ktoré si pamätám z detstva, platilo, že čo cez leto veverička nenaskladnila, v zime nevedela zjesť. A keď medveď neustále chodil na med do špajzy, tak sa med minul. Poučenie týchto rozprávok – následkom sa nevyhneš – platí dodnes.