Ak ste nedávno sledovali správy, možno ste mali pocit, že ste sa ocitli v modernej verzii americkej rozprávky. Princ však tentoraz nezobudil Šípkovú Ruženku bozkom, ale podpisovaním dekrétov vo Washingtone.
Keď ste sa však pozerali na celú atmosféru inaugurácie, mali ste pocit, že namiesto rozprávkových postáv prišli ľudia z románu Sto rokov samoty, ktorí sa usmievali, tlieskali, akoby sa radovali, že po dlhom čase opäť svieti slnko.
Obsahom dekrétov však boli témy, o ktorých keď ste sa ešte deň predtým zmienili, tak ste boli označovaní v dobrých spoločnostiach Európy za krajnú pravicu a personu non grata.
Namiesto toho však, aby predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová vyhlásila embargo na Spojené štáty, kde už ostali iba dve pohlavia, mužské a ženské, kde otvorene hovoria, že vojna sa má ukončiť aj vtedy, keď Ukrajina ešte Rusko neporazila, a Green Deal hodili zo stola, tak vo svojom vystúpení v Davose Spojené štáty označila za najsilnejšieho spojenca.
Človek sa nemôže ubrániť pocitu, že politické elity, ktoré stavili na víťazstvo Joea Bidena, by sa dnes radi fotografovali aj s Donaldom Trumpom, ak by ich na inauguráciu niekto pozval.
Nie, ja neoslavujem ani nesmútim. Konštatujem len to, že európska politika ukázala, že nemá pevné zásady. Dnes, keď reprezentanti Európskej únie mali ukázať, akí sú neoblomní vo svojich hodnotách, ktoré označili za najdôležitejšie kultúrne a zásadové, tak presne tieto hodnoty za minútu odsunuli.
Európski lídri nechcú bojovať, chcú iba ostať v miestnosti, kde je prestreté, aj za cenu, že sa budú iba pozerať na to, ako silní obedujú. Mne však prekáža hlavne to, že za desať rokov ideologického boja bol európsky priemysel zničený, sú dokonca odvetvia, ktoré zanikli, alebo práve zanikajú.
Ľudia oklamaní silnou mediálnou kampaňou, že rodová téma je oveľa dôležitejšia ako stav priemyslu, dnes strácajú zamestnanie a tí, ktorí to zapríčinili svojimi hlasmi, postojom alebo rozhodnutiami, za to zodpovednosť nikdy neponesú.
My všetci, ktorí sa snažíme pád priemyslu roky zastaviť, sme neboli nikdy vážne vypočutí, boli sme len označení za triednych nepriateľov. Práve my sme tu ostali s problémami, determináciami a so zodpovednosťou, lebo nie sme obyvateľmi ríše, kde sa práve Šípková Ruženka zobudila.