Po prvých týždňoch od nástupu novej americkej vlády sa už nedá poprieť, že Európa je v kríze. Politickej, bezpečnostnej aj ekonomickej. V žiadnej z týchto oblastí náš (európsky) význam a vplyv nezodpovedá ani našej vlastnej predstave či túžbe, ani našim možnostiam. A to druhé je vlastne dôvod na opatrný optimizmus.
Európa rozhodne má na to, aby v rodiacom sa svetovom poriadku hrala rovnocennú hru nielen s USA, ale aj s Čínou. Veľkosťou, hospodárskou silou, kvalitou ľudského kapitálu – otázkou je, či aj vôľou a odhodlaním. Budem sa venovať iba tomu, ako naštartovať ekonomiku, na ďalšie oblasti sú rozhodne povolanejší experti.
Myslím, že potrebujeme urobiť najmä mentálnu zmenu. Samozrejme, hospodársky rast, inovácie, zvyšovanie blahobytu obyvateľov má svoje pozitívne, ale aj negatívne stránky a riziká. Európa sa v posledných dekádach viac venuje tomu, ako zabrániť tým negatívam. Tým výrazne limituje aj želané efekty. Úsilím znížiť riziká na nulu výraze sťažuje hospodársku aktivitu. Veď iste, ak nevyjdete z bytu, tak riziko, že vás zrazí auto, sa vám podarí odstrániť. Ale bude to mať negatívne následky na vaše vzdelanie, zdravie, prácu a zárobok. Podobne, ak vaším hlavným príspevkom k digitálnej ekonomickej revolúcii bude séria byrokratických regulácií, nemôžete sa diviť, ak revolúcia prinesie plody inde. Nevznikne u vás teda Apple, Facebook, dokonca ani Alibaba, ale zase môžete si povedať, že všetci majú plne implementované politiky na ochranu dát, podpísané súhlasy s vyvesením fotografií detí na školskú nástenku a vykazujú príkladnú uhlíkovú neutralitu.
Naša hospodárska a sociálna politika nás priviedla k tomu, že ideme plnou rýchlosťou naraziť do steny. Môžeme sa (už naozaj len s vypätím posledných síl a naozaj už len chvíľu) tváriť, že tam tá stena nie je alebo že nás teda ten neodvratný náraz nebude až tak bolieť. Lepšie však bude čo najskôr sa spamätať a podľa možnosti sa rozbehnúť – využijúc celý obrovský potenciál európskych ekonomík – iným smerom. Určite stojí za to nielen čo najviac sfunkčniť európsky hospodársky priestor, ale pokúsiť sa ho aj rozšíriť, či už o nedávno nezmyselne odídenú Britániu, alebo Kanadu či neprávom odstrkované Turecko. Teraz je čas na líderstvo – nie v rýchlosti zvolávania samitov, ktorých hlavným výsledkom je rozrušená debata o tom, kto tam bol pozvaný, kto nie, prípadne kto tam ani nechcel byť, ale líderstvo vedúce k ozdraveniu a posilneniu európskej ekonomiky. Lebo sme síce v kríze – ale každá kríza je zároveň príležitosťou, ktorú by sme nemali premárniť.