Vlani spoločnosťou výrazne rezonovala zbierka na rekonštrukciu košickej neonatológie. Za mesiac sa na ňu vyzbieralo vyše 300-tisíc eur. Po tom, čo šéfka neziskovej organizácie a primárka oddelenia opísala nedôstojné, doslova život ohrozujúce podmienky na oddelení pre najmenších pacientov.
S výmenou okien im pomáhali bežní občania, dobrovoľníci, podnikatelia, ktorí tak suplovali jednu zo základných úloh štátu – postarať sa o primerané prostredie v zdravotníckych zariadeniach.
Nie je to ničím výnimočným. A som rád, že žijem v krajine, kde jej obyvateľom a obyvateľkám nie je ľahostajné ich okolie. Som rád, že nemávnu rukou nad tým, že to nie je ich starosť, veď platia dane a odvody, aby sa z nich štát postaral o to, čo má.
Angažovaným občanom, neziskovkám, ale aj zodpovedným firmám „prischla“ navyše úloha edukovať tam, kde sa to z rôznych dôvodov nedeje. Aj my vo firme sme spustili Digitálny Smart grant na zvyšovanie digitálnej gramotnosti.
Na projekty, ktoré občanom pomôžu technologicky kráčať s dobou, sme len vlani prerozdelili 200-tisíc eur. Nemalo by práve vyspelej krajine záležať na tom, aby jej občania lepšie zvládali digitálnu éru a pomáhali krajine držať konkurencieschopnosť?
Som rád, že na Slovensku máme množstvo neziskových organizácií, ktorým záleží na našej krajine. V týchto dňoch sa mnohí rozhodujú, komu dať dve percentá zo svojich daní. Práve neziskovky však opäť raz zažívajú neférové pranierovanie.
Sledujúc dianie uplynulých dní môžeme mať oprávnené obavy, že sa nad nimi zmráka. Čaká ich regulácia a byrokratické priťaženie. Tretí sektor sa odôvodnene začína obávať, že príde o donorov aj o príspevky.
Nesúhlasím s tým, aby sa z dvoch percent, z formy pomoci, ktorá často supluje štát, stal akýsi strašiak alebo nový nepriateľ. Neziskové spoločnosti, nadácie a združenia predsa nemôžu byť predmetom rozdelenia spoločnosti. Tá, aby sa mohla posúvať, potrebuje aktívnych ľudí. Potrebuje ľudí spolupatričných, všímavých a zapálených pre prospešnú vec.
Moje občianske želanie je žiť v dobre spravovanej, vo funkčnej a v demokratickej krajine, kde nemusia neziskové organizácie alebo súkromné spoločnosti suplovať základné úlohy štátu.
Lenže kým v nej nežijeme, tretí sektor akútne potrebujeme. A čo potom, keď bude všetko fungovať? Potom nechajme neziskovky robiť to, čo v prvom rade majú. Teda už nie sanovať, ale pomáhať krajine posúvať sa vpred.