Autor je špecialistom na inovácie a riadenie zmien.
Slovenské firmy čelili v posledných rokoch rôznym výzvam – od pandémie cez energetickú krízu až po extrémne zmeny na trhu práce či priebežné legislatívne experimenty. Hádam sa naučili byť odolné. Ale odolnosť nie je to isté ako výkonnosť.
Jedným z najväčších neviditeľných výdavkov v našich firmách nie sú zlé investície, dokonca ani vysoké dane (i keď polemika je tu na mieste vzhľadom na efekt...). Je to jazda pasažierov bez lístka, zapojenia a angažovanosti. Ľudia, ktorí síce „figurujú“ na poradách, ich meno svieti v prezentáciách a projektoch, ale čo výkon? Ten nesie niekto iný.
Niektorí manažéri to vidia, ale mlčia. Veď „nerozbíjajme tím“. Iní dúfajú, že títo ľudia sa „sami chytia“. Nechytia!
Kto nevie, kto ťahá, nevie, koho má odmeniť
Podľa výskumu Gallupu až 70 percent problémov v tímoch pochádza z nejasnosti v rolách a zodpovednosti. Inými slovami: chaos vytvára priestor pre tých, čo sa radi vezú. A demotivuje tých, čo reálne ťahajú.
Slovenské firmy však často namiesto jasného pomenovania výkonu naskakujú na módne vlny ako well-being, teambuilding či zamestnanecké výhody. Nič z toho nie je zlé. Ale ak neexistuje základná férovosť v rozdelení práce a uznaní zásluh, je to len pekne zabalená nefunkčnosť.
Transparentnosť nie je krutosť
Keď Ray Dalio v spoločnosti Bridgewater Associates zaviedol systém radikálnej transparentnosti, mnohí si mysleli, že ide o utópiu – všetko sa hodnotí, všetko sa zaznamenáva, každý vie, kto čo povedal a urobil. A výsledok? Firma patrí medzi najúspešnejšie hedžové fondy sveta. Nie preto, že by tam pracovali stroje. Ale preto, že každý vie, že jeho prínos bude vidieť – dobrý aj zlý. A to mení správanie.
Podobne Adobe – odstránili klasické ročné hodnotenia a nahradili ich systémom check-in. Pravidelné priame rozhovory sa uskutočňujú nie raz za rok, ale priebežne. Výkon sa nehodnotí spätne, ale v reálnom čase. Zmizli prekvapenia, zmizli „zázračne dobré výsledky“ neviditeľných ľudí.
Slovenský kontext: chceme pokoj, aj keď na úkor výkonu
Na Slovensku máme kultúru nepriamej kritiky. Nechceme si to „pokaziť“ v tíme. Radšej zatvoríme oči pred nevyváženým výkonom, len aby bola „pohoda“. Výsledok? Tí najlepší horia, tí priemerní sa strácajú a tí najslabší sa usmievajú.
Až príliš často som na poradách slovenských firiem videl ten istý scenár: ambiciózny projekt, skvelý výsledok – a odmena? Kolektívna. Zodpovednosť? Nejasná. Poučenie? Žiadne.
Ak chceme na Slovensku posunúť podnikanie na vyššiu úroveň, nestačí len investovať do technológií a marketingu. Potrebujeme investovať do kultúry, kde sa výkon nebojíme vidieť. Kde nie je hanbou povedať: „Tento človek bol ťahúň.“ A zároveň: „Tento človek len sedel vzadu.“
Výkon nie je hriech. Lenivosť áno
Ak dnes firmy nevedia rozlíšiť medzi výkonom a prítomnosťou, stratíme to najcennejšie – dôveru tímu. Tí najlepší neodchádzajú preto, že majú v kancelárii málo kávovarov, ale preto, že nechcú pracovať za troch, zatiaľ čo pasažieri si len dávajú meno do prezentácie a úsmev na tvár. Je čas prestať sa báť spravodlivosti. Už neviem, kde a u koho som zaznamenal nasledujúcu zaujímavú vetu:
„Ja nehľadám ľudí, čo sa vedia usmiať na porade. Ja hľadám ľudí, ktorým keď zhasne svetlo, stále robia.“ Takí ľudia nechcú, aby niekto iný jazdil na ich úkor. A my by sme to nemali dovoliť.