Autor je generálny riaditeľ Slovnaftu
Nemám rád hazard. A nemám rád ani rýchlopôžičky. Obe tieto „odvetvia“ zarábajú na ľudskej slabosti. Nechápem, prečo štát využíva ľudskú slabosť a nechá svojich občanov ožobráčiť, prečo sa bezcitne pozerá na rodiny, ktoré len nevinne znášajú dôsledky tohto činu, ktorému štát asistuje.
Rýchlopôžičky aj hazard dokáže štát zastaviť. Jednoducho ich zakáže. Zakázať ich môže spôsobom, že parlament prijme zákon. Parlament prijíma zákon tak, že väčšina poslancov zaň zahlasuje. Mať hazard a rýchlopôžičky nie je znakom štátnosti, práve naopak, je to pre mňa znakom slabosti štátu a cesta k rozkladu štátnosti. Mestá plné kasín sú najsmutnejšou vecou, ktorú Slovensko doteraz dokázalo.
Debaty o tom, či peniaze z hazardu môže vyberať štát alebo súkromné firmy, sú ponižujúce. Čím väčší je príjem z hazardu, tým viac peňazí sa odčerpá od jednotlivcov a od rodín. Nechcem byť populisticky sentimentálny, ale sú to peniaze, ktoré míňajú ľudia, ktorí sú chorí, pretože sú závislí od troch čerešničiek na automate. Všetky tieto príjmy kasíruje štát a súkromníci, namiesto toho, aby sa tieto peniaze dostali napríklad k deťom v núdzi, na jedlo, oblečenie a možnosť chodiť do školy.
V Maďarsku je hazard prísne regulovaný. Kasína sú síce legálne, no na ich prevádzku je potrebná štátna licencia, ktorú udeľuje ministerstvo financií, a počet povolení je obmedzený. V Budapešti funguje len päť kasín a mimo hlavného mesta šesť. Online kasína sú takmer úplne zakázané.
Aj napriek prijatiu tohto zákona ulice nezaplnili ľudia bláznivo pobehujúci a hľadajúci automaty. Milovníci kasín síce kričia, že časť Maďarov hrá v slovenských kasínach, ale to už nie je vecou maďarského štátu. Isté je aj to, že menej ľudí cestuje hrať automaty do Komárna, ako boli tí, ktorí prešli len cez ulicu a išli hrať do kasína oproti.
Argument, že štát potrebuje príjmy do štátneho rozpočtu, je tiež plytký. Príjmy v hodnote 347 miliónov eur sú malé príjmy v porovnaní s veľkosťou utrpenia ľudí. Len na ilustráciu, príjmy štátu zo športovej činnosti sú približne 800 miliónov eur. Štát však nijako nepodporuje, aby ľudia športovali, hoci by z toho mohol mať vyššie príjmy, ako má z hazardu.
Okrem toho, tí, ktorí športujú, sú šťastnejší a zdravší fyzicky aj mentálne, než tí, ktorí sedia pred automatmi. Keby štát investoval do podpory športu viac, viac by aj inkasoval a nahradil by aj výpadok príjmov z hazardu. Niečo tvoriť je vždy namáhavejšie ako jednoducho „kasírovať“, preto sa tým politici nezaoberajú. Vedú však nekonečné debaty, kto môže otvoriť kasína, a sú pyšní, že príjmy z hazardu ročne stúpajú.