Aký by mal muž byť, aby ste si ho všimli?
Musím cítiť, že má dobré srdce, že je láskavý k sebe i ostatným, úprimný, vtipný. Mám rada ľahkosť, spontánnosť, tiež hravosť a to, keď sa nehanbí ukázať svoju zraniteľnosť.
V minulosti ste povedali, že ste zmierená s tým, že vzťah nevydrží celý život. Stále to platí?
Určite. Keď k tomu takto pristupujete, je to veľmi oslobodzujúce. Moji rodičia sa rozviedli, keď som bola v puberte. Nikdy to však medzi nimi nefungovalo, snažili sa to predo mnou a bratmi tajiť, ale my sme cítili, že im to neklape. Jedného dňa som to už nevydržala a povedala som im, nech teda idú od seba, lebo vieme, že majú problémy.
Po rozvode sa mame veľmi uľavilo, nám s bratmi tiež. Otec z toho nebol šťastný. Pochádzal zo Sýrie, kde rodina je základ a drží pokope. Pre mňa bolo veľmi smutné vidieť rodičov, že nenaplnili svoj partnerský život. Aj ja som sa kedysi strašne bála, aby mi vzťahy vydržali, mala som strach zo straty a z opustenosti.
Dnes už viem, že nemôžem na nikoho čakať, aby naplnil môj život. Človek musí byť v prvom rade „parťákom“ sám pre seba, dopriať si lásku i chválu a nečakať to od nikoho iného. Až potom môže lásku rozdávať iným.
Poznáte aj arabskú časť svojho ja, ste v kontakte s otcovými príbuznými?
V Sýrii som ako dieťa prežila niekoľko letných prázdnin, sú to nádherné spomienky. Žili sme tam slobodnejšie ako v Česku. Deti sú tam totiž stredobodom pozornosti, môžu byť dlho do noci hore. Rodiny sú veľké, držia spolu a stále sa v nich niečo deje. Kým neprišla revolúcia, chodili sme tam pravidelne.
Potom prišiel rozvod rodičov a kontakty sa trošku utlmili. V osemnástich som sa tam vybrala sama za prvé zarobené peniaze. Na letisko ma prišla vyzdvihnúť celá rodina na troch autách. To sú skrátka oni. Bola som tam potom ešte trikrát. Raz som zobrala aj mamu. I napriek rozvodu ju všetci milovali. Dnes tie kontakty nie sú veľmi intenzívne, ale vieme o sebe najmä cez sociálne siete.
Veríte, že aj vám sa raz podarí mať veľkú rodinu?
Nelipnem už na tom, už ani na deťoch. Nejaká túžba tam určite ešte niekde je, ale nechcem tlačiť na pílu. Človek predsa
môže prežiť krásny vzťah aj bez detí. Snažím sa na to nemyslieť a žiť viac v prítomnosti. Najlepšie je nechať sa prekvapiť.
Čo na to hovoria vaši rodičia, predsa len staršia generácia si dosť zakladá na potomkoch?
Otec už dlho nežije, ale chcel, aby som bola šťastná a mala niekoho po svojom boku. Mamka si zas neraz vypočula od kamarátok, že dieťa by som mala mať aj bez chlapa. Áno, je to jedna z možností a kto si zvolí túto cestu, rešpektujem to. Ja si to však neviem predstaviť.
Potrebujem lásku a cit, aby som s niekým prežívala intimitu. Možno vychovať by som ho zvládla, ale neodpustila by som si, že som ho ukrátila o úplnú rodinu. Takže stále verím, že každý na svete má svoju spriaznenú dušu, ktorú skôr či neskôr stretne. Život sa dá prežiť rôzne a dnes máme veľa možností, ktoré si zvolíme. Chcela by som si radšej vybrať vnútornú spokojnosť než tendenciu naplniť predstavu niekoho iného, ako by to malo byť. A to i za cenu, že nepôjde o tradičnú rodinu.
