Najskôr som na neho len civela a trvalo mi priam večnosť, kým mi svitlo, o čo mu ide. A keď mi to docvaklo naplno, bol to šok. A poriadny! Tak som toho drzáňa riadne od pľúc odpálkovala.
„Vážený pane, v tom dome síce bývam, ale do nijakého privátu nepatrím, to si vyprosujem!“
Pán za mnou volal ospravedlnenie a a vraj keby som si to rozmyslela... Nakoniec som sa tej historke musela zasmiať. Na jednej strane ma síce dopálilo, čo si o mne ten chlap myslí, že mi dáva také návrhy priamo na ulici, ale na druhej strane som si uvedomila, že v mojom veku je to vlastne aj poklona.
Keď som sa vrátila z nákupu domov, našla som svojho muža, samozrejme, kde inde ako na gauči v spoločnosti revúcej televízie. Plná nevšedných dojmov som sa mu šla pochváliť so svojím zážitkom. Teda, že hoci som už takmer dôchodkyňa, som stále v kurze, a chcela som, aby docenil moju vernosť. Uznania som sa samozrejme nedočkala… Môj muž ma pozorne vypočul a potom nasadil šibalský úsmev.
„Koľko že ti to ponúkal?“
Vyletela som ako čertík z krabičky.
„Tak ja sa ti tu snažím povedať, aký máš doma poklad, a ty takto! Len si daj pozor, aby som si to nerozmyslela a nezašla sa do toho privátu opýtať, či by ma nevzali!“
Samozrejme som to nemyslela vážne a do nijakého „privátu“, za ktorým bol, ako som konečne pochopila, čo už všetci v dome dávno vedeli, som nešla, ale naštvaná som ešte chvíľu bola. Vari môže chlap pochopiť citlivú ženskú dušu? Zistila som najskôr, že nie! No nič to, ešteže mám kamarátky. Keď sa nasledujúci mesiac stretneme na „babinci“, dievčatá môj úspech určite ocenia.
A začala som sa tešiť, ako budú pozerať a čudovať sa, aký je o mňa ešte záujem.
