Igor MatovičTASR
StoryEditor

Komunikačné lapsusy Igora Matoviča a krízovej vlády

Pokiaľ má premiér poradcu pre komunikáciu, tak nech ho okamžite vyhodí. A ak ho nemá, tak nech si ho nájde a občas ho aj poslúchne.

Premiér je uznávaný majster neortodoxnej komunikácie. To označenie mu patrí plným právom a minimálne výsledok posledných volieb je toho najlepším dôkazom. Bravúrne v nich uspel a konkurentom vypálil rybník. A bol to najmä jeho úspech, pretože OĽANO bez Igora Matoviča neexistuje. O to zarážajúcejší je fakt, že tento úspešný komunikátor s citom pre zaujatie publika, vyrobil za tak krátky čas toľko komunikačných lapsusov. Navyše, vo väčšine prípadov úplne zbytočných a jeho osobe (to je najväčší paradox) škodiacich. Pokúsim sa ich krátko popísať a snáď aj čiastočne vysvetliť.

Lapsus prvý - obviňovanie predchodcu

Aj priemerný komunikačný poradca, ktorý sledoval posledné týždne Pellegriniho vlády musel vidieť a cítiť, že expremiér naberá na sile. Pellegrini svoju rolu v úlohe krízového premiéra zvládol výborne a rovnako tak aj odovzdávanie žezla. Slušne sa poďakoval svojím kolegom, slušne zaželal šťastie, veľa síl a odhodlanie nástupcom a vyjadril vieru, že spolu to zvládneme. A potom potichu odišiel.

Nový premiér Igor Matovič sa udržal možno dve hodiny. Najprv správne a rýchlo odvolal šéfa Štátnych hmotných rezerv  Kajetána Kičuru. Vzápätí sa však zbytočne a najmä chybne pustil do expremiéra. Keby mal vtedy pri sebe priemerne šikovného komunikačného poradcu, tak mu to určite zakáže. Jeho zúfalá snaha oznámiť svetu, že kvôli neschopnosti Pellegriniho tímu  nám hrozí katastrofa, sa miestami podobala až na šírenie poplašných správ. Horšie ale je, že tým vyslal signál neistoty a dal najavo, že úplne presne nevie čo má robiť.

Táto úplne zbytočná chyba mu bola „tolerovaná“ asi tak dva, tri dni. To bol presne ten čas, kedy ešte masa jeho priaznivcov vedela pochopiť, že to nemá ľahké. Kríza je však silný katalyzátor. A kúzlo sa v ňom rýchlo strácalo. Premiér navyše stratégiu nielenže nezmenil, ale stupňoval. Reakcia prišla rýchlo. Spočiatku zhovievavé reakcie na diskusných fórach sa začali meniť na nahnevané, alebo pohŕdavé až zosmiešňujúce.

O médiách a najmä štipľavých diskutéroch na sociálnych sieťach si síce môžeme myslieť čokoľvek, ale predstavujú určitý barometer nálad. Tak ako svojho času zomleli kapitána Danka, alebo Maznáka, začali mlieť aj nového premiéra. Stať sa napríklad za dva týždne skoro denným objektom Cynickej obludy je u nás na Slovensku veľmi zlý výsledok pre dvojtýždňového premiéra.

Zneistenie verejnosti malo pritom celkom jasný dôvod a je zarážajúce, že si to premiér (asi dodnes) neuvedomil. Svoju chybnú stratégiu totiž odštartoval v čase, kedy bolo obyvateľstvo naozaj vystresované, vystrašené a zneistené. A ľudia práve vtedy nechcú vidieť premiéra, ktorý prská na predchodcu, vychvaľuje sa prácou cez víkendy, sťažuje a dojíma sa k slzám. V reči ľudu sú to výhovorky. Vtedy ľudí nezaujíma ani selfie z premiérskej záhrady, ani jeho ponožky. A už vôbec nie šuplík expremiéra! V kríze chcú ľudia celkom prirodzene vidieť premiéra, ktorý sa nezaoberá hlúposťami, ale vie čo má robiť. Dáva posolstvá čo, kedy a ako sa bude diať. Fixne a jasne. Nie tak, že ráno je to čihí a večer hota.

Lapsus druhý - forma komunikácie

Vynechajme teraz častú, často precitlivenú a miestami až infantilne pôsobiacu komunikáciu premiéra na sociálnych sieťach. Okrem nej totiž zvolil aj dennú kanonádu obsiahlych, ale informačne slabých tlačových konferencií. A keď už toho bolo naozaj veľa, tak nezvoľnil. Naopak, Igor Matovič sa obklopil malou armádou odborníkov, ktorých postupne stále viac púšťal ku slovu. A beztak dlhé tlačové konferencie, tým ešte viac predĺžil.

Výsledkom je, že pokiaľ vydestilujeme podstatné veci ktoré na týchto tlačových konferenciách zazneli, zistíme, že by sa to zmestilo do troch - štyroch hodín čistého premiérskeho času za posledných 6 týždňov. Premiér v kríze skrátka naozaj nemusí denne 3-4 hodiny tráviť na tlačovkách. Premiérsky čas je  totiž obzvlášť v kríze veľmi vzácny.

Navyše – na týchto dramaturgicky nepripravených a živelných tlačovkách sa často dostali von aj informácie, ktoré nemali ešte povahu rozhodnutia. Napríklad jeho úvahy o blackoute, čiže „vypnutí krajiny“ spôsobili doslova paniku a musel z toho kostrbato cúvať.  Ešte horšie pôsobili jeho opakovane vyslovované obavy z masového prepuknutia nákazy, ktoré nikdy nekorešpondovali z výsledkami testovania, ale ktoré takisto nijako nepomáhali vystresovaným ľuďom.

 

Lapsus tretí - útoky na médiá

Igor Matovič v premiérskom kresle okamžite zabudol, že jeho historický úspech sa udial aj vďaka tomu, že hlavný prúd slovenských médií dlhoročne tepal do SMER-u a jeho šéfa Róberta Fica. Áno – je pravdou, že šéf OĽANO nebol nikdy naozajstným miláčikom médií, ale pravidlo „nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ“ skrátka platí. A premiér by to mal vedieť. Aj keď sa cíti byť „iný“.

Viaceré médiá boli (rovnako ako Matovič) prekvapené a zaskočené, že sa stal premiérom, ale určite s ním nechceli ísť a ani nešli do prvoplánového konfliktu.

Najprv iba slušne odmietli divnú myšlienku vládneho fondu na podporu investigatívnej žurnalistiky a potom sa ho začali pýtať na veci, na aké sa médiá premiérov zvyčajne pýtajú. A keď nebol presvedčivý, tak sa do neho zľahka pustili. To je normálne a každý premiér to dobre pozná.

Jeho reakcia bola šokujúca. Po dvoch týždňoch vládnutia už našiel v slovníku „zlomyseľné“  a „oligarchické“ médiá, ktoré nevedia prežiť, že „ich strany“ (rozumej najmä PS-SPOLU) sa nedostali do parlamentu. Alebo sú slabšie, ako sa očakávalo (rozumej najmä SaS a Za ľudí)

Pokiaľ má premiér poradcu pre komunikáciu, tak nech ho okamžite vyhodí. A ak ho nemá, tak nech si nejakého nájde a občas ho aj poslúchne. Pretože vytvoriť z ničoho takýto zbytočný konflikt, je určite svetový unikát.

 

Lapsus štvrtý - mínusová interná komunikácia

Interná komunikácia tak ako ju poznáme z oblasti PR zrejme v tomto vládnom kabinete nefunguje. Pretože inak by nebolo možné, aby sa premiér takýmto spôsobom po dvoch, troch týždňoch vládnutia verejne hádal s vicepremiérom a ministrom hospodárstva. Takéto javy sú bežné v záveroch volebných období, kedy už koaličné strany kopú za seba a teda aj do seba navzájom. Ale po dvoch týždňoch? To je unikát.

Dokonca aj keby sme pripustili, že dôvod ich sporu je vecný, tak je neprípustné a v každej poučke hrubým písmom ZAKÁZANÉ, aby sa členovia vlády (ergo premiér) takto verejne ostreľovali po dvoch týždňoch od zloženia vlády.

Aj zodpovednosť je tu zrejmá. Vláda je zbor ľudí, ktorých RIADI PREMIÉR a ten za ňu ako celok aj nesie zodpovednosť. Pokiaľ po tak krátkom čase pripustí, respektíve on sám je spúšťačom takýchto javov, je to naozaj veľmi zlá vizitka.

 

Vyhodnotenie

Nepochybujem o tom, že premiér naďalej verí svojej intuícii a schopnostiam využívať neortodoxné komunikačné praktiky. Pochopiteľne. Pokiaľ vyhráte voľby spôsobom, akým sa to podarilo OĽANO, len veľmi ťažko prijímate kritiku, že to nerobíte dobre. Politický úspech je silný adrenalín.

Ale dá sa to aj bez adrenalínu. Premiér prehral s expremiérom prvý povolebný prieskum v otázke, kto lepšie manažoval krízovú vládu. V ďalšom prieskume dôveryhodnosti ho hravo porazila hlava štátu. On sám sa ocitol na jednej úrovni so šéfom parlamentu Borisom Kollárom a expremiérom Petrom Pellegrinim. Samozrejme – a dávkou adrenalínu sa dá prijať interpretácia, že je to super. Lenže bez nej, a najmä keď vezmeme do úvahy, akú úlohu, kompetencie a možnosti v kríze COVID-19 majú prezidentka, premiér, šéf parlamentu a expremiér, je to žalostný výsledok. Premiér túto krízu jednoducho nemanažuje dobre a v komunikácii robí zbytočné chyby. V takýchto krízach totiž lídri na jeho poste, letia v popularite vysoko nad všetkých ostatných. Pokiaľ teda naozaj lídrujú.

Fakt, že neortodoxné komunikačné praktiky premiéra nefungujú úplne tak isto, ako v opozičnej lavici, nie je žiadnou záhadou. Šikovný a primerane výstredný opozičný líder, ktorý sa neostýcha nazvať seba samého šašom, nie je to isté ako premiér. Ten je v prvom rade tímový vodca, ktorý s chladnou hlavou a racionálne deleguje právomoci (Ivan Mikloš: „Premiér nemá čas na mikro manažment“), rozdeľuje úlohy a prípadne aj trestá, alebo odmeňuje. Nikdy sa verejne nedojíma, nesťažuje na množstvo práce a „tých druhých“. Nenapáda (obzvlášť v kríze a dva týždne po vzniku vlády) koaličného partnera. Akonáhle sa začne ľutovať a nedajbože zbytočne útočiť na bežnú a vecnú kritiku (viď. Fico, alebo Mečiar), je to takmer vždy začiatok konca.

menuLevel = 2, menuRoute = news/blogy, menuAlias = blogy, menuRouteLevel0 = news, homepage = false
21. apríl 2024 04:30