Bol inštruktorom tandemového paraglidingového lietania, štyri roky boli jeho druhým domovom Donovaly, Chopok či Jasná. V roku 2014 pri spontánnom večernom zlete zo zjazdovky na speedridingovom krídle podcenil štartovaciu dráhu a utrpel vážne zranenia. Poškodil si miechu, ostal na vozíku a okrem toho bojuje s fantómovými bolesťami.
„Ak by som nemal bolesti, ani by som nevedel, že som mal nehodu. Na vozík si zvykneš rýchlo, horšie je to s malou, veľkou potrebou a sexom,“ hovorí pre Brainee Tomáš Zelina.
Ako to vnímaš s odstupom času, je paragliding bezpečný šport?
Pokiaľ sa danej aktivite venuješ s rozumom, je to bezpečné. Keď však podceníš situáciu a robíš to bezhlavo, trpí celé telo.
Štartovacia dráha bola v mojom prípade úzka a krátka, nestihol som sa poriadne rozletieť, zachytil som sa o konár a spadol som na chrbát. Vážne som si poškodil miechu a nervové vlákna.
Vyčítal si si niekedy, že ak by si nepodcenil štartovaciu dráhu, mohlo to dopadnúť inak?
Ak by som vedel, že to takto dopadne, zišiel by som na širšiu a dlhšiu štartovaciu dráhu. Vyčítal som si to najmä počas prvého roka, nerátal som s bolesťami, ktoré prišli po troch až štyroch mesiacoch.
Pri akých aktivitách sa ti stupňujú bolesti?
Mám ich stále a sú plus-mínus rovnaké. Mám pocit mravčenia, rezania a pálenia naraz. Pri fantómových senzáciách totiž pociťuješ veľkú bolesť a v danej oblasti necítiš na dotyk absolútne nič. Nervy dráždim aj pohybom rúk.
Posilňuješ?
To nie, ale ak by som nemal bolesti, ani by som nevedel, že som mal nehodu. Lyžoval by som, možno by som aj behal po ušiach. (smiech)
Srší z teba pozitívna energia, do akej miery hrá po nehode rolu mentálne nastavenie?
Hrá veľkú rolu, no mnohí ľudia si myslia, že je to iba o vozíku. Ten však predstavuje najmenší problém. Pokiaľ ti fungujú ruky, na vozík si rýchlo zvykneš.
Čo je teda najväčším problémom?
Skutočným problémom je malá, veľká potreba, taktiež aj sexuálny život. Musíme sa cievkovať, aby sme predišli zápalu.
Sú to témy, o ktorých sa ľudia na vozíku rozprávajú pravidelne, no všeobecne sa o nich hovorí málo. Je to však normálne, vo všeobecnosti sú to tabu témy.
Vozík teda podľa teba predstavuje najmenší problém. Ako vnímaš bezbariérovosť na Slovensku?
Je v omnoho lepšom stave ako kedysi. Dostanem sa na úrad práce, ale aj do nákupných centier, nedá sa sťažovať.
Sú nejaké miesta, kam máš problém dostať sa?
Dnes ťa vedia zobrať aj na Chopok, keď sa vieš ozvať. Jediným problémom sú staré paneláky, tam je to ťažšie s bezbariérovosťou.
Ako je to s vozíkom? Je pomoc zo strany štátu a poisťovní dostatočná?
Každých sedem rokov mám nárok na dva vozíky. Môžem teda požiadať o príspevok zdravotnú poisťovňu, taktiež aj štát. Príspevok sa hýbe vo výške okolo 1700 eur.
Koľko si musíš doplácať?
Je na tebe, aký vozík si vyberieš. Aktívny ťa vyjde okolo 2000 eur, no tie karbónové ultraľahké o pár tisícok eur viac. Je však potrebné uvedomiť si, že ti dávajú základný príspevok, nie na formulu.
Do akej miery ti nehoda zmenila každodenný život?
Nemusím vstávať do práce, počas dňa sa môžem venovať všeličomu. Paradoxom je, že mám viac peňazí ako v čase, keď som pracoval. (smiech)
Okrem toho mám osobného aj pracovného asistenta. Štát ti prispieva, ty si ho zaobstaráš a je na tebe, s čím ti pomáha.
S čím ti pomáha pracovný asistent?
Pomáha mi pri výkone zamestnania, podnikám v oblasti fotografických služieb. Možnosti sú, je len na tebe, či budeš nariekať, alebo začneš žiť.
Fotografie zverejňuješ aj na sociálnych sieťach, v roku 2017 si dokonca zverejnil snímky z paraglidingu. Nemal si po nehode strach?
Občas sa nechám previesť na tandeme, robím to najmä pre radosť. Ide to aj bez podvozku, paragliding je ideálny šport aj pre paraplegikov. "Vylietal" som sa však pred pár rokmi, teraz mám iné výzvy.
Aké?
Mám 9-ročnú dcéru, trávim s ňou veľa času.Keď bude mať 13 a už nebude chcieť so mnou tráviť dni, vrátim sa ku svojim koníčkom. (smiech)
Na základe tvojich skúseností, kto najčastejšie vyhľadáva tandemový zoskok?
Niektorí ho dostanú ako darček, no ja som ten typ človeka, čo lákal ľudí na kopcoch. Vyviezol som aj 70-ročného, aj 150-kilového pána. Baby sú však odvážnejšie, chlapi sa boja.
Čím je to spôsobené?
Chlapi sa vyhovárajú, že musia zarábať a majú obavy, že by sa im niečo mohlo stať.
