„Ulica nie je domov,“ znie motto nocľahárne sv. Vincenta de Paul. Stretávaš ich denno-denne v meste a možno sa niekedy zamýšľaš nad príbehmi, čo majú za sebou. Depaul niektoré z nich vyrozprával na svojej akcii.
Nocľaháreň v Bratislave poskytuje ľuďom bez domova ubytovanie, hygienické pomôcky, základné ošetrenie a jedlo. Nedávno zorganizovali benefičnú akciu so zbierkou, workshopmi, živými knižkami aj prednáškami či koncertmi. No najmä solidaritou – tá je hlavným posolstvom, ktoré Depaul vnáša do ulíc mesta.
„Ľudia bez domova sa kvôli predsudkom ľahko ignorujú, no akonáhle má človek osobnú skúsenosť s ich realitou, tak to už až tak ľahko nejde,“ napísala Elis, jedna zo zamestnankýň nocľahárne. Ono je totiž niekedy veľmi ľahké zabudnúť a „zabetónovať“ sa v ilúzii, že mne sa to stať nemôže. Ale o domov neprichádzajú len „lajdáci, feťáci či sex-workeri“, sú to predsudky – na ulici končia rovnako tak právnici ako básnici, bankári aj pekári.
Túžim po tom, aby ľudia zostali ľuďmi
Keď sa započúvaš do ich slov, je za tým vždy príbeh, ktorý sa dá pochopiť – stavia ťa pred dilemu: „Čo by som ja robil v tejto situácii?“ Ktovie, nikdy si v nej nebol, takže súd vyniesť nemôžeme, ale to nie je dôvod na to, aby sme im nepomohli. Sme ľudia a čo nás spája, vďaka čomu sme už toľkokrát prežili katastrofy, bola solidarita. Súcit s tými, ktorí sú na tom horšie a ktorým treba pomôcť, lebo oni na výber už nemajú.
V Depaule som pracoval tri roky a za ten čas som si vo svojom živote uvedomil xy privilégií. Viaceré som odjakživa bral ako samozrejmosť, ale tým vôbec nie sú a nikdy neboli. Vedieť, čo a ako rozprávať na pracovnom pohovore, čítať a písať, mať rodinu, bankový účet, kam ti rodičia odkladali na výšku, ambície – motiváciu. Bol som vychovávaný vo viere, že ak sa budem dostatočne snažiť, môžem toho veľa získať. Bola to pravda? Asi taká ako úprimná snaha našich politikov napísať diplomovku a nie plagiát. A kam to až dotiahli …
Príbehy, príbehy a ešte raz príbehy
Akcia, ktorú zorganizoval Depaul, si dala za cieľ zoznámiť verejnosť s realitou človeka na ulici. Vtiahnuť ho do jeho rutiny aj starostí. Účastníci tak mali možnosť prejsť sa skrz virtuálnu realitu priestormi nocľahárne – pozerať sa aspoň chvíľu na svet očami klientov. Na podujatí vystúpili taktiež rôzni umelci ako Bedňa či Erik Šulc, ktorí atmosféru utužili spevom a vtipom. Živé knižky ti za desať minút povedali esenciu toho, s čím všetkým sa za život museli pasovať.
Ich príbehy ľuďom, ktorí počúvali, pripomenuli, že nerozpráva „bezdomovec“, ale človek, ktorý nemá domov. Skús aj ty vypustiť zo slovníka slovo „bezdomovec“ a nahradiť ho človekom bez domova. Je to síce dlhšie, no uvidíš, že to bude mať účinok na to, akým spôsobom začneš o nich uvažovať. Lebo na to sa zabudlo a zabúda stále – „bezdomovec“ je niekto, s kým sa neráta, jav, ktorý tu nejako medzi nami, s nami žije. Toto ilustruje aj veta jednej zo živých knižiek: „V ´89 všetci štrngali kľúčmi od bytu, ale ja som žiadne nemal.“ S človekom bez domova sa ale rátať musí, lebo tak ako každý iný človek, má aj on svoj hlas a potreby.
Je zbytočné riešiť, čo koho a ako priviedlo na mizinu a ulicu – buďme k sebe úprimní, nežijeme vo svete, v ktorom všetko funguje tak, ako má. A ak by sme boli rovnako netolerantní a striktní k tým častiam systému, ktoré nefungujú práve najlepšie, už by nám tu nad hlavami lietali vznášadlá a svet by bol bližšie k utópii.
Navyše najväčšie zmeny sa aj tak vždy odohrávali na ulici – od protestov po revolúcie. Ľudia bez domova sú svojou podstatou tiež revolucionári a protestujúci. Len ich ešte nie sme ochotní vypočuť až do konca.
