Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sa ľudovo nazývajú Dušičky, no majú hlboké korene už v predkresťanskom období. Smrť kedysi nebola takou tabuizovanou témou, akou je dnes. Na našom území sa udržiavali rôzne zvyky, dokonca aj tie bizarné. Jedným z nich boli napríklad hry pri mŕtvom, ktoré boli zaznamenané na východnom Slovensku ešte v 60. rokoch minulého storočia.
„Mladí hrávali erotické hry, ktoré imitovali pohlavný styk. Dnes sa to môže zdať poburujúce, no kedysi to predstavovalo symboliku, že jeden život odchádza a bolo by fajn, ak by do domu zavítal nový život,“ prezradila pre Brainee etnologička a historička Katarína Nádaská.
Bola smrť v minulosti takou tabuizovanou témou, akou je dnes?
Kresťanská myšlienka, že človek sa skladá zo smrteľného tela a nesmrteľnej duše, sa zachovala približne do sedemdesiatych rokov minulého storočia. V jednom zo svojich výskumov som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí mi bežne povedali, že majú nachystané oblečenie do truhly, niektorí mali dokonca kúpenú aj rakvu. Ľudia boli so smrťou vyrovnaní, dnes je táto téma veľmi tabuizovaná, ľudia umierajú v nemocniciach a rodičia neberú svoje deti na pohreby, pretože ich nechcú traumatizovať.
Ako kedysi vyzerali pohreby?
Kedysi sa nielen deti rodili doma, ale aj starší ľudia umierali v domácom prostredí. Následne zosnulého umyli, obliekli, no museli to stihnúť do momentu, kým jeho telo ešte nevychladlo. Všetko sa však zmenilo v čase, keď začali vznikať domy smútku. Dnes by sme už mali ostych, ak by sme mali narábať s telom nebožtíka, no v minulosti to bola bežná záležitosť.
Ako ľudia kedysi vnímali Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých?
Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých sa ľudovo nazývajú Dušičky, no majú hlboké korene v predkresťanskom období.
Sviatok všetkých svätých slávime od 6. storočia nášho letopočtu, keď na území Ríma ostal posledný predkresťanský chrám Pantheon. Pápež Bonifác IV. ho v roku 609 zasvätil Panne Márii a všetkým svätým.
Pamiatka zosnulých je sviatok, ktorý poznali už národy v predkresťanskom období, či už išlo o Rimanov, Grékov, Slovanov, alebo Keltov. Napríklad starí Slovania ho slávili štyrikrát do roka. Okolo roku 900 však predstaviteľ najstaršieho rehoľného radu Benediktínov vo Francúzsku založil tradíciu pre svojich spolubratov - mníchov a rehoľníkov. Večer, 2. novembra, vyzváňali zvony, spievali sa za nich žalmy a slúžila zádušná omša. Sviatok sa rozšíril do celej Európy a stal sa cirkevným sviatkom.
Napríklad farbou smútku starých Slovanov bola biela. Čo symbolizovala?
Vychádzalo sa z toho, že ľudia sa kedysi nepochovávali do truhly alebo do rakvy. Boli pochovaní na doskách a zabalení do bieleho rubáša, čiže do plachty. Väčšinu odevu si vyrábali z ľanu alebo konope. Nemuseli vyvíjať žiadnu námahu v súvislosti s farbením látky, pričom biela znamenala striedmosť a pokoru. Akonáhle sa oblečenie začalo farbiť na čierno, považovalo sa to za prejav parádenia.
Od kedy bola čierna farbou smútku?
Na našom území od približne 17. storočia, podobne to bolo aj v Európe. S prijatím kresťanstva vznikla liturgia farieb, každá z nich mala nejaký význam. Spočiatku sa čierna farba ako prejav smútku dotkla šľachty a mešťanov, a až potom ju prijali bežní ľudia.
Ešte napríklad 50 rokov dozadu bolo nemysliteľné, aby ľudia išli na pohreb v tmavej farbe, no dnes sa to toleruje. Taktiež sa kedysi držal smútok, pozostalí, vrátane detí, nosili čierne oblečenie celý rok.
Z tých kurióznejších zvykov na našom území možno spomenúť hry pri mŕtvom. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Tento zvyk bol zaznamenaný už v období starých Slovanov. Je úžasné, že na východnom Slovensku sa udržal do začiatku 60. rokov 20. storočia. Mŕtvy ležal tri dni v pitvore. V dome sa zišla slobodná mládež, ktorá bola súca na výdaj alebo na ženbu.
Mladí teda hrávali erotické hry, ktoré imitovali pohlavný styk. Môže sa to zdať poburujúce, no predstavovalo to symboliku, že jeden život odchádza a bolo by fajn, ak by do domu zavítal nový život.
Aké ďalšie, pre nás bizarné, pohrebné zvyky sa udržiavali v minulosti?
Svoje dejiny mali aj ženy, ktoré oplakávali mŕtveho. Išlo o takzvané plačky. Táto profesia vznikla už za čias starých Slovanov, u nás sa tieto rituály udržovali do polovice 20. storočia.
Spočiatku išlo najmä o ženy z rodiny, neskôr sa tento rituál premenoval na vykladanie nad mŕtvym alebo lamentácie. Táto úloha bola zverená ženám, ktoré disponovali hereckým a dramatickým talentom. Spomínali tak akoby na celý život zosnulého. Bol prikrášlený v romantizujúcich farbách, ich úlohou bolo nebožtíka oplakať. Celá dedina napríklad vedela, že muž bol alkoholik, ktorý bil ženu, no ony napríklad lamentovali – muž milený, zostanú po tebe dve sirôtky.
Ktorá oblasť Slovenska je stále najvernejšia tradíciám?
Ide najmä o malé dedinky na východnom Slovensku. Ľudia udržiavajú niektoré zvyky, vdovy nosia smútok, staršie ženy nosia čierne oblečenie po smrti najbližšej osoby do konca života. Napríklad v dedinách máme stále pochovávanie do zeme, zatiaľ čo v mestách je už bežné, že ľudia sa nechajú spáliť v krematóriu.
Dnes už deti majú v školách halloweenske párty, no majú podľa vás dostatok informácií o podstate Dušičiek?
Myslím si, že nemajú. Smrť je vytesnená. Mnohí rodičia nezoberú deti na pohreb alebo cintorín, lebo ich nechcú traumatizovať a rozprávať im o smrti.
V škole sa prakticky taktiež nič nedozvedia o histórii týchto dvoch sviatkov, nehovorí sa ani o úcte k predkom. Navštíviť s deťmi cintorín je súčasť našej histórie a tradícií.
Naopak, aj na Slovensku sa v posledných rokoch rozšíril Halloween. Môžeme ten náš porovnávať s americkým?
Do Ameriky priniesli Halloween Angličania. Začiatkom 20. storočia chodili chudobné deti na takzvané obchôdzky, hovorili krátky príbeh a dostali čiapky či šály, aby jednoduchšie prežili nasledujúcu zimu. Malo to hlboký sociálny rozmer, ktorý sa však následne zmenil na prezliekanie sa do kostýmov. Halloween v Amerike zažil veľký rozmach v 60. rokoch 20. storočia s príchodom hororového filmu. Dnes je celonárodným a celorodinným sviatkom, čo na Slovensku neplatí.
Medzi ľuďmi je však v súčasnosti veľmi obľúbené vyrezávanie tekvíc. Prišla táto tradícia spolu s Halloweenom?
Mnohí budú možno prekvapení, ale už začiatkom 20. storočia mali naši predkovia tekvice na plotoch. Nehovorilo sa však o Halloweene, ale o tom, že idú páliť svetlonosa. Táto symbolika bola u nás už dávno predtým.
Viacerí sa dnes búria, že počas Dušičiek vznikne množstvo plastového odpadu. Aký význam majú vence, prípadne sviečky?
Začiatkom 20. storočia boli ľudia ekologickí. Hroby sa zazimovali čečinou, zo šišiek sa robili venčeky, všetko bolo čisto prírodného charakteru. K zlomu prišlo koncom 70. a 80. rokov minulého storočia, keď sa začali vyrábať umelé vence.
Ďalšou ekologickou záťažou boli rôzne plastové obaly na sviečky. Dnes sa však veľa ľudí vracia k prírodnému zdobeniu hrobov. Verím, že éra škaredých umelých vencov a sviečok už skončila.
