Pochádza z Česka, no vždy ju lákalo spoznávať iné kultúry. V roku 2011 vycestovala do Číny, kde učila na medzinárodnej škole. Po šiestich rokoch sa rozhodla pre zmenu - pre Kuvajt. Už počas prvých dní zistila, že sa presťahovala do krajiny, kde si dobré pivo či víno nekúpiš. Počas randenia zažila rôzne situácie.
„Keď sme išli do kina, a následne na prechádzku, museli sme ísť dva metre od seba. Bolo to akoby za čias mojich starých rodičov. Keď sme si chceli dať prvú pusu, išli sme do parku a čakali sme do druhej v noci, kým ľudia odídu. Dali sme si bozk a zrazu sme zbadali staršieho pána. Báli sme sa, či to nie je policajt, a či nás nevyhostí z krajiny. Bolo to dobrodružstvo, ktoré už asi nikdy nezažijem,“ hovorí pre Brainee Tereza Pavelková.
Mala si niekedy v Kuvajte strach o svoj život?
Keď som prišla do Kuvajtu, búšilo mi srdce. Na letisku ma mal čakať zástupca školy, no prišiel školník, ktorý nevedel po anglicky. Nemal ani tabuľku s mojím menom, prišiel za mnou len s tým, či sa volám Tereza, a že mám ísť s ním. Išli sme spolu do garáže, kde bol odstavený autobus s čiernymi sklami. Búšilo mi srdce, bola som v strese, no nemala som internet. Boli približne dve hodiny v noci, absolútne som nevedela, čo mám robiť.
Ako si nakoniec postupovala?
Poprosila som ho, aby mi vytvoril hotspot. Urobila som zo seba blondínu, odfotila som si ŠPZ autobusu a povedala mu, že si s ním chcem urobiť selfie. Všetko som poslala rodičom, aby v prípade núdze mali informácie.
Taktiež som si o škole čo-to zistila, preverovala som, či pozná odpovede na moje otázky. Nakoniec však všetko dobre dopadlo, skutočne išlo o školníka. Navyše, bol taký ochotný, že mi cestou kúpil raňajky.
Keď som tento príbeh rozprávala riaditeľovi školy, kolegovia sa zasmiali, no potom pochopili vážnosť situácie. Odvtedy k takýmto nedorozumeniam už nedochádza.
Prečo si sa rozhodla pre medzinárodnú školu v Kuvajte?
Predtým som učila v Číne, zaujímala ma kuvajtská kultúra, a zároveň som chcela byť bližšie k Česku. V Kuvajte som nikoho nepoznala, no už som mala predstavu, čo ma na škole čaká.
V Číne si si vybudovala zázemie, ako si počas prvých dní bojovala s pocitmi samoty?
Vždy, keď sa presúvam do inej krajiny, mi je smutno, že niečo sa skončilo. Poplačem si, no potom sa nadýchnem a poviem si, že začne ešte niečo krajšie. Už som mala skúsenosť s pocitom samoty v cudzej krajine, no nakoniec som si v Kuvajte vybudovala druhý domov.
Kde si bývala?
Dostala som byt v rámci zmluvy. Zaujímavosťou však je, že brány boli nonstop strážené. Ženy nemohli prijímať mužské návštevy, pokiaľ nešlo o ich manžela alebo o rodinu.
Často sa polemizuje o tom, či je bezpečné, aby ženy cestovali po svete samy. Ako to vnímaš?
Človek musí byť v prvom rade pozorný. Myslím si, že nebezpečná môže byť aj prechádzka po Olomouci. Keď sa mi niečo nezdá, vždy sa riadim inštinktom. Párkrát ma okradli, napríklad na Filipínach, no bolo to najmä preto, že som si nedávala pozor.
Čo ti chýbalo z rodnej krajiny?
Hneď počas prvých dní som sa dozvedela, že som pricestovala do krajiny, kde si nedám pivo ani víno. Ako správna Češka by som si ho raz za čas dala, no alkohol v Kuvajte nezoženieš.
Na Slovensku sa prvé stretnutia často začínajú na limonáde, pri pohári piva či vína. Ako sa ľudia zoznamujú v Kuvajte?
Závisí to predovšetkým od rodiny. Niektorí rodičia sú benevolentní, mladí si partnera môžu vybrať sami, potom ho už len odsúhlasia.
Často tam však funguje niečo ako čaj o piatej. Keď chalan alebo baba majú okolo 19 až 21 rokov, rodina pozve na návštevu vzdialených bratrancov aj sesternice, mladí sa rozprávajú. Keď si nie sú sympatickí, nikto ich do ničoho nenúti, no keď si sadnú, začnú sa riešiť prípravy na svadbu.
Je bežné, že sa pri tebe niekto pristaví a pozve ťa na rande?
Na verejnosti si ľudia nemôžu prejaviť náklonnosť, pokiaľ nie sú manželia. Nikdy som nerandila s Arabom, no v Kuvajte som sa zoznámila s Austrálčanom.
Keď sme išli do kina, a následne na prechádzku, museli sme ísť dva metre od seba. Bolo to akoby za čias mojich starých rodičov. Keď sme si chceli dať prvú pusu, išli sme do parku a čakali sme do druhej v noci, kým ľudia odídu.
Dali sme si bozk a zrazu sme zbadali staršieho pána. Báli sme sa, či to nie je policajt, a či nás nevyhostí z krajiny. Bolo to dobrodružstvo, ktoré už asi nikdy nezažijem.
V čom sú miestni iní v porovnaní s Čechmi?
S Čechom som naposledy randila pred jedenástimi rokmi, už ani neviem, ako takéto rande prebieha. (smiech)
Arabi sú skvelí kamaráti, no na mňa boli príliš intenzívni. Dávajú najavo svoje emócie, nemajú problém povedať ti na druhom rande, že ťa milujú.
Čo potom rozvody? Sú v krajine bežné?
Sú síce komplikovanejšie, ale stretla som sa aj s rozídenými pármi. Deti však pripadnú do starostlivosti otca. Žiadna rodina však nie je rovnaká.
