V stredu 8. marca si svet pripomínal Medzinárodný deň žien. Na Slovensku je už zaužívaným zvykom a tradíciou, že sa slávi predovšetkým v supermarketoch, keď okoloidúcim ženám pri dverách rozdávajú karafiáty. Avšak za históriou tohto dňa toho vieme nájsť oveľa viac - demonštrácia bola venovaná aj spomienke na slovenskú feministku Paulu Jojárt.
„Chceme rovnosť, nie prázdne gestá a karafiáty!“ znela jedna z požiadaviek demonštrácie. Aktivistky a aktivisti zároveň pripomenuli, že kým budeme žiť v „patriarchálnej a kapitalistickej spoločnosti“, v ktorej ide najmä o „nekonečný rast“, budú na to doplácať hlavne ženy, queer ľudia a Rómky. Na čo nadväzuje aj čoraz výraznejšia klimatická kríza, ktorá bude mať dopad hlavne na už beztak marginalizované skupiny.
Podčiarkli aj nutnosť a potrebu po férovejších pracovných podmienkach a volali tiež po väčšej miere starostlivosti, ktorá by sa mala „dostať do centra spoločnosti“. Odkazovali na fakt, že množstvo ľudí, najmä žien, po práci prichádza domov na „druhú neplatenú zmenu“, v rámci ktorej sa starajú o svoje rodiny, deti a domácnosť.
Iniciatíva Nebudeme ticho na demonštrácií vytvorila aj zbierku pre klientky/ov občianskeho združenia Prima, ktoré sa venuje sociálnej práci s drogovo závislými, ľuďmi bez domova a tými, čo pracujú v sex biznise.
V neposlednom rade bola demonštrácia aj pripomienkou odkazu a diela Pauly Jojárt, ktorá bola dôležitou osobou slovenského feministického aktivizmu a nedávno zomrela.
V názve udalosti sa nachádza aj slovo „kvír“ (poslovenčené queer, pozn red.), ktoré spolu s feminizmom predstavuje „zápas o oslobodenie žien a kvír osôb,“ objasnila Roque Glass, jedna z organizátoriek demonštrácie za študentský spolok Univerzity Komenského LIGHT. Kráčajú teda ruka v ruke v zápase proti systému, v ktorom má navrch muž, bližšie k rovnoprávnosti.
Je zlé dať žene kvet?
Zhruba takto by mohla znieť otázka človeka, ktorý MDŽ vníma len ako deň, kedy sa žene jednoducho patrí prejaviť úctu kvetom alebo darčekom. Niko Nagy, členstvo študentského spolku LIGHT, však upozorňuje, že „títo ľudia ženám nedávajú karafiát s tým, že budú bojovať za ich práva. Len im hovoria, aby pokračovali v tom, čo robia, teda v neplatenej práci a starostlivosti. Oni ich za to len potľapkajú po pleci a dajú im raz za rok kvietok ako vďaku.“
Demonštrácia sa ale nedotýka len práv a potrieb žien a queer osôb, týkala sa aj mužov, ktorých organizátori na udalosti vítali. Roque problém vníma najmä v tom, že patriarchát síce naoko mužov zvýhodňuje, napriek tomu je však toxickým aj pre nich samotných.
„Núti ich si osvojiť kultúrne prejavy asociované s mužskosťou, ako napríklad neprejavovanie svojich emócií, či nutnosť dominovať a riadiť. Limituje aj ich možnosti vyjadrenia sa - keď je pre nich spoločensky neakceptovateľné vykonávať činnosti a prejavovať sa spôsobmi, ktoré sú považované za ženské.“
Oslava alebo protest?
MDŽ na svojej pôvodnej ceste začal ako boj za práva robotníčok a pracujúcich žien, ktoré požadovali skrátenie pracovného času a dôstojné pracovné podmienky. Spája sa taktiež s bojom za volebné právo žien. Oslava tohto dňa sa u nás „počas obdobia štátneho socializmu spojila s prázdnymi blahosklonnými oceneniami „nežnejšieho pohlavia“ a darovaním kvetov,“ bolo to však odklonením a šlo len o „politické zneužitie feministického zápasu a zápasu pracujúcich,“ spomenula Roque.
Demonštrácia bola teda aj o potrebe prinavrátenia pôvodného obsahu a myšlienky k dňu, ktorý spoločnosť sprofanovala. „Tohtoročné MDŽ je hlasnou výzvou k starostlivosti o seba, o komunity aj o svet, v ktorom žijeme a inšpiráciou spraviť zo starostlivosti a láskavosti svoju politickú prax, ktorú bude ťažké ignorovať,“ znie vyjadrenie organizátoriek a organizátorov demonštrácie.
Vo vyhlásení tiež pripomenuli, že aj napriek tomu, že Slovensko „vyhlasuje, že si váži a ochraňuje ženy“, sú počty úmrtí, ktorých dôsledkom bolo rodovo a partnersky podmienené násilie, na vzostupe. „Za posledných 5 rokov sme čelili 25 návrhom obmedziť naše reprodukčné práva a opakovane čelíme odporu voči ukončeniu zásahov do tiel a životov transrodových ľudí.“
Dedlajnom patriarchátu chceli teda aktivistky a aktivisti oslavovať MDŽ ako deň feminizmu, v ktorom odmietajú prázdne gestá a nahlas hovoria, čo naozaj chcú a potrebujú.
Ľudia na proteste
Demonštrácie sme sa zúčastnili aj my; ľudí sme sa pýtali, prečo sa udalosti zúčastnili a v čom je pre nich dôležitá. Podľa organizátorov sa zúčastnilo zhruba 400 ľudí. Na proteste bolo množstvo bannerov s angažovanými heslami a na konci akcie sa šlo na afterparty.
„Záleží mi na tom už len kvôli tomu, že som človek.“ Prvý z oslovených sa vyjadril, že sa dlhodobo zapája do protestov a akcií spoluorganizovaných iniciatívou Nebudeme ticho. Hlavným dôvodom, prečo sa demonštrácie zúčastnil bolo, že sa to týka ako jeho tak aj ľudí, ktorých pozná.
Pre ďalšieho bola jeho účasť vyjadrením, že je už „najvyšší čas skončiť s patriarchátom“. Tiež zdôraznil, že tento deň je aj o tom, že si každý jeden z nás zaslúži väčšiu dôstojnosť a možnosť „opustiť nepísané pravidlá mužskosti a ženskosti, ktoré rozdeľujú ľudí, ktorí by mali držať spolu.“
