Prvé cely boli široké len na rozpaženie rúk. Vošla sa do nich len posteľ, záchodová misa, umývadlo, stolík. Pre neposlušných trestancov boli v bloku D ostrejšie cely, známe ako Diery. Aj preto masívna stavba z betónu na dohľad od San Francisca, dostala príznačnú prezývku Skala.
Prví väzni
Prvými väzňami Alcatrazu boli Indiáni. Ešte keď bola na ostrove len vojenská pevnosť, bolo v nej v roku 1894 internovaných devätnásť príslušníkov kmeňa Hopi. Ich zločin? Odmietli sa prevychovávať podľa belošských zvyklostí. Potom bola na ostrove zriadená väznica pre vojakov, v roku 1933 prešla pod rezort spravodlivosti a začala strážiť civilných kriminálnikov.
Hellcatraz
„Veľký kontajner, do ktorého hádzali všetky ostatné väznice svoje zhnité jablká,“ tak popísal Alcatraz expert na trestné právo Sue Titus Reid. Skala čakala na trestancov, ktorí robili problémy v iných krimináloch.
Aj preto mu mnohí hovorili „Hellcatraz“. Bol vyhlásený drastickým režimom. Psychiku deptal predovšetkým zákazom hovoriť, ktorý platil v tridsiatych rokoch po celý deň a noc mimo času na obed a „voľnočasové aktivity“.
Výnimočná kuchyňa
Reputácia väznice však nebola len hrozivá. Niektorí väzni oceňovali, že separácia v malinkých celách minimalizuje riziko sexuálnych útokov. Predovšetkým tu však bola miestna kuchyňa!
Napríklad 2. septembra roku 1946 sa na obed podávala bravčová pečienka, šalviový dresing, omáčka z pečienky, šťuchané zemiaky, dusená kukurica, jablkový koláč. O deň neskôr sa na večeru servírovala smotanová hrachovo-paradajková polievka, chili con carne s ryžou, hlávkovým šalátom, tiež koláč, sušienky, káva a chlieb.
Dobrý jedálniček bol v Alcatraze tradíciou už od čias prvého riaditeľa Jamesa Aloysia Johnstona. Šéf súdil, že nielen striktný režim, ale tiež dobrá strava udržuje väzňov disciplinovaných a bráni bitkám a nepokojom.
Teplé sprchy
Ďalšou luxusnou položkou väznice boli horúce sprchy. Vo svojej dobe bol Alcatraz jedinou federálnou väznicou, ktorá sa nimi pýšila. Aj túto vymoženosť však trestancom vedenie ponúkalo z taktických zámerov, nie z dobrej vôle.
Vsádzalo na to, že väzni zvyknutí na horúci kúpeľ by horšie znášali chladnú vodu, ak by chceli z ostrovu odplávať. Okrem silných prúdov sa totiž Pacifik v oných miestach vyznačuje tiež iba desiatimi stupňami Celzia.
Z pekla sa stal raj
Tichá konverzácia medzi väzňami bola dovolená v roku 1940 a čoskoro nasledovala aj ďalšie zlepšenie. Prosperovala tamojšia knižnica, väznica postupne nazhromaždila na 15 tisíc kníh, odoberala sedemdesiatpäť časopisov, väzni mohli mať vlastný baseballový tím či kapely.
Aj preto bol o Alcatraz záujem. V polovici dvadsiateho storočia sa podľa serveru History.com dokonca našli trestanci, ktorí o presun na Skalu žiadali, sami, dobrovoľne.
Alcatraz však nehostil len väzňov, žila tam aj zhruba tristočlenná komunita personálu a ich rodín. Na pevninu ich dvanásťkrát denne vozila loď, na ostrove však mali k dispozícii malý supermarket, reštauráciu a kolkársku dráhu.
Čech v Alcatraze
Alcatraz nehostil tých najstrašnejších z amerických zločincov, skôr tých, ktorí sa pokúsili o útek inde. Napriek tomu ním prešli slávne mená. Harlemský mafiánsky boss Bumpy Johnson či Al Capone.
Alcatraz strážil tiež českého podvodníka Viktora Lustiga, áno, toho, ktorý sa preslávil tým, že sa na dvakrát pokúsil predať Eiffelovu vežu.
Niet úniku
Oficiálne sa z Alcatrazu naozaj nikomu utiecť nepodarilo. O zdolanie onej výzvy sa pokúsilo 36 trestancov. Dvadsaťtri z nich bolo lapených, medzi nimi bol aj John Paul Scott, ktorý v roku 1962 dokázal, že sa z ostrova do San Franciska dá doplávať. Pri pobreží pri päte Golden Gate Bridge však stratil vedomie a bol chytený. Šesť väzňov bolo pri pokuse zastrelených, dvaja sa preukázateľne utopili. Zvyšných päť vedú úrady ako „zmiznutí a pravdepodobne utopení“.
Patria medzi nich aj traja autori slávneho úteku , ktorí namiesto seba nechali v celách papierové hlavy s nalepenými vlasmi. Telá Franka Morrisa a bratov Johna a Clarence Anglinových sa však nikdy nenašli, a to inšpirovalo tvorcov film Útek z Alcatrazu s Clintom Eastwoodom.
Doplatili na ekonomiku
Za koniec preslávenej väzenskej pevnosti mohli ekonomické dopady a jej technický stav. Väzenie bolo jednoducho veľmi nákladné na údržbu, nielen kvôli slanej vode, ktorá stavbu narúšala. Už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli v Alcatraze náklady na jedného internovaného trikrát vyššie ako v inom zariadení.
Indiáni to začali a aj ukončili
V roku 1969 betónové monštrum obsadila takmer stočlenná skupina pôvodných amerických obyvateľov, viedol ju Mohawk Richard Oakes. Odkazovali sa na zmluvu z roku 1868, na ostrove chceli vytvoriť vlastnú univerzitu a kultúrne centrum, dokonca zaňho ponúkali „sklenené guličky a červenú látku“ v hodnote dvadsaťštyri dolárov, toľko vraj dali Európania v roku 1626 za územie Manhattanu. Posledný okuopanti vzdorovali polícii do januára roku 1971.
Alcatraz Reunion
Nie, nie je to názov obnovenej väzenskej punkovej kapely. Nazývali sa tak stretnutia, na ktorých sa schádzali niekdajší ostrovní väzni so svojimi väzniteľami a civilistami, ktorí na ostrove žili. „Tak som tu v Alcatraze zase späť, hovorím s jeho návštevníkmi, odpovedám na otázky o svojich väzenských letoch, rozdávam autogramy, fotím sa,“ čudoval sa v roku 2019 niekdajší alcatrazský väzeň Bill Baker, ktorý o svojom pobyte napísal aj knihu.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
