Železná opona mala svoje prísne pravidlá, napriek tomu sa českému cestovateľovi a etnografovi Miloslavovi Stinglovi podarilo precestovať celý svet až štrnásťkrát a stať sa indiánskym náčelníkom..
Od malička hltal mapy, geografiu, dejiny a dobrodružné knihy. Čítať sa naučil už vo svojich štyroch rokoch. „Cestovanie ma vždy zaujímalo. Narodil som sa v dobe, kedy sa u nás veľmi čítali diela Karla Maya. Už ako štvorročný som sa naučil čítať a prakticky od tohto času som hltal knižky o Winnetuovi,“ vyznal sa v jednom z rozhovorov.
Podľa spomienok samotného Stingla bol ako drobný, okuliarnatý chlapec častým terčom posmechu a šikanovania starších a silnejších chalanov. Snáď práve z tohto dôvodu venoval veľa času knihám a snívaniu o tom, čo všetko dosiahne, až raz vyrastie.
Cesta za neobjaveným
Otec v ňom videl baníka, on mal však od detstva iné sny. Chcel cestovať a písať a aj preto sa okrem štúdia na gymnáziu v Karlových Varoch venoval jazykom. Stingl hovoril sedemnástimi jazykmi a dialektami. Asi najexotickejší z nich bol jazyk papuánského kmeňa Kumov.
Počas svojho života zažil naozaj veľa. V Latinskej Amerike objavil ruiny mayských miest, v Arktíde rodil eskimácke deti či zažil blokádu Kuby a rozprával sa ako jediný Čechoslovák s Fidelom Castrom počas karibskej krízy. Ku Kube sa viaže aj jeho najväčší vedecký úspech, keď v roku 1965 zorganizoval výskumnú expedíciu, ktorej sa podarilo objaviť, zmapovať a popísať neznámy indiánsky kmeň Yateras.
Hoci sa nim komunisti chválili, ďaleké cesty si platil sám
Niet divu, že komunistický režim sa nim rád chválil. „Vtedajší režim sa so mnou tak trochu chválil: Pozrite, naši ľudia vedia toľko a toľko jazykov, dostávajú profesúru v Amerike a môžu cestovať po celom svete, hoci sú z komunistického štátu. Bol som teda vývesný štít režimu a za to som mohol cestovať,“ povedal pre českú Pamět Národa.
V niekoľkých rozhovoroch spomenul, že po otcovi zdedil pracovitosť a po mame rozprávačský talent. Až do svojej smrti (minulý rok v máji) dokázal o svojich cestách a zážitkoch neuveriteľne zaujímavo a zábavne rozprávať. Je najpredávanejším českým autorom, za svoj život napísal 41 kníh, ktoré vyšli vo 239 vydaniach v úhrnnom náklade 16 miliónov 919-tisíc výtlačkov.
Za takým veľkým počtom kníh je jednak obrovská Stinglova pracovitosť a vedecký zápal, ale aj motivácia v podobe peňazí.
Všetky náklady aj na najvzdialenejšie krajiny si financoval sám, a to vďaka knihám, ktoré vychádzali u nás aj v zahraničí už od jeho 20-tich rokov.
Na československé pomery vysoký príjem bol práve tým, čo ho chránilo pred komunistickým režimom. Pravidelný prísun dolárov, mariek alebo frankov stačili na to, aby komunisti po Stinglovi nevyžadovali členstvo v strane alebo tajnú spoluprácu. Stačili im peniaze.
Prvá nepodarená cesta
Prvýkrát narazil a pochopil, čo je to komunistický režim ešte v roku 1948 ako študent, keď so spolužiakmi vydávali protištátne letáky. „Vtedy som mal ešte len sedemnásť rokov. Súdený som bol teda až v mojej plnoletosti. Jeden spolužiak z našej skupiny našťastie emigroval do Austrálie a to nás zachránilo, pretože sme všetko zvalili na neho. Bolo nám jasné, že do Austrálie za ním nepôjdu. Dostal som podmienku,“ spomínal.
Horší trest prišiel, keď mal vycestovať do Francúzka v rámci výmenného pobytu, kedy Komunistický zväz mládeže vo Francúzsku vyslal do ČSR 40 svojich členov, za ktoré mohol odísť rovnaký počet slovenských študentov do Paríža na francúzsku Riviéru a Korziku. Miloslav sa na pobyt veľmi tešil. Keď sa konečne dočkal dňa vytúženej cesty, povedali mu, že ide každý, „ale súdruh Stingl musí ostať doma.“ Napriek tomu ukázal, že aj v dobách neslobody sa dá nájsť cesta ako si plniť sny. Po štúdiu medzinárodného práva sa dal na štipendium etnografie, čo mu umožnilo vycestovať, aby skúmal najrôznejšie etniká sveta.
Jeho prvá zahraničná cesta bola namierená do Tuniska. Po celý život konal rozsiahle cesty a expedície, počas ktorých navštívil 152 krajín na všetkých kontinentoch. Napríklad ostrov Nová Guinea precestoval v čase, keď medzi tunajšími kmeňmi sa ešte praktizoval kanibalizmus a rituálny lov lebiek. On sám bol medzi Papuánci na Novej Guinei svedkom kanibalskej hostiny. O Guinei prehlásil: „Bol som tam už desaťkrát... Nachádza sa tam 839 kmeňov, niektoré ešte žijú v dobe kamennej, každá z dedín je úplne iná a hovoria iným jazykom.“
? Na kontě má 152 navštívených zemí, 14 cest kolem světa a 17 milionů prodaných knih. Cestovatel, spisovatel a indiánský náčelník Miloslav Stingl ve čtvrtek oslavil 89. narozeniny. O jeho příběhu teď vzniká dokument. pic.twitter.com/9jwmmPDJpr
— CT24zive (@CT24zive) December 21, 2019
Viera v ľudskosť
K indiánskym etnikám nikdy nepristupoval ako nadradený „biely“ pozorovateľ, ale vždy sa snažil čo najviac zapadnúť do štýlu ich života, jedol to, čo oni, spal v ich chatrčiach, hral sa s ich deťmi. Keď už sa vyskytlo niečo, čo naozaj musel odmietnuť (ako napr. ponúkanú dvanásťročnú nevestu či účasť pri obradoch aktívne praktizujúcich rituálny kanibalizmus), snažil sa to urobiť čo najtaktnejšie - väčšinou výhovorkou, že niečo také mu zakazuje jeho viera.
To nábožensky tolerantný domorodci väčšinou chápali. On sám bol od detstva vedený ku kresťanskej viere. Myslel si, že duchovno je neoddeliteľnou súčasťou života a má ho v sebe každý. „Aj tí najdávnejší predkovia nejakým spôsobom na niečo verili. A na čo verím ja? Bude to znieť literárno, ale verím na dobro, na lásku a na čestného človeka. Mám ešte jedno príslovie, ktoré som si požičal od pôvodných Havajčanov a to znie: Nad všetky národy je ľudskosť. Verím teda na ľudskosť.“
Náčelník
Veľkú pomoc u neho našli aj Indiáni oklahomského kmeňa Kikapú, ktorí sa práve počas jeho návštevy ocitli v nebezpečenstve, že prídu o kmeňové pozemky, svoj jediný majetok. Cestovateľ preto využil svoje kontakty a ako znalec medzinárodného práva sa za vec svojich priateľov rozhodne postavil a Kikapovia spor vyhrali. Neskôr sa mu za to odvďačili tým, že ho zvolili za náčelníka. Keď v roku 1971 zomrel ich náčelník, rozhodli sa bielemu priateľovi udeliť – ako dôkaz hlbokého rešpektu – náčelnícku čelenku. V tom čase bol už cestovateľ v Prahe. Vo vtedajšom československom aparáte takáto pocta pre Stingla vyvolala rozruch. To, či môže niesť „titul“ náčelníka, muselo schváliť ministerstvo zahraničných vecí
Nasledoval rad telefonátov. Nakoniec sa vedenie rozhodlo, že sa môže stáť náčelníkom. Keď sa ich spýtal, čo ich k tomu viedlo, v slúchadle sa ozvalo rázne: „Pretože sú to naši červení bratia.“ Príše Forbes.cz.
Cez osobitného posla potom Okima (indiánske meno Stingla, znamenajúce „Ten, ktorý vedie“), dostal náčelnícku čelenku z orlích pier vyhotovenú podľa starého zvyku na ručne vyšitú byvoliu kožu.
Stal sa tak pravdepodobne jediným indiánskym náčelníkom v strednej (a možno aj celej) Európe. Veľmi si to cenil, hoci by z dôvodu svojej „funkcie“ mohol mať rovno 4 manželky, Stingl nikdy túto výhodu nevyužil a so svojou jedinou ženou má 3, dnes už dospelé, deti.
Nevybalené kufre
Po návrate z ciest domov si nikdy nevybaľoval kufre. Radšej si kúpil nový kufor a nové oblečenie. Dvestoosemdesiat kufrov, ktoré skladoval, bez toho, aby sa do nich niekedy pozrel, otvoril až pred pár rokmi historik Adam Chroust. Stingl mu nielen dovolil prejsť obsah svojej batožiny, ale aj spísať jeho prvý autorizovaný životopis.
Kufre obsahujúce kus Stinglovho života sa objavia aj v novom dokumente názvom Stingl – veľký malý Okima, ktorý mal 3. septembra 2021 premiéru. „Celú dobu je zatĺkal, hovoril, že nič nemá. Našli sa v nich doslova poklady, boli v nich rukopisy, oblečenie, “ spresnil pre Česku Televizi režisér dokumentárneho filmu o legendárnom cestovateľovu Steve Lichtag. „Náš filmový portrét je postavený na jeho genialite aj úplnej nepraktickosti. Hlavne však na jeho obrovskej ľudskosti, zmysle pre humor a ochote komunikovať s každým, či to bol Papuánec alebo Rus,“ uzavrel.
