Má 22 a tvrdí, že výpravu špeciálne neplánoval a s krízovými situáciami týkajúcimi sa motorky sa stretáva denne. Cestuje totiž na starom Pionieri, rovnakom type, na ktorom jeho dedko dvoril babke. Ako sa vyrovnáva so samotou na cestách, ako si motorku opravuje a aké zážitky má s portugalskými motorkármi porozprával Beno Štutika, ktorý sa z ďalekého slovenského východu vybral precestovať Európu.
Cestuješ sám na motorke po Európe. Ako dlho budeš na cestách a aké krajiny prejdeš?
Prvotný plán bol, že budem na cestách 2 – 2,5 mesiaca. Už teraz viem, že sa moja expedícia značne predĺži. Z domu som preč už takmer tri mesiace a ešte mám pred sebou asi 8000 km. Chcel som navštíviť krajné body Európskej únie a prejsť dokopy 28 štátov. Najsevernejší bod – nórsky Nordkap na mňa ešte len čaká. Momentálne som vo Švédsku (tento rozhovor sme robili 26. júla, pozn. redakcie).
Určite to je aj pre teba určité vykročenie z komfortnej zóny. Bál si sa niečoho, keď si do toho šiel?
Nebál. Mal som trošku všeobecnú obavu, alebo skôr rešpekt z diaľky, ktorá ma čaká, že ako to všetko zvládnem. Nikdy som tak ďaleko a tak dlho sám necestoval, ale strach som nemal. Ani moja komfortná zóna nejako neutrpela, som zvyknutý na spanie vonku bez strechy nad hlavou hoc aj v nepriaznivom počasí. Mám za sebou zopár aj viacdňových výletov do divokej východoslovenskej prírody.
Vieš si predstaviť nejakú situáciu, kvôli ktorej by si si povedal – dosť a radšej cestu ukončil?
Musela by to byť, nedajbože, nejaká hraničná situácia. Buďto v súvislosti s mojím zdravotným stavom, kedy by mi môj organizmus naozaj nedovolil pokračovať, alebo nevyriešiteľný technický problém s motorkou. Samozrejme, svoju cestu by som prerušil a rýchlo sa ponáhľal domov, keby sa doma, nedajbože, stalo niečo zlé. Zatiaľ ma však môj organizmus nesklamal a motorku sa mi podarilo, za výdatnej pomoci dobrých ľudí, ktorých som stretol, stále opraviť. Aj doma sú, vďaka bohu, všetci zdraví.
Mal si už aj nejakú väčšiu krízu, kedy si reálne rozmýšľal nad tým, že sa vrátiš domov a skúsiš to neskôr?
Krízových situácií bolo už viacero. Hlavne vtedy, ak som už bol z cestovania nadmerne fyzicky unavený, alebo mi kolabovali nervy pri niektorých poruchách, ktoré dokonale potrápili moju trpezlivosť. No žiadna z nich nebola taká, žeby som rozmýšľal nad ukončením cesty. Najväčšia kríza bola asi v Potrugalsku, kde som kvôli poruche stál na mieste niekoľko dní. Zo šlamastiky mi však vtedy pomohli portugalskí motorkári. V konečnom dôsledku však táto porucha bola prínosom. Vďaka nej som videl úžasné miesta v Portugalsku, ktoré by som paradoxne s fungujúcou motorkou nenavštívil, lebo by som cez Portugalsko len „prefrčal“.
Takto viac-menej v strede cesty – vieš, čo by si spravil alebo naplánoval si inak?
Na cestu som sa veľmi nepripravoval a ani nejako podrobne ju neplánoval. Cesta na Pionieri sa ani nedá veľmi podrobne naplánovať. Jednoducho som si povedal, že chcem na ňom obísť Európu a jej krajné body. Tak som jednoducho 4. mája nahádzal nejaké veci do vakov a sadol na motorku a vyrazil. Spoľahol som sa na osud, či prozreteľnosť. Všetko riešim za pochodu. A aj keď sa mi slabá príprava už viackrát vypomstila, teraz by som urobil asi to isté.
Čo na tvoje dobrodružstvo povedala rodina a známi?
Rodičia samozrejme mali a asi ešte majú obavy. Neboli veľmi nadšení. Videli všetky možné nebezpečenstvá, ktoré ma mohli na ceste postretnúť. Hundrali na mňa, že som šialený a že takto nepripravený sa nemám nikde púšťať, zvlášť, keď je doma toľko roboty. No tým, že denne komunikujeme (čo bola ich podmienka) a aj píšem správy o tom, kde som a čo na ceste zažívam, už to berú asi celkom v pohode a cítim, že ma napriek hundraniu podporujú.
Aký máš budget na cestu? Koľko predpokladáš, že minieš peňazí?
Na cestu som si naškrabal nejakých 2000 eur. Zarobil som si ich na brigádach. Pri dnešnej cene benzínu sa však ukázalo, že to bude nepostačujúca suma. Našťastie mám ešte nejakú rezervu na účte a našlo sa aj veľa dobrých ľudí, ktorí mi na cestu prispeli.
Čo bolo pred cestou najťažšie zabezpečiť – možno logisticky alebo technicky, čo sa týka motorky a podobne.
Už som spomínal, že som cestu nejako špeciálne neplánoval. Vybral som sa len tak, bez prípravy. Ani motorku som nijako špeciálne nevylepšoval. Dokonca som nepreklepol ani jej technický stav. Asi najväčším problémom bolo, keď som zistil krátko pred odchodom, že pri vstupe do niektorých krajín, ktoré nie sú v EÚ, budem potrebovať pas. Upozornili ma na to rodičia, ktorí mi pred odchodom dohovárali, že svet nie je gombička... Tak som si ho musel dať za dva dni narýchlo urobiť.
Cítiš sa niekedy osamelo?
Ani nie. Počas cesty sa stretávam s ľuďmi a doteraz som, chvalabohu, nemal zlú skúsenosť. Zároveň som dennodenne v kontakte s rodinou. Dali mi pred odchodom podmienku, že musím každý deň podať správu, kde som a kam sa nasledujúci deň chystám. Najprv som sa zastrájal, že si so sebou ani mobil nezoberiem a že sa im možno! ozvem v takých 2 týždňových intervaloch. No ich podmienku som nakoniec prijal a ukázalo sa, že je to pre mňa aj pre rodičov výborná vec.
Cestuješ na motorke Pionier, ktorá už teda má čo-to za sebou. Ako si k nej prišiel a prečo práve ona?
Takýto typ motorky mal môj dedko. Chodil s ňou na rande k babke a za svojich mladých čias podnikli aj dlhšie trasy, napr. do Levoče. Babka, ešte ako slobodné dievča, má krásnu fotku s Pionierom vo svojom albume. Neskôr na nej jazdil hlavne strýko a trochu aj môj otec. Vozili na nej dokonca moju takmer 80 ročnú prababku na pole a aj do kostola. Predali ju však skôr, ako som sa ja naučil bicyklovať. Ich rozprávanie príhod s Pionierom ma zaujalo. Ja som si prvého pioniera kúpil v Turčianskych Tepliciach. Bol však bez „papierov“, a tak okrem vozenia sa po poľných cestách nebol súci na nič iné. Pokúšal som sa aj nájsť spôsob, ako ho prihlásiť, no bezúspešne. Až môj učiteľ z priemyslovky mi predal motorku pionier aj s papiermi. Je to presne táto, na ktorej cestujem po Európe.
Mal si s ňou nejaké technické problémy, už sa ti pokazila? Ak áno, ako si to riešil?
(Smiech) ... Neprešiel asi ani jeden deň, kedy som niečo neopravoval. Pri Pionieroch si na to treba asi zvyknúť. Doma sa smejú, že tak, ako človeku sa za sedem rokov vymenia všetky bunky v tele, tak aj ja domov prídem s úplne iným pionierom, ako som vyštartoval, s komplet vymenenými súčiastkami. Z tých väčších porúch som mal vylámaný náboj v zadnom kolese či strhané závity v hlave motora. Stále sa však, práve vtedy, našli dobrí ľudia, ktorí mi tieto poruchy pomohli opraviť.
Ako vyzerá tvoj deň na cestách? A kde prespávaš?
Po toľkých dňoch sa stala z toho už rutina. Ráno vstať, sadnúť na motorku a naháňať kilometre. Popritom opraviť poruchu, natankovať a najesť sa. Potom nájsť vhodné miesto na rozloženie stanu. Poväčšine spím v ňom. Viackrát ma však už prichýlili dobrí ľudia, alebo mi môj domáci dispečing vybavil nocľah u nejakých známych ich známych. Služby hotela ani ubytovne som ešte nevyužil.
Benove cesty po Európe môžeš sledovať aj priamo na jeho facebookovom profile.
Stretol si sa na tripe aj s nejakou nepríjemnosťou?
Okrem denných porúch som sa s ničím zvlášť nepríjemným nestretol. Akurát v Španielsku som platil 100 eur pokutu za takú blbosť. Slúchadlá v ušiach. Policajt bol dosť neústupčivý a odmeraný. Ale vykompenzovali mi to naši slovenskí policajti. Sami sa ponúkli a pokutu, ktorú mi dali ich španielski kolegovia, mi preplatili! Poslali mi 100 eur na účet. Tak som všetkým policajtom odpustil (smiech).
Si doslova odkázaný sám na seba. Určite si sa však stretol s rôznymi ľuďmi a zbieraš s nimi rôzne skúsenosti. Aj ťa niečo konkrétne prekvapilo?
Som nesmierne prekvapený z toho, koľko je na svete dobroprajných ľudí. Prestávam zvládať počítať tých, ktorí mi na mojej ceste pomohli, alebo ma podporujú a povzbudzujú. Je to v obrovskom kontraste s tým, čo dennodenne počúvame v televízii. Vrátila sa mi dôvera v ľudstvo. Napĺňa ma to zároveň záväzkom, že tú dobrotu budem musieť splatiť tým, ktorí prídu do cesty mne.
Vymenuj tri také NAJ poznania pre teba, ku ktorým si na cestách zatiaľ dospel.
Prvé poznanie je to, čo som opísal vyššie. Som veľmi milo prekvapený z ľudí. Nie je to s ľudstvom až také zlé. Mali by sme sa zamerať na to, že vieme byť k sebe dobrí a solidárni.
Po druhé som si overil to, že veľakrát sa problém nachádza len v našej hlave, Vytvoríme si ho dávno pred tým, ako sa v skutočnosti stane. Že si doslova zhmotňujeme naše potencionálne, virtuálne problémy, ktoré v skutočnosti nie sú, ale sa len môžu stať. A tie nám bránia podniknúť veľa vecí.
Tretie poznanie je to, že kto nezačne, nemôže ani dokončiť, lebo nemá čo.
Čo bol pre teba doteraz najsilnejší emocionálny moment? Pokojne aj pozitívny.
Bolo to vtedy, keď som po piatich dňoch státia na mieste a opravovania motorky konečne dorazil na najzápadnejší bod Európy – Cabo da Roca a prišli sa na motorkách so mnou rozlúčiť Portugalci, ktorí mi tých päť dní pomáhali s opravou. Keď potom odišli a ja som večer sedel a pozoroval ako slnko zapadá za oceán, mal som veľký problém od dojatia udržať slzy na druhej strane očí.
Myslíš, že na takýto výlet sa dokáže vydať len človek, ktorý je dušou cestovateľ, alebo to je o rozhodnutiach a odhodlaní?
Myslím, že človek sa nerodí s dušou cestovateľa. Človek dušu cestovateľa získa práve tým, že sa pevne rozhodne a je vytrvalý vo svojom odhodlaní.
Vráti sa z ciest po Európe domov do Belej nad Cirochou úplne iný Beno Štutika, akým si bol pred odchodom?
Tak neviem či úplne, také nejaké jadro zo mňa snáď zostane. Ale, samozrejme, k nejakej zmene myslím dôjde. Každá cesta vás poznačí. Príďte sa však opýtať po nejakom čase členov mojej rodiny, ako to budú hodnotiť oni ...
Koľko kilometrov si už prešiel? A aké krajiny si navštívil?
Doteraz som prešiel zhruba 13 000 kilometrov. Moja trasa viedla cez Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Albánsko, Macedónsko, Kosovo, Čiernu Horu, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko, Slovinsko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Gibraltár, Portugalsko, Belgicko, Holandsko, Nemecko, Dánsko a momentálne som vo Švédsku. Plánujem ďalej pokračovať do Nórska, Fínska, Estónska, Lotyšska, Litvy a cez Poľsko sa vrátiť na Slovensko. Momentálne mi ale úplne odišlo zadné koleso, a k tomu, aby som sa mohol pohnúť ďalej, musím vyriešiť tento problém.
Študuješ ešte? Čo plánuješ robiť v budúcnosti?
Už neštudujem. Šťastne som „zmaturoval“ na SPŠ v Snine v roku 2021 počas covidu. Ako dopravák som ako praktickú časť maturity, na návrh učiteľa, mal prejsť na pionieri všetky cesty, o ktorých spieva IMT Smile vo svojej známej pesničke. Hoci ma maturita nakoniec obišla, ja som si tú praktickú časť maturity poctivo odjazdil. V budúcnosti si plánujem znova zarobiť nejaké peniaze a zasa sa vydať na cesty.
Chcel by si niekedy tieto svoje zážitky z ciest napríklad vydať knižne?
Nie som žiadny spisovateľ a vôbec som nad tým nerozmýšľal. Písal som len v skratke moje zážitky z každého dňa, aby si ich mohli prečítať moja rodina a kamaráti a aby som ich nemusel dookola každému osobitne rozprávať. Postupne je z toho už celkom pekná kôpka príbehov a fotografií. Určite si ich uchovám pre vlastnú spomienku.
