Volá sa Alica, ale všetci ju poznajú ako Elis. Má 26 rokov a vyštudovala školu úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. Vo voľnom čase si rada kreslí, cvičí jogu, chodí do prírody, občas lezie a počúva podcasty o sebarozvoji. V rozhovore s ňou sme sa upriamili najmä na to, ako Elis prácu v nocľahárni vníma a ako na ňu pôsobí prostredie, čo si myslí o spoločnosti, ktorá sa o ľudí bez domova nevie postarať, kde nachádza energiu na tak náročnú prácu či ako sa stavia k predsudkom voči ľuďom bez domova.
Ako si sa o práci v Depaule dozvedela a ako dlho tam pracuješ?
Na konci našej púte v predošlej práci, s bývalým kolegom, som sa mu na cige požalovala, že už chcem robiť niečo s tými ľuďmi, lenže nemám na to školu ani nič. Na čo mi on odporučil prácu v Nocľahárni Depaul. Kedysi tam dobrovolníčil, tak to poznal. Ani chvíľu som neváhala, keď som zistila, že ide o organizáciu, ktorá sa venuje ľudom bez domova. Konečne nejaké dobrodružstvo. No a zhodou náhod akurát teraz v novembri oslavujem svoj prvý rok v Depaule. Navždy budem kamarátovi vďačná za jeho osudovú radu, vďaka tejto práci som sa konečne našla.
Z vlastnej skúsenosti viem, že nálada klientov je ako počasie – niekedy veselá, inokedy pochmúrna a plná frflania na všetko. Ako sa s tým vysporadúvaš?
Keby len frflania! Ja si hovorím, že čo meter štvorcový, to iný svet, ale práve tá nevyspytateľnosť ma na tom riadne baví. Netušíš, čo ťa čaká za rohom – a to doslova. No práve za tie negatívne, vyhrotené konfrontácie som najviac vďačná. Pretože vďaka ním sa najlepšie učím voliť vhodné slová a postoje či predvídať ich v ďalších konfliktoch. Moje samotné reakcie mi o sebe samej veľa prezrádzajú, vďaka čomu sa mením aj po osobnostnej stránke. Aj keď je to neraz náročné na spracovanie, samozrejme.
Depaul je neštandardné pracovisko. Kolegovia sú zmesou najrôznejších profesií a povahových typov a pri každodennej práci s klientmi je to vždy o niečom inom. Čo pre teba práca pre Depaul vlastne znamená?
Neštandardné pracovisko, alebo out of the Matrix. Práca v Depaul je pre mňa niečo ako šichta na lodi s nepretržitou 15 ročnou prevádzkou, na ktorej od prvého prvého dňa prebieha undergroundový festival. Každý večer je na ňom headlinerom najrýdzejšia autentickosť a tá ma nesmierne inšpiruje. Našou úlohou je chrániť a priviesť tých, čo nemajú domov do moderného Slovenska, kde by všetci podľa svojich potrieb našli bezpečné útočisko. Ako si už načrtol, kolegovia sú riadne inšpiratívni ľudia so zaujímavým zameraním a minulosťou. Pracujem v dosť cool kolektíve, musím uznať. Najradšej mám na svojich kolegoch, akí sú open-minded, ako sa vždy podržíme, keď to potrebujeme alebo sa zasmejeme. Práca v Depaul je proste obrovská škola, sloboda, totálna haluz a nedám na ňu dopustiť.
Nocľlaháreň sv. Vincenta de Paul sa nachádza pri letisku M. R. Štefánika pri zastávke MHD Fafruny. Robí pravidelné zbierky potravín, zdravotníckeho materiálu a oblečenia pre ľudí bez domova a je otvorená rôznym formám spolupráce a darom, ktorý by vedeli skvalitniť život ľudí, ktorí musia žiť na ulici.
Mala si niekedy chuť otočiť sa na päte a odísť?
Ešte som taký moment nemala, no za to s pocitom zadosťučinenia po práci, s ktorým kráčam domov, som sa doposiaľ v predošlých prácach nestretla.
Ako riešiš pracovný stres, chrániš sa nejako pred vyhorením?
Keď cítim, že je toho na mňa priveľa, tak sa jednoducho izolujem, trávim čas osamote na čerstvom vzduchu, robím v sebe inventúru. Alebo idem domov za rodinou, za frajerom, pri ktorom sa skryjem pred celým svetom do širokých ramien. To ma najviac dobíja. Taktiež ma veľmi upokojuje, že máme vedúcu, ktorej na nás úprimne záleží. Vedomie, že za ňou môžem kedykoľvek prísť, s čímkoľvek sa zdôveriť a že vždy spraví niečo v rámci možností, aby som sa cítila spokojnejšie, je soľ nad zlato. Ešte som sa doposiaľ s takýmto prístupom u nadriadeného nestretla.
Keby si mala Depaul náhodnému človeku na ulici zfleku opísať jednou vetou, ako by znela?
Výnimočné miesto, ktoré musíš zažiť.
Sme stále na ulici s tým istým náhodným človekom. Čo by si mu odpovedala na otázku, ako pomôcť ľuďom bez domova?
Pomôcť materiálne, finančne či už jednorazovo alebo na pravidelnej báze si dnes na Slovensku môže dovoliť málokto. Našťastie existuje spôsob, ako im pomáhať každý deň, kedykoľvek a takmer zadarmo - už len pri stretnutiach s nimi, keď od nich neodvrátime zrak ako obvykle, ale naopak prihovoríme sa im. Potrebujú to isté, čo my. Vypočuť, nesúdiť a podporiť. Dať im pocítiť že ich vidíme… Nie každý však o to stojí, ale tým sa netreba nechať odradiť. Napokon, taký rozhovor môže byť obohacujúci ako pre nich, tak aj pre nás, ani netušíme, ako nás to môže inšpirovať, zmeniť pohľad na niektoré veci. Mám pocit, že to veľa ľudí spraviť aj chce, len nevedia, ako na to a ten divný pocit ich nakoniec premôže, sama to poznám z minulosti. Takže teraz, keď už Depaul poznáš môžeš napr. premostiť do debaty s odkazom na našu nocľaháreň. Nepoznajú ju hlavne v iných krajoch, preto by bolo super, keby sa o nej šíri osveta. Nech vedia, kam sa môžu prísť za symbolické euro v bezpečí osprchovať, najesť, vyspať sa či využiť sociálne poradenstvo. Či triezvy alebo pod vplyvom hocijakých omamných látok.
Predsudky sú prvou vecou, čo sa v Depaule voči ľuďom bez domova maže. Mala si aj ty nejaké?
Predsudky som nikdy nemala, skôr som si vždy v duchu pokladala otázku, čo je za tým, že takto dopadli. Na pohovore ma vystríhali pred tým najhorším, čo tu môžem zažiť, vtedy som si prvýkrát uvedomila, akí môžu byť nebezpeční, normálne som sa miestami aj bála. Pred prvou službou som, samozrejme, čakala len a len to najhoršie. O to milšie bolo prekvapenie, keď som zistila, ako sa veci majú. Ako sú na míle vzdialené tie zaužívané predsudky a stereotypy od skutočnosti. Nájdu sa výtržníci, čo by nie, ale v drvivej väčšine sú pod tými obrovskými bundiskami a závislosťami schovaní priateľskí, pokorní a srdeční ľudia.
Čo si myslíš o názore, že si za situáciu, v ktorej sa nachádzajú, môžu sami?
Je to strašne dvojsečné. V niektorých prípadoch áno, oni musia podniknúť isté kroky, aby niečo zmenili, nik iný to za nich nespraví. Ale to je tá špička ľadovca, málokto vidí, čo je pod hladinou a prečo je tak strašne ťažké podstúpiť jednotlivé kroky. Nikto si nevie predstaviť, aké je to ocitnúť sa na ulici, kým to nezažije. Aký sled hrôzostrašných okolností, pocitov tomu predchádza a aký začarovaný kruh psychických následkov, tráum a závislostí potom nastáva. Keď spoločnosť vidí na ulici človeka so zlomenou rukou, odvezie ho do nemocnice, no keď vidí na ulici človeka so zlomenou dušou, pošle ho do práce. Oni majú minimum energie na to, niečo meniť, ich budúcnosť je doslova závislá na tom, ako sa k ich tragédii staviame my ako spoločnosť. Žiaľ, u nás panuje mienka „Ani mne nedal nikto nič zadarmo!“ a potom to tak aj vyzerá. Všetci sme závislí na niečej podpore, ale od ľudí ktorí jej potrebujú niekoľko násobne viac sa očakáva, že to zvládnu bez nej…?
Ak by existoval utopický miništát len podľa teba a tvojich predstáv, ako by sa staval k ľuďom, čo nemajú domov alebo ho náhle stratia?
„Jediným vysvetlením bolo, že ich vyživovali okolité stromy. Naplno mi došlo, že stromy sú sociálne bytosti. Že si nekonkurujú, ale práve naopak, pomáhajú si. Stromy vedia, že je v ich záujme udržať systém lesa tak, aby v ňom mohli naďalej fungovať. Že je pre ne lepšie žiť vo vlhkejšom prostredí než na holine. Je pre ne prirodzené, že keď treba, posielajú silnejšie stromy slabším zásoby cukru. Robia to prostredníctvom koreňové systému a húb. Tie so svojou obrovskou sieťou pracujú ako gigantická prerozdeľovacia aparatúra. Pretože nabudúce sa môže stať, že pomoc bude potrebovať ten, kto mal v minulosti navrch.” - Úryvok z článku Tajný život lesa v časopise Notabene. Presne takýto prístup, jednotu si predstavujem aj v mojej utopistickej predstave o Slovensku, kam naša loď smeruje celé tie roky.
Si súčasťou aj niektorých iných projektov, ktoré Depaul zastrešuje?
Ešte chodím pár krát do mesiaca do našej ošetrovne v budove vysokej školy Sv. Alžbety pri prezidentskom paláci. Je to denné centrum, kde sa klienti počas dňa môžu dať dokopy. Okrem ošetrenia drobných rán alebo bercových vredov s červami, majú možnosť osprchovať sa, ošatiť a dať si wifonku či kávu. Trpezlivo nás zaúča super vedúca Paťka, ktorá spolu s jej pravou rukou Danielkou, tvoria top zohraný tím.
Človeku motivácia a energia prirodzene kolíše. Sú situácie z práce, na ktoré keď si spomenieš, ti zdvihnú kútiky a nanovo ťa „naštartujú“? Podeľ sa aj s nami.
Keď vidím výsledky z našej práce. Alebo keď to najmenej čakám, na mňa klient hodí ten najviac pokorný pohľad a úprimne poďakuje za wifonku, čisté ponožky či chlebík s maslom o pol štvrtej ráno pred odchodom do práce. To je niečo čo v okamihu pokorí moju únavu a pripomenie mi to, prečo tam som.
Pamätáš si na jeden konkrétny moment, ktorý si zažila v nocľahárni a môžeš o ňom povedať, že ťa zmenil ako človeka?
Dalo by sa povedať, že celý ten rok by sa dal natiahnuť na jeden intenzívny moment, ktorý vo mne najviac zo všetkého prehĺbil moje hodnoty. Teraz si patrične uvedomujem, aký je láskyplný domov privilégium a že ale že vôbec nič nie je samozrejmosť.
V Depaule sa konajú aj predvolebné diskusie. Máš pre politikov nejaký odkaz, pripomienku, návrh na čo by sa mali sústrediť?
Nič také konkrétne pre nich mi nenapadá. No určite by som kompetentným navrhla, ako inak, zvýšenie platov. S momentálnym ohodnotením robia naši sociálni pracovníci prácu za dvoch-troch ľudí a tak rýchlo vyhárajú. Pritom sú pre prosperujúcu spoločnosť rovnako dôležití ako učitelia či doktori.
Čomu sa venuješ mimo práce najradšej?
Oh, v prvom rade musím zvládnuť svoj time management, lebo ten napr. vôbec nezvládam, takže o tom potom…
Rozmýšľala si niekedy o nejakom vlastnom projekte?
Už som aj jeden započala v spolupráci s Depaul. Zaužívaný, zovšeobecňujúci a pomaly až abstraktný pojem bezdomovec vôbec nevyjadruje realitu konkrétnych ľudí, ale naopak, v spoločnosti živí spomínané predsudky. To ma podnietilo k myšlienke spojiť príjemné s užitočným. Chcem zoznámiť našich klientov i so širokou verejnosťou, a to pre mňa najprirodzenejšou cestou, pomocou farebných portrétikov ruka v ruke s tým, čo mi o sebe prezradia. Aby aj ostatní mali možnosť spoznať, aké sú to jedinečné, pestrofarebné a inšpiratívne osobnosti tým, čo zažili.
Tvoj najväčší sen?
Svetový mier.
