Mango s kivi, čokosorbet, avokádo s limetkou alebo hruška či čierna ríbezľa... Ak sa vám už len pri vymenúvaní zbiehajú slinky, tak vedzte, že je to len niekoľko z príchutí originálnych nanukov, ktoré už piaty rok vyrábajú mladí manželia v Bratislave v rodinnej firme Marinela.
Daniela a Marián sa streli na Ekonomickej univerzite, kde obaja študovali medzinárodné vzťahy. Slovo dalo slovo (najmä počas skúškového obdobia) a z dvojice sa stal pár, ktorý precestoval kus sveta a absolovoval rôzne stáže. Čo by ste robili, ak by ste za sebou mali podobný príbeh?
Vunhuovci sa rozhodli, že zostanú na Slovensku a začnú vyrábať sorbety na paličke.
„Myšlienka o nanukoch prišla na dovolenke. Ono sa to tak hovorí, že keď človek vypne, prídu najlepšie nápady. Marián bol ten, ktorý všetko zinicioval, našiel školu v Bologni, prihlásil nás tam a šli sme sa učiť, ako sa robí zmrzlina,“ spomína na začiatky Daniela.
To, že by sa niekedy začali venovať sladkému biznisu, rozhodne nebol plán A. Aj keď Marián priznáva, že korene prvotnej inšpirácie uňho treba hľadať v detstve. „Keď som bol malý, vždy som mal veľmi rád zmrzlinu. Hovorila mi to tuším mama alebo babka, že som vyhlasoval, že keď budem veľký, tak budem zmrzlinárom,“ smeje sa, no dodáva, že on si na to príliš nepamätá.
Boj o (prí)chute
Sen otvoriť si nanukáreň si splnili aj vďaka svadbe, na ktorej zbierali príspevky na jej rozbeh a súčasne testovali prvé príchute. Ako svorne priznávajú, spočiatku ani len netušili, čo to všetko zahŕňa.
Našťastie. Inak by ich asi nadšenie, ktoré dôkladne otestoval maratón vybavovania najrôznejších povolení, asi rýchlo prešlo. Keď v roku 2016 otvárali prvú prevádzku, úrady napríklad nepoznali kategóriu nanukov z čerstvého ovocia, a tak nevedeli, na akú činnosť im môžu vystaviť živnosť.
Svieže sorbety, ktoré každé ráno starostlivo pripravovali, sa však stretli s veľkým záujmom a v malej prevádzke v širšom centre mesta si ľudia len tak podávali kľučky.
Až natoľko, že sa stávalo, že o tretej popoludní mali vypredané a netrpezlivým zákazníkom museli len pokorne vysvetľovať, že dnes už žiadne nanuky nebudú.
„Veľa sme sa odvtedy naučili. A nielen to, ako zabezpečiť, že budeme mať nanuky k dispozícii celý deň. Lebo sme dostali aj takú spätnú väzbu, že výrobok je síce perfektný, ale trebárs už o pol šiestej nebol taký výber ako skôr. Nechceme, aby ľudia mali takúto emóciu,“ hovorí Marián Vunhu.
Všetky peniaze tak investujú spätne do firmy, aby mohli pribudnúť či už nové stroje, alebo nové formy. A rovnako príchute. Mimochodom, v začiatkoch sa pre ne neraz aj trochu poškriepili.
„Prednedávnom nám do rodiny pribudlo bábätko, takže ja som sa momentálne trochu stiahla do úzadia a aj otázku príchutí rieši viac manžel. No myslím si, že stále sú také, ktoré viem urobiť lepšie, napríklad grep,“ smeje sa Daniela. Prvé roky dilemu riešili aj tak, že nechávali zákazníkov hlasovať o príchutiach na nasledujúci deň.
„Prestali sme s tým, lebo sa nám to už trochu ‚zvrhávalo‘ na to, že chceli komplet všetky príchute, a to by sme už naozaj nedávali. Takže sa snažíme mať všetky najobľúbenejšie stále, plus k nim dopĺňame a meníme nejaké navyše.“
Dokonca zistili, že aj ľudia v rôznych častiach hlavného mesta majú rôzne chúťky a že v každej zo súčasných troch prevádzok „letí“ niečo iné. „Na Tyršáku pri Dunaji ide najviac jahoda, je to sezónna prevádzka a máme tam akoby najviac prvozákazníkov,“ opisuje Daniela.
„Presne, keby sme tam alebo sem na Panenskú dali pistáciovú polevu alebo mladý kokosový orech, tak nebude veľký záujem. Ale na Blumentálskej, čo bolo naše prvé miesto, tam sa po nich len tak zapráši,“ dopĺňa ju Marián.
Nanuky v daždi
A dodáva, že ich filozofia vždy bola mať v prvom rade verných zákazníkov, aj preto ich prevádzky nenájdete na hlavných turistických ťahoch. Podporu zažili naplno najmä počas pandémie korony, ktorá ich poriadne preskúšala.
„Pamätám si na deň, keď sme konečne mohli byť otvorení na okienko. Lialo ako z krhly, ale ľudia chodili a brali boxy nanukov, len aby sme nejako prežili. Vtedy sme si uvedomili, aká je vzácnosť mať okolo seba vybudovanú takú skvelú komunitu,“ hovorí Daniela.
Hoci aj oni museli počas lockdownov siahnuť do úspor a biznis zadotovať, keďže sitom nároku na štátnu pomoc prepadli. Navyše prišli o významnú časť klientov, ktorými boli veľké firmy a korporácie.
„No nesťažujeme sa, mnohí zmrzlinári neprežili vôbec. Sme radi, že máme sladkú, hoci neraz náročnú prácu. Nanuky nás vôbec neomrzeli, naopak, bavia nás čoraz viac,“ uzatvárajú svorne.
