Wikimedia Commons
StoryEditor

V pekle tvorili krásu pre nacistickú smotánku. Historička popisuje neľahký osud krajčírok v Osvienčime

dttiDnes26.09.2021., 09:00h
Keď britská historička objavila zmienku o módnom salóne v koncentračnom tábore Osvienčim, okamžite chcela vedieť viac. Postupne sa dostala na stopu niekoľkých desiatok krajčírok židovského pôvodu, ktoré vytvárali špičkovú módu tej doby. Šiť si u nich nechávali manželky dôstojníkov SS aj berlínska smotánka.
Lajkuj Brainee.sk na

„Keď som prechádzala archívne dokumenty z 30. a 40. rokov minulého storočia, narazila som na odkaz na módny salón v Osvienčime, no informácií bolo len veľmi málo,“ spomína módna historička Lucy Adlingtonová. Pri zrode krajčírskej dielne zrejme stála Hedwiga Hössová, manželka veliteľa osvienčimského tábora Rudolpha Hösseho. Svojho muža totiž podľa Adlingtonovej požiadala, nech jej z radov väzenkýň pridelí krajčírku na výpomoc.

Ako pomocnú ruku dostala nadanú slovenskú Židovku Martu Fuchsovú. Tá pre ňu následne šila oblečenie. To okamžite zaujalo manželky ďalších dôstojníkov SS, ktoré si od nej tiež chceli nechať niečo ušiťDenník The Jerusalem Post uvádza, že Hössová sa preto rozhodla z radov väzenkýň vybrať ďalšie krajčírky a v jednej z administratívnych budov zriadila krajčírsku dielňu. V nej navrhovala a šila oblečenie pre nacistickú elitu vrátane manželiek najvyšších pohlavárov z Berlína.

Bola to príšerná anomália v priamom kontraste so zverstvami páchanými nacistami o pár metrov ďalej, uviedla Adlingtonová pre stanicu Deutsche Welle. Nacisti vždy chápali silu oblečenia, od uniforiem po vysoké krajčírstvo. Predstavte si, že si dáte na seba špinavé handry, pričom manželky dôstojníkov SS si k vám prídu pre novú róbu,spomína.

Šička Marta Fuchsová:

Vďaka salónu prežili 

Adlingtonovej sa spočiatku podarilo získať len krstné mená krajčírok. Napríklad Irene, Hunya, Renee, Mimi či Berta. Nájsť v záznamoch priezvisko bolo ťažké. Mnoho žien totiž používalo prezývky, iné si meno zmenili po svadbe a ďalšie po vojne prijali hebrejská mená. Zo získaných informácií Adlingtonová v roku 2017 napísala román Red Ribbon (Červená stuha) o živote štyroch krajčírok pracujúcich v osvienčimskom tábore pre veliteľovu manželku. „Keď román vyšiel, začali mi písať ľudia a hovorili: To bola moja teta, moja matka, moja babička,“ tvrdí historička.

Následnej sa s rodinami krajčírok spojila a zistila, že jedna z nich je stále nažive - 98-ročná Berta Kohútová zo San Francisca. „Bolo to úžasné. Pozerala som sa na ňu a hovorila som si, že toto je tá žena, o ktorej som čítala. Zrazu stála predo mnou. Neustále sa snažím pochopiť, ako dokázala v tak mladom veku čeliť obrovskej hrôze,“ hovorí Adlingtonová, ktorá sa s Kohútovou prvýkrát stretla v roku 2019. Pre mnoho väzenkýň bola práca v krajčírskom štúdiu spôsob, ako prežiť. Fuchsová, ktorá sa stala hlavnou krajčírkou, premenila dielňu na útočisko. „Chcela zachrániť čo najviac žien. Mali možnosť nosiť o niečo lepšie oblečenie, bývať v lepšom ubytovaní a jesť chutnejšiu stravu ako ostatní väzni,“ opisuje Adlingtonová.

„Namiesto toho, aby sa s nimi zaobchádzalo horšie ako so zvieratami či s otrokmi, ktorí museli dennodenne drieť, bolo na ich práci niečo krásne,“ dodáva. Krajčírky navyše pomáhali hnutiu odporu či zháňali a distribuovali jedlo a lieky. „Čo mohli, ukradli pre väzňov. Občas mali prístup k novinám alebo rádiu, takže informovali ostatných o aktuálnom dianí. Pomáhali udržiavať morálku,“ myslí si Adlingtonová, ktorá nové zistenia spísala v knihe The Dressmakers of Auschwitz (Krajčírky z Osvienčimu). Tá vychádza 28. septembra.

Rodina Berty Kohútovej na snímke z roku 1942, krátko pred transportom:

Od budovania krematória za šijací stroj

Najviac informácií získala práve od Kohútovej, ktorá zomrela tento rok vo februári vo veku nedožitých sto rokov na komplikácie súvisiace s covidom. Bola v Osvienčime asi tisíc dní a hovorila, že mohla tisíckrát zomrieť,“ tvrdí jej syn Areton. Kohútová sa narodila roku 1921 ako Berta Berkovičová v rusínskej dedine Chepo na vtedajšej Zakarpatskej Ukrajine. Keď mala osem rokov, rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde si jej otec otvoril krajčírstvo. Bertu a jej sestru Katarínu učil šiť. Vtedy však ešte netušil, že im táto zručnosť raz zachráni život. V roku 1939 sa Slovenský štát pridal na stranu Nemecka a neskôr sa podieľal na deportácii židov do Osvienčimu.

Kohútovú vo veku dvadsaťjeden rokov zaradili na jar 1942 do štvrtého transportu zo Slovenska, v ktorom do Osvienčimu cestovalo 999 žien. Na cestu vyrazila spoločne so sestrou. Počas prvých 500 dní sa Kohútová podieľala na výstavbe táborovej infraštruktúry vrátane ciest, barakov či krematórií. Neskôr jej pridelili miesto v takzvanej "Kanade", kde väzni triedili a starostlivo prehľadávali osobné veci a oblečenie Židov. Pátrali po peniazoch, zlate a ďalších cennostiach.

Berta Kohútová:

Na svoju prácu boli hrdé

Hössová určovala, ako prežijú druhú polovicu života v tábore.Chcela po Marte, aby priviedla do salónu viac žien,“ hovorí Areton. Kohútovej sa neskôr podarilo získať v dielni miesto aj pre sestru Katarínu. Salón fungoval približne rok a pol a prácu v ňom našlo asi 40 väzenkýň. Väčšina z nich pochádzala zo Slovenska, niekoľko z nich prišlo z Grécka či Francúzska, tvrdí Areton. Pre materiál si ženy chodili do "Kanady" - kasárne v koncentračnom tábore. Okrem textilu a cievok odtiaľto odnášali aj módne doplnky z kufrov zabavených Židom. Moja matka hovorila, že jej spolupracovníčky boli profesionálne a hrdé na odvedenú prácu, opísala Areton.

Keď sa k Osvienčimu v januári 1945 priblížila Červená armáda, nacisti zaradili Kohútovú na pochod smrti do Ravensbrücku. Aj napriek mrazivému počasiu ho ale prežila a oslobodenia sa dočkala v satelitnom tábore Malchow. Po vojne sa v Bratislave vydala za preživšieho holokaustu Lea Kohna Kohut, s ktorým vychovala dvoch synov. Po tom, čo obe deti v dospelosti emigrovali do USA, sa k nim roku 1987 pridala aj Berta s Leom. „Moja matka bola až do konca silnou ženou s veľmi bystrou mysľou,“ hovorí Areton.

Adlingtonovej sa nepodarilo nájsť žiadnu stopu, ktorá by ju doviedla k odevom vytvoreným Kohútovou a jej spolupracovníčkami. „Vyzerá to tak, že sa žiadne oblečenie z tohto salónu nezachovalo. Bola tam údajne kniha objednávok, o ktorej jedna zo krajčírok svojej rodine povedala, že obsahovala mená najvyšších nacistov v Berlíne. Ale Nemci ju zrejme zničili, uzatvára.

Krajčírka z Osvienčimu Hunya Volkmannová:

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/kultura/moda, menuAlias = moda, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
19. apríl 2024 22:11