Vyčíňanie tínedžerov v Miloslavove pri Bratislave otriaslo celým Slovenskom. Tí do 11-ročného dievčaťa liali alkohol a bili ju. Incident si mali nakrútiť na telefón a zverejniť na sociálnych sieťach. Tento prípad podľa TV Markíza nebol ojedinelý a skupina útočila aj v minulosti. Aktéri incidentu v Miloslavove majú podľa prvotných medializovaných informácií 15 až 16 rokov, teda sú trestne zodpovední.
Polícia informovala, že trestné stíhanie bolo začaté vo veci lúpeže, podľa ďalších zistení ho však ešte môžu prekvalifikovať.
Podobných prípadov je veľa. Len v októbri minulého roka zadržali iba 15-ročnú členku dievčenského gangu, ktorý sa dostal do povedomia medializovaným videom z TikToku, na ktorom vidieť, ako bezbranné dievča kľačí pred skupinou spolužiačok a čaká na to, čo bude ďalej. Následne dostáva kopanec do tváre, ktorú zmenia pomocou aplikácie na psiu.
S inštruktormi z Moderní sebeobrany Jasmínou a Pavlom Houdkovými sme sa v Brainee rozprávali, ako je možné, že ostatné deti sa na agresorov v takýchto prípadoch len prizerajú a či má takáto obeť vôbec šancu brániť sa a prečo boli tínedžeri takí brutálni.
Prečo boli tínedžeri v Miloslavove takí brutálni?
Trúfnem si odhadnúť, že nešlo o prvý prípad. Agresori možno začali s niečím malým – slovnou urážkou, ohováraním, vylučovaním z kolektívu. Keď im to prešlo, pravdepodobne pritvrdili; skúsili do svojej obete napríklad postrčiť, podraziť ju nohou, atď. Celá situácia tak mohla eskalovať až do momentu, ktorého sme boli svedkom.
Mohli si vytvoriť prostredie, v ktorom je toto normálne. A zase: pre mozgy ostatných sa to normálnym skutočne stalo. Pretože ak k tomu došlo toľkokrát a nikto nič neurobil, tak to asi normálne je, nie? Môže prebehnúť deťom v hlavách.
Môže byť príčinou ich suverenity v tom, že si mysleli, že nebudú mať z toho dôsledky?
Oveľa väčšiu úlohu bude hrať prostý fakt, že im to prešlo veľakrát predtým. Cieľom šikanovania je získať sociálny status, lepšiu pozíciu v sociálnej hierarchii. A ak sa proti ich správaniu nikto nepostavil a im sa to darilo, stávali sa populárnejšími, viac „cool“, tak nastala pozitívna spätná väzba – čo znamená, že v správaní pokračovali a stupňovali ho.
Ako sa proti takýmto útokom vôbec brániť?
Z pozície obete je to veľmi ťažké, až nemožné. Poznáme nanešťastie mnoho prípadov, keď šikanovanie doviedlo deti alebo dospievajúcich k samovražde. Efektívne tomu zabrániť môžu najmä ostatní - prizerajúci sa, teda kolektív, ktorý je svedkom takéhoto správania sa. Štúdie ukazujú, že pokiaľ sa v kolektíve nastavia sociálne normy tak, že sú odmietané prejavy šikany nízkej intenzity (urážky, ohováranie), tak razantne klesá aj miera šikanovania. U detí je potom úplne zásadné, aby dôverovali autoritám – učiteľkám, rodičom – a vedeli, že pokiaľ sa na ne obrátia, tie citlivo zasiahnu.
Čo je to bystander effect tzv. efekt prizerajúceho?
Označujeme ním situáciu, keď je nejaká osoba v núdzi a v tejto situácii sú prítomné ďalšie osoby, ktoré situáciu vidia, ale ignorujú ju a robia sa „akoby nič“ – teda prihliadajú.
Pritom každý, kto situáciu vidí v pokoji, napríklad na videu, tak si povie: ale ja by som v tej situácii určite niečo urobil, ja by som pomohol. Keď sa ale v takej situácii človek ocitne, tak nijako nepomôže. V krízovej situácii naša hlava funguje inak, než v pokoji.
Nezasiahnuť, nevšímať si a nepomôcť je skôr pravidlom, než výnimkou; ľudia, ktorí sú onými „prizerajúcimi sa", nie sú zlí alebo ľahostajní. Sú to, naopak, úplne normálni ľudia. Preto toto správanie dostalo svoje vlastné meno.
Experimenty
Efektom prizerajúceho sa prvýkrát začali dopodrobna zaoberať americkí psychológovia Bibb Latané a John Darley v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. V roku 1968 vykonali niekoľko experimentov, pri ktorých umelo navodzovali stav mimoriadnej situácie a pozorovali správanie jedincov. V jednom z pokusov napríklad vyplňovali študenti dotazník , pričom začal do miestnosti vnikať dym. Ak bol jedinec v miestnosti sám, okamžite privolal pomoc . Keď ale bolo v miestnosti viac osôb, ktoré nereagovali a ďalej vypĺňali dotazník, jedinec síce dym zaregistroval, avšak keď videl, že ostatní nereagujú, zostal tiež v kľude sedieť v miestnosti.
Vedia prizerajúci ako majú vôbec reagovať?
Jedným z dôvodov, prečo „prizerajúci“ nič neurobí, skutočne môže byť, že nevie, ako má reagovať. Nikdy sa so žiadnou podobnou situáciou nestretol a nemá pre ňu žiadne riešenie. Mozog preto situáciu ignoruje a chová sa tak, ako keby sa nič nedialo: pokračuje v chôdzi alebo si ďalej číta noviny.
V modernej spoločnosti ale našťastie existuje jedno minimálne, univerzálne riešenie každej krízovej situácie. Máme ho každý vo vrecku. Pokiaľ sa niečo deje, vytiahnite telefón a zavolajte kvalifikovanú pomoc – políciu, prípadne záchranku. To je vec, ktorú treba opakovať stále dookola.
Ak sa deje niečo zvláštne, zavolajte pomoc. Nevadí, že si nie ste istý. Pre telefonát na políciu alebo záchranku nepotrebujete žiadne dôkazy. Pokojne svoje pochybnosti operátorke aj povedzte: vidím partiu tínedžerov, ako niekam ťahajú dievča. Nie som si istý, že to nie je hra, ale celá situácia sa mi nezdá. Veľa ľudí má stále pocit, že bude „maličkosťami“ záchranné zložky obťažovať. Tak to ale nie je! Váš telefonát môže zachrániť život.
Líši sa detská agresia od agresie dospelých?
Možno je to prekvapivé, ale detská agresia sa v zásade nelíši od tej „dospeláckej“. Jediný faktor, ktorý je silnejší, je túžba ustanoviť sociálnu hierarchiu, ktorá sa najviac prejavuje práve u adolescentov. Líšia sa teda dôvody, ale dynamika násilia je v detskej skupine úplne rovnaká ako u dospelých. Spomeňte si napríklad na príbehy šikanovania na vojne.
