Ešte pred týždňom by si podľa Olexiy Zhivora nikto nepredstavoval, že EÚ s množstvom názorov zrazu nájde spoločný cieľ, ktorý hľadala minimálne od Lisabonskej zmluvy. „Dúfajme, že spoločná armáda EÚ je teraz otázkou „kedy“ a nie „či“,“ tvrdí.
V čase nášho hovoru sa konajú rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou na ukrajinskom-bieloruskej hranici. Len pred pár minútami ruská armáda cielila na civilné objekty v Charkove, o život prišli desiatky ľudí. Ako to vidíš?
Je ťažké hovoriť bez emócií o tom, čo sa momentálne v Charkove deje, mám tam veľa priateľov. Jedna moja bývala kolegyňa spolu s mamou odišli z Charkova do mesta na juhozápade Ukrajiny. Jej mama sa vrátila a rozhodla sa, že bude prevážať utečencov z Charkova. Momentálne má problém dostať sa do mesta a z mesta. Je ťažké orientovať sa v ňom. Pri útokoch môžete minúť raz, ale ostreľovanie obytných domov, v ktorých žijú ľudia, je úplne o niečom inom. Žijú tam rodiny.
Je to vojnový zločin, niečo, čo by malo ísť pred vojenský tribunál. Mám veľké obavy o ľudí, ktorí tam žijú. O tom, či niekto vôbec môže odísť z mesta alebo či prežije rozhodujú malé veci. Napríklad tehotenstvo, zdravotný stav... Nie každý sa vie presunúť do úkrytu, keď je poplach. Zažil sme to aj u mňa v rodine. Moja stará mama ledva chodí.
Ako si sa dozvedel, že vypukla vojna?
Pozeral som animáky a zaspal som. Robil som normálne veci, ako bežní ľudia. Zobudil som sa na zvuky. Cítil som obrovský tlak niečoho, čo sa približuje k zemi ohromnou rýchlosťou. Boli to ruské riadené strely. Ten pocit sa dá len ťažko opísať. Sotva sa vieš hýbať. Nestalo sa to pri mojom dome alebo v blízkosti. Aj tri dni po prvom útoku som bol akoby zamrznutý. Prvý deň od skorého rána až doobeda boli v meste „náhodné“ nálety, bolo ich počuť a cítiť v celom meste. Je to horzný pocit.
Vojna v Európe sa väčšine jej obyvateľov zdala nereálna aj napriek narastajúcemu napätiu medzi Ruskom a Ukrajinou. Pripúšťali si Ukrajinci takýto konflikt?
Napätie medzi Ukrajinou a Ruskom je tu prítomné od roku 2014, stupňovalo sa. Časť populácie si po Kryme a Donbase uvedomovala, že sa niečo stane, že jedna osoba má niečo v pláne. Nie celé Rusko. Na druhej strane, neočakávali sme to, resp. bolo to veľmi ťažké prijať, že sa to môže reálne stať. Ľudia si na napätie začali zvykať.
Indikátormi bolo napríklad zajatie ukrajinskej lode ruskými silami v roku 2018, ale aj zhromožďavanie ruských vojsk pri hraniciach ešte minulej jari. Hovorili sme si: „Áno, budú nás strašiť, ale nejak to prejde“. USA a ďalší aktéri si boli istejší tým, že sa niečo udeje. Aj napriek tomu, že ľudia boli pripravení, že vojna môže nastať, v skutočnosti sa na niečo také nedá byť pripravený. Keď Putin uznal separatistické republiky, dúfali sme, že pri tom ostane.
Putin však neočakával, že dobyť Ukrajinu nebude tak ľahké. Ruské média zo začiatku dokonca publikovali článok, aké sú ich útoky úspešné, potom to museli vymazať. Mal veľmi mylnú predstavu, že zvyšok Ukrajiny bude ako Krym. Keď anektovali Krym, Ukrajina bola extrémne slabá, spamätávali sme sa z hlbokej krízy, naše inštitúcie poriadne nefungovali. Osem rokov sme sa pripravovali na možný útok, s vedomým, či sa to stane alebo nie. Ľudia sú momentálne extrémne zjednotení.
Olexiy Zhivora
Magisterský titul v odbore politológia (štúdiá regiónu východnej Ázie) získal na Univerzite Vytautasa Magnusa v Litve (2017). Pracoval ako grantový manažér v ukrajinskom krízovom mediálnom centre a má rozsiahle skúsenosti s prekladmi. Medzi jeho oblasti záujmu patrí východoázijská politika, boj proti dezinformáciám a mediálna gramotnosť.
V médiách sa spomína, že má na jednote krajiny veľký podiel aj ukrajinský prezident.
Jeho prezidentská kampaň bola najúspešnejšou, akú Ukrajina zažila. Tak, ako vy, aj my „nenávidíme“ svojich politikov a niekedy ich milujeme. Na začiatku si ľudia hovorili, že je to komediant s prozápadnou agendou. Nikto neočakával, že bude silný nacionalista. Drží sa a ľudia to vidia. V minulosti boli jeho prejavy pekne napísané, no nebolo v nich srdce, bol to len text, ktorý prečítal. Teraz, keď sa prihovára k ľuďom, informuje ich o tom, čo sa udialo, znie ako naozajstný líder. V súčasnosti ľudí spája, v minulosti ich nespájal. Všetci držia spolu, aj jeho hlavný oponent ho neatakuje. Ľudia veria, že sa stará a má záujem riešiť situáciu, správajú sa rovnako.
Čo robia obyčajní ľudia, pomáhajú armáde?
Práve som sa bol prejsť po svojej štvrti, na ulici sú malé rady k lekárňam, ľudia si chodia kupovať lieky. Väčšina obchodov je otvorená, hoci tovar je limitovaný, nikto sa nepredbieha a nebije sa o veci a jedlo v policiach. Nie je tu žiadna animalistická panika, že si každý uchmatne niečo pre seba a ostatným nenechá nič. Ľudia rozumejú, že každý má rovnaké potreby.
Už od prvej chvíle vzniklo veľa iniciatív, v rámci ktorých si ľudia pomáhajú. Jednotlivé štvrte v mestách majú svoje kanály na sociálnych sieťach, kde sa snažia koordinovať, riešia, čo je potrebné a snažia sa nájsť riešenia na problémy. Jednu z prvých správ, ktorú som videl bola, keď napísal muž, ktorého žena mala hystériu a začala byť zúrivá. Hľadal pomoc. Okrem pomoci v rámci kanálov zhromažďujú informácie o tom, čo sa deje. Ľudia sú k sebe milí, každý hľadá cestu, ako pomôcť. Zorganizovalo sa veľa dobrovoľníckych skupín, ktoré fungujú ako logistické centrá, rozdávajú vodu, jedlo, helmy. Iní dobrovoľníci roznášajú veci.
Okrem toho barikádujú vládne budovy a úrady vo svojich štvrtiach. Súkromné SBS-ky hliadkujú spolu s policajtmi, mesto chránia aj teritoriálne obranné sily – sú súčasťou ukrajinskej armády, ale sú to lokálni ľudia, ktorí boli vycvičení na to, aby chránili svoje štvrte. Samozrejme, že funguje aj domobrana. Minister obrany vyhlásil, že zbrane si môže brať každý, kto chce, je na to potrebný iba pas. Ľudia samozrejme chcú brániť svoje domovy a bránia ich spolu s obrannými silami.
Ukrajinský prezident podpísal všeobecnú mobilizáciu. Muži vo veku 18 – 60 rokov nesmú opustiť krajinu. Ako to vnímajú?
Nikto nikoho nenúti, aby bojoval, v náborových centrách v Kyjeve sú dlhé rady. Ľudia vidia, čo sa deje v Charkove.
Pri predstave, že rovnaké hrôzy zažijú ich rodiny, je jasné, že sa chcú brániť a bojovať. Dokonca sa nájde veľa mužov nad 60 rokov, ktorí sa chcú zapojiť. Pre Rusov je to nebezpečné. Množstvo zbraní, ktoré je v rukách obyvateľov mesta, je ohromné. Ak niekto vystrelí na ruských vojakov, nebudú vedieť, kto to bol, všetci totiž vyzerajú ako civilisti. Na druhej strane, sú prípady, kedy sa Rusi odeli do uniforiem policajtov, ochrankárov či ukrajinských vojakov, v rámci krytia. Tu treba povedať, že mnohí Ukrajinci vedia po rusky. Na ulici je bežné, že jeden hovorí ukrajinsky druhý rusky a rozumejú si perfektne. Ale ľudia, ktorí sa vydávajú za ukrajinských vojakov či policajtov, nevedia odpovedať na ukrajinskú otázku.
Naša armáda je naša spoločnosť, nie sú to len prázdne slová, ľudia majú záujem pomáhať. Ruská armáda obsadia Berďansk, mesto, ktoré bolo vždy proruské. Aj tam ľudia protestujú, platí to aj pre ostatné proruské mestá, ktoré podporovali Putina. Zabil svoju poslednú šancu, ktorú mal so svojim podporovateľmi na Ukrajine. Vidia, že sú ničené civilné objekty, všade ležia ľudské telá, aj tie detské. Ani im sa to nepáči. Ľudia, ktorí zvykli byť proruskí, už nie sú. Aj podporovatelia Ruska, ktorí mali vplyv na verejnú mienku, sa vytratili, je to už iba malá sekta. Zmenilo sa veľa.
Zmenili média, ktoré podporovali Putina svoju rétoriku?
Ako sa začala vojna, veľa médií sa ako keby „zjednotili do jedeného“. Napríklad, keď prepneš medzi kanálmi, vidíš rovnaké vysielanie, avšak jednotlivé stanice majú rôznych hostí – analytikov a podobne. Aj "russkoe radio“, ktoré existuje už dlhé roky zmenilo, svoj postoj. To v roku 2014 nebolo. Teraz participujú s ostatnými a sú na strane Ukrajiny.
Dezinformácie sú však stále prítomné. Moja mama mala panický záchvat, lebo si prečítala, že neďaleko našej štvrte sú tisícky tankov. Je to mentálne zničujúce.
Prečo chce Putin Kyjev
Podľa Putinovho svetonázoru Rusko zhromažďuje všetko, čo im právom patrí a čo im Západ nespravodlivo zobral. Inými slovami opätovne buduje impérium. Uvažuje v širokých geopolitických intenciách a chápe zároveň ignoruje, všetky zložitosti rýchlo sa meniaceho svetového poriadku. V rámci tohto svetonázoru, ktorý si Putin razí, je ústrednou časťou Kyjev. Rusko nemôže existovať bez Kyjevskej Rusi, tak ako neexistuje Rus bez Kyjeva. Inak by sa podľa neho pretrhla reťaz logiky, že Rusko je pravý a pôvodný slovanský národ a jeho osudom, predurčeným dejinami, je napraviť túto hroznú nespravodlivosť. Jednoducho povedané, v naratíve, ktorý Rusko vybudovalo, Rusko nemôže existovať bez Kyjeva a ukrajinského štátu.
Čo sa zmenilo v tvojom živote ?
Kedysi som plánoval. Teraz som viac v prítomnosti. Pred týždňom som plánoval nákupy, návštevu rodičov, kamarátov, pozeranie filmov, hranie hier. Momentálne nemôžem robiť nič z toho, nie preto, že to nie je možné, ale nedovolím si to. Môžeš na chvíľu zabudnúť, čo sa deje, predstierať, že všetko je v poriadku, avšak môžeš sa snažiť aj pomôcť. Aj pre mňa to je skvelá príležitosť, ako spoznať susedov. Hoci v tomto byte žijem tri roky, doteraz to bolo iba o pozdravení sa. Dnes však máme podobné pocity a sme v podobnej situácii. Pomoc je, aj keď pomôžeš susedovi prekonať paniku, porozprávaš sa s ním a zdieľaš s ním svoje skúseností. Keď pomáhaš druhým nemyslíš na seba, na druhej strane nedá sa úplne vyhnúť myšlienkam na seba a strachu o život. Snažím sa spojiť, ľudí naprieč Európu, ktorí chcú pomôcť.
Je ohromné že ľudia sa snažia pomáhať, nie len vlády, inštitúcia, ale aj na individuálnej úrovni. V roku 2014 som bol na Erazme v Banskej Bystrici na Slovensku Myslím si, že vojna začala už v tom čase, a teraz eskaluje. Ľudia na Slovensku boli v tom čase veľmi otvorení a podporní. Spomínam si, že keď sme boli s kamarátkou na Bratislavskom hrade, ochrankár videl, že máme ukrajinské odznaky na bundách, spýtal sa či sme z Ukrajiny. Bol veľmi milý.
Stalo sa niečo nepredstaviteľné – vojna, ktorú Rusko priviedlo na Ukrajinu, zjednotila Európu. Ešte pred týždňom by si nikto nepredstavoval, že EÚ s množstvom názorov zrazu nájde spoločný cieľ, ktorý hľadala prinajmenšom od Lisabonskej zmluvy. Dúfajme, že armáda EÚ je teraz otázkou „kedy“ a nie „prečo“. Ľudia v Európe čelia podobnej hrozbe ako my, či si to uvedomujú alebo nie.
