O tom, či je klimatická úzkosť reálna diagnóza a ako ju liečiť sme sa rozprávali so psychologičkou a aktivistkou Miroslavou Šudila Žilinskou.
Ako by ste definovali stav klimatickej úzkosti?
Klimatická úzkosť predstavuje v jednoduchosti obavy, ktoré sú spojené s prebiehajúcimi klimatickými zmenami a vyhliadkami do budúcnosti. V psychológii ide o relatívne nový pojem, no autorky a autori sa väčšinou zhodujú, že klimatická úzkosť nie je choroba.
Negatívne pocity majú v našej evolúcii predsa jasný význam – upozorňujú nás na nebezpečenstvo. Pred približne 40 rokmi sa hovorilo o tzv. nukleárnej úzkosti – strachu z nukleárnej vojny. Aj vtedy panovala zhoda, že nejde o chorobu, ale úplne pochopiteľnú reakciu na závažnú hrozbu. Žiaľ, pred pár týždňami sme mnohí vzhľadom na vojnu na Ukrajine tento stav precítili na vlastnej koži.
Kto najčastejšie trpí klimatickou úzkosťou?
Poznanie sa v tejto téme stále vyvíja a mení. Klimatická úzkosť sa viac vyskytuje u ľudí, ktorí majú blízko k prírode a laicky alebo odborne sa zaujímame o témy životného prostredia. Často sa popisuje jej prítomnosť u mladých ľudí, pretože si uvedomujú, že klimatická kríza významne zasiahne ich životy. Bola by som ale osobne už opatrná a nevymedzovala to tak striktne, že je to téma len mladých. Rôzna úroveň obáv je prítomná naprieč generáciami.
Ako taká klimatická úzkosť vzniká?
Na to by som odpovedala možno trochu provokatívne. Klimatická úzkosť príde, keď máme odvahu odhodiť naše „obrany“ a dovolíme si precítiť naše pocity v reakcii na aktuálne prognózy sveta. Aj keď väčšinou vnímam, že nás zastihne trochu nepripravených. Dlho žijeme v nádeji, že svet je bezpečné miesto a zrazu príde správa, dokument, ktorý nám túto našu ilúziu rozbije. Klimatická úzkosť je normálna reakcia na ohrozenie, ktorému čelíme. Každý ju môže prežívať trochu inak, s rôznou intenzitou. Zároveň málokedy ide o jednorazový incident.
Čo môže pomôcť ľuďom v boji s klimatickou úzkosťou?
Často sa ľudia s týmito pocitmi cítia hrozne osamelí. Rozmýšľajú, ako vôbec môžeme žiť náš každodenný život, keď je pred nami taká hrozba. Preto pomáha zistiť, že v tom nie sú sami, že to poznajú aj iní ľudia. Zdieľať pocity, hovoriť o obavách je dôležitý krok. Je potrebná aj akási práca na sebe. Skúsiť preskúmať, čo mi moje negatívne pocity hovoria, o mne, o živote, ktorý žijem.
Väčšina ľudí sa po tomto už neuspokojí s odpoveďou, že snáď to nejako dobre dopadne a niekto to vyrieši. Prichádza túžba byť súčasťou zmeny a budovať takzvanú aktívnu nádej. Rôzna forma aktivizmu ľuďom pomáha, ale nie je to zázračný liek. Skutočne pomôže hlavne akceptácia, že negatívne pocity sú súčasťou našich životov a my sa môžeme snažiť vyvažovať ich aj drobnými radosťami a proaktívnou snahou byť sami kúskom pozitívnej zmeny.
Kedy už treba s klimatickou úzkosťou vyhľadať odbornú pomoc?
Odbornú pomoc treba vyhľadať, kedykoľvek, keď to tak cítite. Samozrejme, určite to odporúčam, ak stav pretrváva dlhodobo, nastávajú poruchy spánku, sústredenia, bolesti brucha alebo má človek ťažkosti s fungovaním v každodennom živote. Vyhľadať odbornú pomoc nesmie byť hanbou a určite je lepšie prísť skôr a postarať sa o seba s predstihom.
Miroslava Šudila Žilinská sa zaoberá fenoménom klimatickej úzkosti. Momentálne pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Dlhé roky pôsobila v oblasti terénnej sociálnej práce a vzdelávania, neskôr aj v oblasti klinickej psychológie. Okrem iného založila neformálnu iniciatívu Psycho za klímu. Ide o neformálne zoskupenie psychologičiek a študentiek psychológie, ktoré dávajú do povedomia klimatickú krízu a jej psychologické aspekty. Ako matka sa tiež aktívne zapája v združení Znepokojené matky, ktoré sa angažuje v boji za budúcnosť a životné prostredie pre ďalšie generácie.
Ako prebieha terapia?
To je veľmi rôznorodé a individuálne, v závislosti aj od iných ťažkostí, s ktorými môže človek prichádzať. Môže byť zameraná na emocionálnu podporu, budovanie odolnosti, orientovaná na širší zmysel a smerovanie nášho života. Súčasťou je naučiť sa starať sa o svoje psychické zdravie a niektoré prístupy podporujú hlbšie napojenie sa na prírodu.
Aký je rozdiel medzi klimatickou úzkosťou a klimatickým žiaľom?
Definície ani jedného pojmu nie sú fixne vymedzené. Úzkosťou popisujeme širšiu škálu prejavov, nielen emocionálnych, ale aj telesných, či poznávacích, tzv. kognitívnych. Žiaľ sa viac blíži k smúteniu. V praxi sa však prelínajú, skôr by som povedala, že každý z nás použije to, čo nám najlepšie sedí.
Ženy sú častejšie ovplyvňované klimatickou krízou a ovplyvňuje to aj ich duševné zdravie viac ako mužov, prečo je to tak?
To má dve úrovne. Globálne sú ženy viac ohrozené klimatickými zmenami, z viacerých sociálnych, kultúrnych a ekonomických dôvodov. To prirodzene zvyšuje ich obavy. Iná otázka môže byť, či trpia ženy klimatickou úzkosťou častejšie. Ako som spomínala, poznanie sa v tomto vyvíja.
Kedysi sa naozaj klimatická úzkosť viac pripisovala ženám, no toto je už spochybnené. Vyzerá to tak, že to je dané hlavne našou výchovou, aké emócie v nás výchova a socializácia podporuje a aké potláča. Aj muži reagujú emocionálne na správy o klimatickej kríze, ale hlavne hnevom. Tento typ skreslenia je známy aj v klinickej psychológii, napríklad pri depresívnom ochorení. Naše prežívanie je ovplyvnené našimi vnútenými a zvnútornenými rodovými stereotypmi.
Založili ste profil Psycho za klímu, kde zvyšujete povedomie o klimatickej kríze, máte pocit, že je toto povedomie na Slovensku dostatočné?
Psycho za klímu je skratkou psychológie za klímu a naša ambícia je hlavne hovoriť o psychologických a iných spoločenskovedných aspektoch klimatickej krízy. Myslím, že celkové povedomie na Slovensku existuje, no psychológia upozorňuje, že ešte dôležitejšie bude povedomie o možných riešeniach.
Myslím, že to bude výzva najbližších rokov, naučiť sa komunikovať o tom, čo nás čaká a aké zmeny v našich životoch to prinesie. Ľudia potrebujú počuť o tom, že máme nádej. Ak čelíme hrozbe, ktorú nevieme vyriešiť, čo urobíme? Postupne ju začneme vytesňovať, či dokonca popierať. Pevne dúfam, že to sa s klimatickou krízou nestane.
Myslíte si, že sa nám podarí zvrátiť ekologickú a klimatickú krízu, ktorej čelíme?
Neviem či celkom zvrátiť, ale verím, že sa nebudeme nečinne prizerať. Veľkú nádej mi dáva mladá generácia, ktorá sa nebojí vzdať sa aj časti svojho komfortu a zaujíma sa o globálne problémy. Sme súčasťou širšieho sveta a ekosystémov, na čo sme, zdá sa, na chvíľu zabudli. Sme však na ceste, na ktorej čoraz viac ľudí chápe, že na mŕtvej planéte nebude miesto pre ľudí. Tou zmenou môže byť každý z nás. Nemyslím tým však len naše individuálne správanie, že menej budeme jazdiť autom, recyklovať, či menej jesť mäso. Nemusíte, ale môžete stáť na námestí s transparentom. Každý máme iné silné stránky. Oveľa dôležitejšie je kultivovať našu solidaritu a spoluprácu. Viac sa zaujímať a zapájať do života našej komunity a vyžadovať od zodpovedných systémové opatrenia.
