Veronika pochádza z východného Slovenska, jej manžel Inder je z Pandžáb v Indii. Hru PUBG hrala mladá žena približne štyri roky, no ani vo sne by jej nenapadlo, že vďaka nej stretne svoju spriaznenú dušu. „Párkrát sme spolu počas hrania četovali. Ja som ho chcela odignorovať a vôbec som nejavila záujem,“ povedala. Neskôr sa jej opýtal, že či mu nedá svoj Instagram, aby sa mohli dohodnúť a hrávať spolu. „Písali sme si takto celé leto,“ vysvetlila. Písanie viedlo k stretnutiu. „Kúpili sme si obidvaja letenky do Dubaja, niekedy v októbri myslím. V novembri sme tam prišli na dva týždne,“ opísala začiatok ich príbehu.
Dnes sú z nich manželia. Ako Veronika vysvetlila, všetko sa udialo veľmi rýchlo. Sama to ešte úplne nespracovala.
Nebála si sa prvého stretnutia?
Áno, na začiatku som sa strašne bála. Na druhej strane to nebolo v podobnom štýle prvýkrát. Už som sa takto stretla s jedným človekom, takže som už mala nejakú skúsenosť. Povedala som si, že vyskúšam a uvidím. Veľa ľudí ma v tomto aj zdisovalo a bolo dosť negatívnych. Hovorili mi: „Si normálna?! Čo keď sa stane to a to...“ Inder bol rovnaký naživo ako v komunikácii cez Instagram a PUBG, a vtedy som sa upokojila.
Prekvapila ťa žiadosť o ruku?
Dalo sa to čakať. Aj niektorí ľudia to dávali najavo. Bolo to počas toho druhého týždňa v Dubaji. Povedala som áno a začali sme riešiť svadbu. My sme si robili pôvodne zo seba srandu, že sa raz vezmeme a nakoniec sa to reálne stalo.
Ako na to zareagovala tvoja rodina?
Čakala som, že ma budú od toho odrádzať. Že budú veľmi negatívni, nebudú súhlasiť. Ale keď som im to oznámila, veľmi ma podporili. Chceli prísť na svadbu, ale bola korona, takže nakoniec bohužiaľ neprišli. Síce mali nejaké otázky ohľadom náboženstva, ale tým, že som im to vysvetlila, tak mi povedali, že je to moja voľba.
Čo ty a prvotný názor na Indiu? Bol to veľký kultúrny šok?
Keď som tam prišla prvýkrát, mala som taký pocit, že som doma. Zároveň som sa cítila, ako by som tam už niekedy bola. Možno to bolo tým, že som predtým pozerala veľmi veľa videí, filmov a bolo to presne také isté. Nebola som nejako v šoku. Ja som sa tam proste cítila doma a užívala som si to. Užívala som si najmä tie pohľady Indov. Všetci na mňa pozerali. Síce zo začiatku som to nevedela stráviť, ale potom som si na to zvykla. India je dosť odlišná od Slovenska, takže sú tam aj negatíva, ale aj pozitíva.
A čo nová rodina? Zapadla si?
Tým, že my sme každý deň spolu volali, tak on ma už postupne potom zoznamoval so svojou rodinou, s mamou. Samozrejme, stále sme riešili budúcnosť. Ako to bude všetko prebiehať, ako bude vyzerať svadba, zoznamovanie sa. Ale všetci boli milí a veľmi úžasní. Nechcem nejako uraziť Slovákov, ale oni boli takí milší, usmievavejší, takí pozitívnejší. Mala som strach zo začiatku, že budú mať nejaké reči ohľadom toho, že som biela, iného náboženstva, ale veľmi dobre ma prijali. Jeho mamka ma hneď prvý deň, keď sme sa stretli objala a bola veľmi šťastná. Boli aj dosť vďační, že som prišla, a že si ich syn našiel dobrú ženu, teda dúfam.
Spozorovala si aj iný prístup k ženám v Indii?
Áno. My inak máme takú skupinu so Slovenkami a Češkami na WhatsAppe z Indie. Je to skupina, kde si radíme. Mali sme tam rôzne rozhovory. Riešili sme ako prebieha svadba a bavili sme sa aj o tom prístupe k ženám. Majú tam také zastarané tradície, napríklad stále to tak berú, že „žienka domáca“ sa musí starať o svojho chlapa. Jednoducho variť a robiť všetko.
Nemali potom problém s tým, že ty pracuješ v Holandsku? Že vlastne si naučená byť nezávislou ženou?
No u nich je to iné. Ja som si musela zvykať na nejaké veci, čo oni robili počas dňa. Nebolo mi to veľmi príjemné, ale postupne som si zvykla. Viem sa aj prispôsobiť, ale keď sa mi niečo nepáčilo, tak som to povedala aj manželovi. Napríklad čo sa týka svadby – v Pandžábe sú také tradície. Chodia tu ľudia, aby ti dali požehnanie a pýtajú za to peniaze. Neviem či sa to deje aj v iných častiach Indie. A vlastne kvôli tomu sme mali také nedorozumenie medzi sebou, že prečo sa to deje a prečo by sme my im mali dávať nejaké peniaze. Viem, že v jeden deň takto prišli a pýtali si nejakých 40- tisíc alebo 35-tisíc rupií, čo je v prepočte okolo 400 eur za požehnanie. Ja som sa necítila bezpečne, keď prišli, ale tak musela som to akceptovať.
Ľudia tam berú všetko veľmi seriózne a sú dosť poverčiví, pokiaľ ide o vieru. Pre nich je krava posvätná a podobne.
Aj pre tvojho manžela?
On je Sikh. Čiže on hovädzie mäso môže jesť, ale tým, že je tam veľa hinduistov, tak je hovädzie mäso v celej zemi zakázané. Takže oni sa im vlastne museli prispôsobiť.
Ako vyzerá jeho viera oproti napríklad náboženstvám na Slovensku?
Ja som si o tom veľa čítala, ale nenašla som o tom veľa informácii. Je to veľmi mladé náboženstvo. Povedala by som, že je to veľmi podobné hinduizmu. Modlia sa v gurudvarách a hiduisti majú templer, čo sú proste dva rozličné chrámy. Páči sa mi, že keď sa modlia, tak po ich modlitbe sa všetci spoločne najedia. Veľa pomáhajú ľuďom. Nie je to vôbec podobné islamu. Rozprávala som sa ohľadom toho s veľmi veľa ľuďmi. Ale napríklad my kresťania vieme veľa povedať o svojom náboženstve, ale oni, aj tí mladí, niektorí nevedia presne o čom sa učia. Všimla som si to, keď som mala nejaké otázky ohľadom viery, niektorí mi to nevedeli vysvetliť. Ale možno to bolo aj jazykovou bariérou.
Ako teda potom prebiehala svadba?
Veľké prípravy, ceremónie, o ktorých som ani ja sama nevedela. Bolo to tak, že ceremoniál a deň prestávka. Napríklad ráno sme vstali a povedali nám, že dnes je taká ceremónia. Nevedela som vlastne ani koľko ich dokopy bude. Bola som veľmi v šoku, a bála som sa toho, že tam bude veľa ľudí, jeho rodina, kamaráti. Bola som v strese, že ako to bude všetko prebiehať. Nakoniec som si to veľmi užila. Jednoducho to bol neopísateľný pocit.
Ale my sme ešte boli predtým na svadbe jeho kamaráta, takže som to videla ešte na vlastné oči. Tým ma aj pripravovali, že ako to bude vyzerať a prebiehať. Ale pre mňa to bolo veľmi stresujúce, pretože na každej ceremónii som mala iné šaty, na mojej svadbe dokonca dvoje. A ja nerada chodím do obchodov, prezliekam sa a podobne. Prežila som to len so zaťatými zubami.
Čiže toho bolo veľa?
My sme mali najprv predsvadobné video a fotenie. Tam som vystriedala myslím, že najakých päť až šesť šiat. Trvalo šesť až sedem hodín dokopy. Ešte na to miesto sme cestovali dve hodiny. Bolo to také typické indické mestečko s domami z hliny. To fotenie bolo veľmi vyčerpávajúce.
Na prvej ceremónii mi dávali náramky, ktoré som musela mať tri dni. Potom som si musela dať pomaľovať ruky a nohy hennou. Hovorí sa, že by mala byť čo najvyššie, keď sa ide nevesta vydávať. Potom sme mali spoločné ceremónie. Pred svadbou sme mali ešte DJ Night. Tam všetci spoločne tancovali, niečo podobné, ako keď my máme rozlúčku so slobodou. Tam sa veľa nepije, takže ľudia pili iba tak naoko. Potom už bola svadba.
A koľko ste na nej mali ľudí?
Myslím, že viac ako 300, ale to bolo na DJ Night a na svadbe už bolo menej. My sme nechceli takú veľkú svadbu. Nikto z nás nevedel, že taká bude, ale svokra chcela tradičnú indickú svadbu.
Aké to v tebe zanechalo dojmy?
Páčila sa mi celá svadba so všetkým tradičným. Aj tie ceremoniály. Aj som hovorila babám z Česka a Slovenska, ktoré tiež žijú v Indii, celé zopakovala by som si to zopakovala. My máme na Slovensku úplne inú svadbu a človek si to podľa mňa tak neužije.
Budeš mať aj svadbu na Slovensku?
Premýšľali sme nad tým. Určite, ak budú financie za nejaký rok, tak by som chcela aj slovenskú svadbu.
Bol tvoj manžel už na Slovensku?
Nie. Ale chcel by a často sa na Slovensko pýta. Posielala som mu videá z TikToku, že aké tu máme krásne zámky a hrady. Povedal, že keď príde, chce ísť všade. Veľmi sa mu to páči.
A kde vidíte svoju budúcnosť? V Indii alebo v Európe?
Ostaneme v Európe. Chcem, aby spoznal moju rodinu, okolie. Aby to videl z mojej strany. Aký mám ja život, odkiaľ pochádzam. Páči sa mi, že sme sa vedeli vzájomne dohodnúť, kde budeme v budúcnosti.
A vedela by si si predstaviť život aj v Indii?
Väčšina Sloveniek, s ktorými som sa rozprávala a žijú v Indii, majú nejakú prácu, ktorú robia z domu. Pokiaľ tam chceš mať normálnu prácu, tak príjem je veľmi slabý. Zdá sa mi, že platy sú tam nejakých 200 eur na mesiac. Vedela by som si to určite predstaviť, pokiaľ by som mala nejaké svoje vlastné podnikanie a vedela ho robiť z domu.
