V rozhovore pre Brainee priblížila, ako to na paralympiáde vyzeralo, ako funguje spolupráca medzi navádzačom a pretekárom a načo treba pri navádzaní klásť najväčší dôraz.
Ešte v roku 2014 ste sa ako lyžiarka zúčastnili MS juniorov, ako ďalej pokračovala vaša kariéra? Venovali ste sa aj potom lyžovaniu?
Venovala som sa lyžovaniu, ale už som bola na vysokej škole a išlo to dolu vodou. Študovala som farmáciu v Bratislave a už sme nemali povolené absencie a nedalo sa to skĺbiť. Tak som s lyžovaním prestávala, chodievala som sem-tam len na nejaké preteky tu na Slovensku. Vlastne som sa vrátila k lyžovaniu pred tromi rokmi, keď som začala chodievať na kempy Hľadáme talenty.
Navádzačkou Alexandry Rexovej ste už od roku 2019, ako ste sa dostali k tejto práci?
Bolo to na spomínanom kempe, ktorý organizoval Slovenský paralympijský výbor. Môžu sa tam hlásiť hendikepované deti a vybrať si šport, ktorý im vyhovuje. Chodievala som tam ako inštruktor lyžovania a dostala som sa k tomu cez môjho priateľa, ktorý je takisto navádzač. Pracuje s Jakuba Krakom (5-násobný víťaz paraolympiády, pozn. red.) už viac ako sedem rokov. Spolu s Jurajom Mederom, ktorý je zodpovedný za prípravu mládeže, ma oslovili, či im nepomôžem. Začala som chodievať na kempy, kde som sa zoznámila so Saškou. Hneď na prvom turnuse som ju mala na starosti aj s ďalšou slečnou, tiež zrakovo znevýhodnenou.
Saška vtedy nemala žiadneho navádzača. Ešte v podstate len začínala, učila sa lyžovať. Jej sa to zapáčilo a chcela, aby som ju išla navádzať, len sa hanbila spýtať. Bola za trénerom nech ma osloví. Juraj Medera ma začal presviedčať, že to mám skúsiť. Ja som nemala čas, mala som iné povinnosti a povedala som nie. Nakoniec sme sa dohodli, že skúsim aspoň jedny preteky. Boli to juniorské preteky pre začínajúcich lyžiarov. Tam sme sa umiestnili na treťom mieste. Saška je dosť emotívna a bola veľmi šťastná a dojatá.
Vtedy sme nevedeli ako je na tom jej zrak, mysleli sme si, že vidí relatívne dobre, že neprejde klasifikáciou a nebude môcť pretekať. O polroka išla na klasifikáciu a zistili sme, že vidí omnoho horšie. Dokáže to lepšie spracovať a domyslieť si a naozaj si to vie dobre interpretovať. Ale zrakovo je na tom oveľa horšie, ako sme si mysleli a stále sa to zhoršuje. Potom som už naozaj nemala na výber. Táto práca je úplne iná ako so zdravými športovcami. Je to inšpiratívne, keď si človek pri nich uvedomí, ako je na tom dobre a nemá žiadne starosti v porovnaní s ich životom. Som za to fakt rada.
Je ťažké si zvyknúť na lyžovanie v roli navádzača ? Ako vyzerá takýto proces?
Keď vie človek dobre lyžovať, a väčšina navádzačov sú bývalí lyžiari a pretekári, tak tam nie je žiadny problém.
Treba sa naučiť a zvyknúť si, že niekto je za vami, treba ho sledovať, otáčať sa, kontrolovať, prispôsobiť štýl jazdy, rýchlosť pretekárovi. Čím je pretekár lepší a rýchlejší, tým je to pre navádzača jednoduchšie, lebo ideme rovnako aj keď nie naplno, technicky plus mínus správne, je to iné, ako keď človek musí čakať v každej bráne. Pretekári väčšinou podvedome opakujú pohyb navádzača a keď on zbrzdí a čaká, tak to podvedome robí aj pretekár.
Dôležité je sa zohrať.
Počas celej jazdy používate vysielačky, čo v prípade, že sa pokazia, vybijú a podobne.
Vtedy musím kričať, už sa nám to stalo aj na tréningu aj na pretekoch. Dá sa improvizovať. Sme na to pripravené, ale musím ešte viac kričať alebo idem bližšie ku nej, aby ma lepšie videla a vnímala. Na prehliadke trate si všetko potrebné povieme a ona by si mala pamätať, kde sa nachádzajú zmeny rytmu, sklon svahu. Takže by to nemal byť až taký problém, ale vie nás to rozhodiť a vyrušiť.
Ako vyzerá komunikácia prostredníctvom nich? Rozprávate len základné alebo aj detailné informácie?
Nie je tam čas na dlhé informácie. Medzi bránami hovorím buď „hop“, alebo keď je to rytmické tak nehovorím nič.
Upozorňujem ju na zmenu rytmu, hovorím dlhá brána, krátka brána alebo nejaká nerovnosť, zlom, diera v trati. Sú to krátke povely, aby ich stihla zachytiť a vnímať.
Kombinujete šport a súťaženie aj s normálnou prácou. Dá sa to časovo zvládnuť?
Začala som navádzať, keď som si robila doktorát na farmácii, a ten som skončila minulý rok. Odvtedy robím vo farmaceutickej firme na klinické skúšanie liekov. Moja práca je cez počítač, môžem pracovať odkiaľkoľvek. Robím väčšinu času na home office, viem si prácu spraviť buď pred tréningom, po tréningu alebo večer. Keď sme na sústredeniach, tak robím do noci, ale dá sa to skombinovať. My, amatérski športovci, nedostávame žiaden plat.
Kde trénujete? Okrem tréningov na snehu trénujete spoločne aj mimo zjazdovky?
Celé leto máme kondičnú prípravu, v telocvični alebo vonku. Mávame týždňové sústredenia. Stretneme sa celý tím a viacfázovo trénujeme. Ja som z Bratislavy a Saška zo Záhoria, takže chodíme spolu do posilňovne.
S Alexandrou trávite veľa času. Máte dobrý vzťah?
Sú rôzne situácie, ale máme veľmi dobrý vzťah. Ja ju vnímam ako mladšiu sestru, na ktorú treba niekedy dávať pozor, dohliadať na ňu. Je predsa len v takom v pubertálnom období. Niekedy vystrája, ale vždy je to v rámci miery.
Fakt si rozumieme, so všetkým sa mi zdôverí, snažím sa jej vždy pomôcť. Ja som nemala žiadnych súrodencov, tak si to teraz trošku vynahrádzam.
Čo je najdôležitejšie počas pretekov medzi pretekárkou a navádzačkou? Na čo treba dávať najviac pozor?
Je to veľmi individuálne. Každému pretekárovi vyhovuje niečo iné. Saška chce mať aj kamarátsky vzťah a rozumieť si, aby to nebolo len na profesionálnej úrovni, ale aj v súkromí a dôležité je, aby to pretekárovi vyhovovalo a hlavne dôveroval navádzačovi. Bez porozumenia a dôvery sa to nedá.
Zažili ste premiéru na paralympijských hrách. S akými očakávaniami ste tam išli?
Ja som vravela, že to neviem odhadnúť. Mohlo to byť od nula medailí až po päť. Lebo tá situácia týkajúca sa covidu bola celkovo dosť ťažká a podmienky sa stále menili. Vedela som, že Saška má určite na to, aby získala medailu v ktorejkoľvek disciplíne, ale pokojne sa môže stať, že nebude mať ani jednu. Konkurencia je dosť vyrovnaná a veľká. Nevedeli porovnať s ostatnými, keďže sme tento rok absolvovali málo pretekov, aj to na začiatku decembra. Nevedeli sme, ako na tom sme. Hovorili sme si: môže sa stať všetko, ale nerátame s ničím.
Aké ste mali pocity pred štartom, cítili ste stres?
Práveže to nebol ani stres. Mysleli sme si, že to budeme vnímať inak. Je to paraolympiáda, všetko je na kamerách a v televízii, ale cítili sme celkom dobrú a uvoľnenú atmosféru. Na štarte sme sa smiali a zabávali. Nebola tam nervozita alebo väčší stres ako na iných pretekoch.
V jednom rozhovore v cieli ste spomenuli, že ste mali s Alexandrou nejaké stávky. O čo išlo, splnili ste ich už?
Dohodli sme sa, že pôjdeme na výlet. Kto komu zaplatí nejaký pobyt. Len sme sa k tomu nejak nedostali.
Čo v olympijskej dedine bolo najväčším zážitkom?
Otvárací ceremoniál bol super. Je to také zvláštne, lebo diváci vidia všetko, čo sa tam deje a my sme stáli von pred štadiónom, kým prišiel čas, aby sme spravili kolečko. Bolo by určite lepšie, keby tam bolo viac divákov, lebo štadión je naozaj obrovský. Kvôli protipandemickým opatreniam tam bolo len zopár dobrovoľníkov, takže tá atmosféra nebola taká ako za normálnych okolností. Bolo to super.
V dedine sme boli od všetkých izolovaní. My, lyžiari, sme bývali dve hodiny autobusom od Pekingu. Z izby sme šli pešo na raňajky, ranný covid test, potom sme si zobrali lyže a išli kabínkou na kopec. Všade bolo veľa dobrovoľníkov, ktorí boli poobliekaní v skafandroch, maskách a okuliaroch, každému stále mávali. Naozaj vkuse mávali, čo bolo veľmi milé. Všetko čistili a dezinfikovali. V jedálni bol dlhý stôl, miesta boli oddelené plexisklom a keď človek dojedol, hneď tam prišli a všetko vydezinfikovali. Každý sa tváril šťastne a usmievavo. Bol to taký trošku iný svet.
Aké bolo jedlo? Veľa športovcov sa na to sťažovalo.
Bola tam svetová kuchyňa, špeciality, ázijská, čínska kuchyňa, cestoviny, pizza, ale všetko bolo málo slané, bez výraznej chuti a čakali sme od toho viac. Hlavne od čínskej kuchyne, že si tam dáme nejaké dobré rezance alebo sushi. Mysleli sme si, že Čína sa bude snažiť viac prezentovať jedlom.
Už počas paraolympiády prebiehal konflikt na Ukrajine. Bolo to cítiť na atmosfére?
Najviac to bolo cítiť, keď zakázali účasť ruským a bieloruským športovcom. Oni ešte absolvovali prvé tréningy v zjazde a do pretekov nastúpiť nemohli. Museli sa pobaliť a odísť. Tam to bolo najviac citeľné. Potom sa tomu nevenovala až taká pozornosť.
Aké sú ciele vo vašom spoločnom pôsobení v budúcnosti?
Najbližšie nás čakajú v januári majstrovstvá sveta vo Švédsku. Tam sa chceme dobre pripraviť a uvidím čo bude o ďalšie štyri roky. Zatiaľ plánujeme spolu so Saškou pokračovať až do ďalšej paraolympiády.
Viackrát som čítala ešte v súvislosti s inými paraolympionikmi, že niekedy majú s financiami problémy. Cítite podporu zo strany Slovenského paralympijského výboru?
Na Slovensku sú často problémy s financovaním asi v každej sfére. Ale musím povedať, že čo sa týka Slovenského paraolympijského výboru, tak sa naozaj snažia, a robia všetko preto, aby naša príprava nebola ovplyvnená, keďže peniaze z Ministerstva školstva väčšinou prídu neskôr, až po sezóne. Trvá to dlhšie, kým sa všetko schváli. Čiže naozaj SPV sa snaží pokryť našu hlavnú sezónu, keď to najviac potrebujeme. Samozrejme mohlo by to byť lepšie, ale nemôžeme sa sťažovať.
