Nový sovietsky vodca Chruščov, známy tiež pod prívlastkami raketový a kukuričný, zadal v polovici päťdesiatych rokov svojim atómovým vedcom úlohu vyvinúť jadrovú zbraň, akú dovtedy svet nevidel. Vývoj bomby prebiehal pod krycím názvom Ivan.
Vo finále niesla typové označenie AN602, známejšia je však pod menom Car bomba, ktoré jej dali Američania a dnes sa toto meno bežne používa aj v Rusku. Meno Car bomba musíme chápať v súvislosti so starými ruskými „mega príspevkami“, tiež bez ďalšieho využitia, ako Car puška (Car delo) alebo Car tank.
Neuveriteľná sila
Prvé sovietske termojadrové, iným slovom vodíkové, bomby vtedy zavádzané do výzbroje mali silu v podstate o dva rady nižšiu, než s akou sa počítalo pri vývoji Car bomby. Tá mala dosiahnuť ekvivalent 100 Mt TNT. Sila vodíkových bômb je práve daná termojadrovou fúziou (zlučovaním atómových jadier).
To je niečo úplne iné ako pôvodné „obyčajné“ atómové bomby, kde sa naopak jadrá rozbíjajú a ktoré sa v sile nemôžu termojadrovým zďaleka rovnať. Šialených vypočítaných 100 Mt TNT pre pripravovanú Car bombu nebolo dané iba jej rozmerovou, presnejšie materiálovou mohutnosťou, ale hlavica mala byť trojstupňová, teda s „uránovým obalom“ ako tretím stupňom.
Inak je termojadrová hlavica štandardne dvojstupňová, pričom prvý stupeň klasickým atómovým výbuchom „zapáli“ hlavnú termojadrovú fúziu druhého stupňa. Ale sovietski tvorcovia zbrane sa takej strašnej sily zľakli. Výbuch nad testovacou oblasťou v súostroví Nová krajina by mohol rozbíjať okná až o dvetisíc kilometrov vzdialenej Moskve a ešte väčšieho strašiaka samozrejme predstavoval rádioaktívny spad.
Preto namiesto tretieho uránového stupňa obalili hlavicu olovom. Tým sa jednak znížila sila bomby na polovicu, teda na 50 Mt TNT, ale tiež sa redukovalo jadrové zamorenie na zanedbateľný zlomok z pôvodne hroziaceho.
S vyčíslením sily výbuchu sa spája jedna zaujímavosť. Keď došlo na vec, Američania test Car bomby monitorovali z upraveného lietadla KC-135A osadeného špeciálnymi meracími a sledovacími aparatúrami. A monitorovali to dôkladne, neboli veľmi ďaleko, pričom lietadlo sa im na základňu vrátilo s opáleným povrchom.
Na základe svojich analýz Američania vypočítali silu výbuchu na 58 Mt TNT a túto hodnotu potom prezentovali médiá naprieč svetom. Za svoju ju vzala aj sovietska strana, čo je pochopiteľné a logické. Väčšie číslo skrátka budí väčší rešpekt.
Dnes sa však v ruských zdrojoch bežne uvádza sila 50 Mt TNT, ktorá sa s veľkou pravdepodobnosťou viac blíži realite. A len na porovnanie, druhý najsilnejší termojadrový test na Zemi, americký Castle Bravo vykonaný v roku 1954 na tichomorskom atole Bikini, dosiahol silu 15 Mt TNT.
Cesta k Car bombe a jej nosičovi
Od samotného zadania k finálnemu výbuchu viedla časovo dlhá cesta. V podstate to bol sled viacerých projektov za sebou, pri ktorých sa zvyšovala aj „ničivá kapacita“ bomby až na v roku 1960 konečne plánovaných 100 Mt TNT (od ktorých sa, ako už vieme, upustilo).
Ešte než sa začala bomba vôbec vyrábať, absolvoval Chruščov v roku 1959 už legendárnu návštevu Spojených štátov. Tam poňal k americkému viceprezidentovi Nixonovi od prvej chvíle takú náklonnosť, že mu neváhal oznámiť aj tie najstrašnejšie veci. K Nixonovi sa naklonil a dôverne mu povedal, že Američanom ukáže Kuzkinovu matku.
V tom čase však došlo k zlepšeniu vzťahov medzi Východom a Západom, preto bol projekt Car bomby vlastne už pred spomínanou návštevou zastavený. Nič však netrvá večne, vzťahy ochladli, a v roku 1960 sa cesta k Car bombe opäť otvorila.
Zatiaľ čo predtým na projektoch pracovali v jadrovom centre NII-1011 (vedecko-výskumný inštitút 1011) v Čeľabinsku, teraz na ich prácu nadviazali v KB-11 (Konštrukčná kancelária číslo 11) v Sarove (mesto nesie meno Sarov až od roku 1995, do tej doby sa pre neho postupne používalo niekoľko tajných kódových mien a vyhýbalo sa mapám).
Paralelne s bombou sa pripravoval aj jej nosič. „Náklad“ mal hmotnosť 27 ton, dĺžku 8 metrov a najväčší priemer 2,1 metra. Jedinou možnou voľbou bol turbovrtuľový bombardér Tupolev Tu-95, ktorý sa musel na dané použitie patrične upraviť. Úprave sa pri Tupoleve podrobil jeden zo sériových strojov z výzbroje sovietskeho letectva. Konvertovaný špeciál dostal označenie Tu-95V.
Pumovnica musela byť upravená a kvôli jej predĺženiu bola radikálne dotknutá aj priľahlá časť palivového systému (došlo k redukcii palivových nádrží). Hlavným zariadením sa stal špeciálny ťažkotonážny závesník, pričom jeho tri elektromechanické zámky sa museli na odhodenie bomby otvoriť súčasne, aby nedošlo k poškodeniu lietadla.
Výbuch, aký svet dovtedy nezažil
V pondelok 30. októbra 1961 sa z leteckej základne Olenja na polostrove Kola vzniesol špeciálny atómový nosič Tu-95V so zavesenou termojadrovou Car bombou. Lietadlo s deväťčlennou posádkou a jednou bombou zamierilo k arktickému súostroviu Nová krajina. Ako sprievodný monitorovací stroj letel upravený prúdový bombardér Tupolev Tu-16.
V cieľovej oblasti došlo vo výške 10,5 kilometra k odhodeniu Car bomby. Tá mala brzdiaci padák, aby spomaleným pádom poskytla bombardéru dostatok času dostať sa do bezpečnej vzdialenosti od epicentra výbuchu. Žiadna maličkosť, brzdiaci padákový systém mal hmotnosť 800 kilogramov.
Puma padala k zemi, a keď dosiahla nadmorskú výšku 4 200 metrov, nad polostrovom Suchý nos, explodovala. Stalo sa tak po 188 sekundách pádu. Bolo jedenásť hodín a tridsať dva minút moskovského času.
Obrovská ohnivá guľa, na ktorú sa puma premenila, mala priemer odhadom osem kilometrov. Atómový hríb vyrástol do výšky 67 kilometrov, maximálny priemer hlavy sa odhaduje na 95 kilometrov. Citlivé prístroje zaznamenali, že atmosférická tlaková vlna aj seizmická vlna v zemskej kôre obehli Zem trikrát.
Z vysídlenej obce Severnyj, vzdialenej 55 kilometrov, zmizli všetky drevené domy a tým kamenným minimálne strechy, komíny, dvere a okná. Ešte vo vzdialenosti 800 kilometrov praskali okenné tabule.
Nosič Tu-95V stihol uletieť asi 115 kilometrov od miesta zhodu, keď ho dostihla rázová vlna. Pekne to s ním zamávalo a snáď tri štvrte hodiny s ním nebolo možné nadviazať rádiové spojenie (to bol trochu širší problém, kvôli ionizácii atmosféry boli počas tejto doby problémy s rádiovým signálom do vzdialenosti rádovo stoviek kilometrov od výbuchu).
Pre lepšiu predstavivosť, takto by to vyzeralo, ak by Car bomba dopadla na Bratislavu:
Bola to veľká demonštrácia sily
Car bomba nebola vhodná na praktické použitie v úlohe zbrane, kedy aj jej priestorovo príliš veľký ničivý potenciál musíme klasifikovať ako nepraktický. Jednalo sa iba o demonštráciu sily v neustálom meraní vojenských schopností medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi.
Najväčší prínos Car bomby spočíval v tom, že sa mocnosti začali pozerať na jadrové nebezpečenstvo trochu rozumnejšie a aj vďaka tomu mohlo dôjsť k neskorším dohodám obmedzujúcim jadrové skúšky (ďalej boli povolené iba jadrové skúšky pod zemou) a nakoniec aj k dohodám odzbrojujúcim.
Práve jeden z hlavných tvorcov cár bomby, akademik Andrej Sacharov, sa po jej teste vrhol do boja za jadrové odzbrojenie. Došlo to tak ďaleko, že sa stal disidentom. V roku 1975 získal ako prvý Rus Nobelovu cenu mieru, kedy na jeho nomináciu za túto cenu sa zaslúžil slávny ruský spisovateľ Alexander Solženicyn.
