Vojna je krvavá a najhoršie na nej je, že počas nej zomierajú nevinní ľudia. Postupný vývoj zbraní a nástrojov ničenia dospel až do takého bodu, že ich následky nerozlišujú medzi vojakmi a civilistami. Ako informuje portál We are the Mighty, myšlienka obmedzenia vojny a jej účinkov na vojakov a civilistov má korene, ktoré možno vysledovať až do americkej občianskej vojny.
História obmedzenia niektorých zbraní vo vojne
Krátko pred vydaním Proklamácie o emancipácii vydal prezident Abraham Lincoln Lieberov kódex. Ten bol pomenovaný po bývalom pruskom vojakovi v napoleonských vojnách, zranený v bitke pri Waterloo. Jeho cieľom bolo presvedčiť Úniu, aby upravila svoje správanie na bojisku tak, aby viedla k ostrejšiemu ukončeniu vojny, a tým aj otroctva.
Kódex pokrýval všetko od stanného práva až po liečbu, dezertérov, žien, vojnových zajatcov, partizánov, skautov, špiónov a zajatých poslov. Týkalo sa to aj výmeny väzňov, prímeria, drancovania na bojisku a atentátov. Najdôležitejšie je, že kódex upravoval zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, zaobchádzanie s rebelmi a rešpektovanie ľudského života.
Lieberov kódex bol základným textom pre Haagske dohovory z roku 1899 a 1907. Hoci mnohé ustanovenia Haagskych dohovorov boli následne počas 1. svetovej vojny porušené, dohovory sú stále štandardom pre moderné dohody o obmedzení zbraní a správaní na bojisku.
Medzi nasledujúce a najzásadnejšie dohody o zbraniach patria Ženevské dohovory z rokov 1925 a 1949, Dohovor o určitých konvenčných zbraniach z roku 1979, Dohovor o chemických zbraniach z roku 1993, Ottawská zmluva z roku 1997 a Dohovor o kazetovej munícii z roku 2008.
Po viac ako 150 rokoch zmlúv o kontrole zbrojenia krajiny, akokoľvek paradoxne to znie, svet vynašiel, použil a potom zakázal zbrane určené na dusenie, mrzačenie a iné zabíjanie neľudským spôsobom. Pozreli sme sa teda na zbrane, ktoré sú medzinárodne zakázané. Niektoré pritom už Rusi údajne stihli použiť počas invázie na Ukrajinu.
Chemické zbrane
Dohovor o chemických zbraniach, ktorý je v platnosti od roku 1997, zakazuje výrobu, skladovanie, transfer a používanie chemických zbraní a núti členské štáty zničiť existujúce zásoby. Aj jedna z najviac všeobecne ratifikovaných multilaterálnych zmlúv sa nezaobišla bez problémov.
Izrael dohovor podpísal, ale neratifikoval, a Severná Kórea, Egypt, palestínske vedenie a Južný Sudán ho nepodpísali vôbec. Chemical Weapons Convention zakazuje akúkoľvek zbraň, ktorá používa „toxickú chemikáliu“, ktorá sa zvyčajne nachádza v nosnom systéme, ako je bomba alebo granát. Sem patrí aj munícia s bielym fosforom, ktorú Rusi údajne na Ukrajine použili.
Chemické zbrane sa vyznačujú tým, ako sa šíria, ako aj účinkom, ktorý majú na telo. Najbežnejšie kategórie sú dusivé látky (chlór a fosgén), nervové látky (sarín, soman a VX), pľuzgiere (horčičný plyn a lewisit) a krvné látky (kyanovodík). Napriek Dohovoru, stigme z desaťročí medzinárodného odsúdenia, boli chemické zbrane použité v Sýrii aj Iraku.
Použitie chemických zbraní ruskými vojskami na Ukrajine vyvolá reakciu zo strany NATO, povedal len včera v Bruseli po skončení summitu skupiny G7 americký prezident Joe Biden bez uvedenia ďalších podrobností.
Termobarické zbrane
„Ruské ministerstvo obrany potvrdilo, že na Ukrajine používa zbraňový systém TOS-1A,“ uviedol na Twitteri britský rezort obrany. Pripomenul, že TOS-1A využíva tzv. termobarické rakety. Tie fungujú na princípe výbuchu aerosólového oblaku paliva zmiešaného so vzduchom a následného vytvorenia mohutnej tlakovej vlny.
Podľa britského ministerstva ruské, respektíve sovietske vojská používali takéto rakety už počas vojen v Afganistane a Čečensku. Ich účinky sú podľa britského ministerstva obrany „devastujúce”: dokážu ničiť infraštruktúru a spôsobiť vážne zranenia vnútorných orgánov, popáleniny a smrť.
Ministerstvo zdôraznilo, že takéto zbrane nie sú zakázané, ich používanie je však striktne regulované medzinárodným vojenským právom a ich nasadzovanie voči civilistom je nelegálne, uvádza Sky News.
Nedetekovateľné fragmenty
Dohovor o určitých konvenčných zbraniach zakazuje používanie nekovových úlomkov vo vojne, pretože ich nemožno nájsť pomocou röntgenových lúčov. Úlomky tak spôsobujú zbytočné utrpenie.
Chirurgovia musia doslova prejsť celým telom a hľadať tieto úlomky. Aj keď samotný plast nie je pri výrobe zbraní zakázaný, použitie plastu ako primárny efekt je.
Pozemné míny
Neúspech úplného zákazu protipechotných mín v Dohovore o určitých konvenčných zbraniach z roku 1979 viedol k Ottawskej zmluve, ktorú sa už podarilo dotiahnuť do konca. Táto zmluva sa nevzťahuje na protitankové míny, nástražné pasce a vzdialené míny.
Pre lepšiu predstavu, predchádzajúce zmluvy požadovali, aby protipechotné míny bolo možné deaktivovať na diaľku, vypnúť po určitom časovom období alebo ich po skončení konfliktu odstrániť. Práve tieto míny sa totiž stávali časovanou bombou, ktorá trhala ľuďom končatiny aj dlhé roky po skončení konfliktu.
Zápalné zbrane
Je prirodzené, že zbrane, ktoré sú určené na spálenie alebo zapálenie veľkých oblastí plných civilistov, sú zakázané. Zákaz sa vzťahuje na skutočný plameň, teplo alebo chemické reakcie, takže obmedzuje používanie plameňometov, napalmu a bieleho fosforu.
Stále je možné v boji použiť plameňomet, len nie v blízkosti civilistov, čo by na dnešnom bojisku mohlo byť náročné a ide o pohybovanie sa po tenkom ľade. V prípade napalmu nie je samotná látka zakázaná ako zbraň, ale jej použitie na čokoľvek iné ako na sústredenú oblasť, kde sa nepriateľ ukrýva, je proti pravidlám.
Ruskom podporované separatistické sily použili pozemné zápalné zbrane, najmä rakety 9M22S Grad, v júli až auguste 2014 najmenej v dvoch mestách na východe Ukrajiny , Ilovajsku a Luhansku. Vypálili niekoľko domov a ohrozili civilistov.
Oslepujúce laserové zbrane a expandujúca munícia
Pokiaľ je akýkoľvek laser navrhnutý tak, aby spôsobil trvalú slepotu, je zakázaný. Paradoxom však je, že ak lase spôsobí slepotu náhodou, nie je možné za to niesť zodpovednosť. Aj preto je v prípade použitia náročné dokázať, či išlo o úmysel.
Expandujúca munícia zase zahŕňa „guľky, ktoré sa v ľudskom tele ľahko rozťahujú alebo splošťujú“. Tento zákaz sa vzťahuje na náboje s dutým hrotom, ktoré sa roztiahnu, keď zasiahnu mäso. Vo vojne sú označené ako nehumánne podľa Haagskej deklarácie a Ženevských dohovorov, pretože spôsobujú veľké poškodenie vnútorných orgánov a tkanív. Podobné je to aj pri otrávených nábojoch.
Kazetové bomby
Najsmrteľnejšie na tomto type zbrane je to, že pri dopade vypustí množstvo projektilov, ktoré zrania alebo poškodia mnohé ciele. Dohovor o kazetovej munícii z roku 2008 ich zakázal z dvoch dôvodov.
Po prvé, majú rozsiahle účinky a nedokážu rozlíšiť medzi civilistami a bojovníkmi. Po druhé, kazetová munícia za sebou zanecháva veľké množstvo nebezpečnej nevybuchnutej munície, ktorá môže ľudí zraniť o nejaký čas neskôr.
Ruské vojenské sily použili kazetovú muníciu proti najmenej dvom civilným cieľom počas svojej invázie na Ukrajinu. Tvrdia to dve medzinárodné humanitárne organizácie.
Biologické zbrane
Dohovor o biologických zbraniach z roku 1972 bol prvou zmluvou, ktorá úplne zakázala celú triedu zbraní. Zakazuje vývoj, výrobu a skladovanie biologických a toxínových zbraní, hoci nemá žiadny riadiaci orgán, ktorý by vynucoval dodržiavanie predpisov.
Biologické zbrane sú pritom jedny z najstarších zbraní hromadného ničenia, o ktorých je známe, že ich používali ľudia. Mongoli hádzali hnijúce telá cez mestské hradby pri obliehaní Caffy v roku 1343, čím sa po meste šírili choroby a infekcie.
