Zachránil ju otec
Kuli Kohli sa narodila v roku 1970 v malej dedinke v Uttar Pradesh na severe Indie. Veľmi skoro sa však ukázalo, že Kuli nebude ako ostatné deti. Jej matka ju porodila v 15-tich rokoch. Vtedy sa navyše v miestnej komunite prvorodené dievčatá vnímali negatívne. Všetci vždy očakávali chlapca. Okrem toho si miestni všimli, že s dievčatkom nie je niečo v poriadku. „Ľudia si mysleli, že som divná, pretože som bola odlišná. Takmer hneď po mojom narodení začali mojej mame hovoriť, aby sa ma zbavila, pretože nikto si nikdy nevezme dievča ako som ja,“ vyjadrila sa pre portál BBC News Kuli.
„Nikto nevedel, čo sa so mnou deje. Postihnutia neboli v tom čase v dedine pochopené a nikto nevedel, čo mozgová obrna vlastne je. Domáci zvykli mojej rodine hovoriť, že som trest z ich minulého života,“ hovorí Kuli. „Bola som príliš mladá nato, aby som si to všetko pamätala, avšak moja teta, ktorá s nami bývala, mi hovorila, že som bola ako handrová bábika.“ Miestni dokonca rodine dievčatka povedali, aby ju hodili do rieky a nechali ju tam utopiť sa. „Zachránil ma otec. Zabránil tomu, aby bolo moje telo vynesené z domu a odložené ako nejaký predmet. Zachránil mi život a stál za mnou.“
Nový život
Neskôr sa rodina rozhodla, že život na dedine v Indii nie je pre nich a pridali sa k prívalu emigrantov z Južnej Ázie. V roku 1973, keď rodina prišla do Wolverhamptonu vo Veľkej Británii, mala Kuli dva a pol roka. Jej otec si našiel prácu ako vodič autobusu. Dievčatko však čelilo predsudkom aj v Spojenom kráľovstve. Mnohí si stále mysleli, že jej stav je akýmsi trestom.
„Dokonca aj tu určitá časť ázijskej komunity považuje postihnutie za ohavnosť. Výsledkom toho celého je, že takýto ľudia sa následne cítia ignorovaní, využívaní a zneužívaní. Majú problém s činnosťami, ktoré zdraví ľudia vykonávajú bez váhania – napríklad ísť von, šoférovať, používať mestskú hromadnú dopravu, ísť na univerzitu, mať vzťah, nájsť si životného partnera, variť či nájsť si prácu.“
Zaľúbila sa do básní
Neskôr Kuli začala chodiť do školy pre hendikepované deti, avšak za jej múrmi sa cítila osamotená. „Ostatné deti ma zvykli volať hendikepovaná – slovo, ktorým opovrhujem. Zvykli na mňa zízať a ukazovať.“ Pamätá si, že sa jej ľudia pýtali: „Prečo takto kráčaš a rozprávaš?“ Ako plynul čas, komunikácia bola pre Kuli stále náročnejšia. To, čo nemohla vyjadriť slovom, začala vyjadrovať písaním a v Penn Hall Special School sa po prvý raz „stretla“ s poéziou.
„Učitelia nám zvykli čítať poéziu a ja som ju rada počúvala. Neskôr som ju sama začala písať ako určitú formu úľavy a taktiež aj terapie. Bavilo ma vytvárať rýmy a písať o mojich pocitoch a emóciách,“ dodáva Kuli. Keď dovŕšila 13 rokov, začala chodiť na bežnú strednú školu. Veci sa pomaly zlepšovali. So spolužiakmi sa jej zlepšil vzťah a v písaní básní pokračovala. „Písala som pre potešenie a pre úľavu. Možno som nemala zdravé telo, ale mala som zdravú myseľ. Cítila som, myslela som a videla som ako všetci ostatní. Písanie ma robilo silnou.“ Tínedžerka však na strednej nezvládla niekoľko predmetov a zo školy odišla ako 16-ročná. Bola sklamaná, že to nedotiahla až na univerzitu.
Dievča na vydaj
Ďalšou kapitolou v jej živote bolo manželstvo. „Pamätám si, že k nám prichádzali mnohé rodiny, aby sa pozreli, či som vhodnou adeptkou pre ich synov. Vždy som si na seba dala tradičné oblečenie a usadila sa v našej malej obývačke. Keď rodiny prišli a uvideli môj stav, pohrdli mnou a odišli.“ Kuli tak dobehli slová, ktoré od neprajníkov počúvala celý život. Bála sa, že si nenájde partnera. Pokračovala však v písaní a dúfala, že raz si jej básne niekto prečíta. Chcela, aby ľudia vedeli, aké to je byť Aziatkou s mozgovou obrnou – nehľadala sympatiu, ale empatiu. Následne to prišlo ako blesk z jasného neba. Kuli spoznala toho pravého. Najskôr sa jej vôbec nepáčil, ale s postupom času ho spoznala a zamilovala sa do neho. „Tiež ma ľúbil. Napriek tomu, že bol úplne zdravý, mu moje postihnutie vôbec neprekážalo.“
Poetka
Zostávalo už len nájsť si prácu a tak sa Kuli zapísala do tréningového programu pre mladých, vďaka ktorému dostala miesto v mestskej rade vo Wolverhampton. Na tomto mieste pracovala 30 rokov. Dnes je Kuli šťastne vydatá, má tri deti a pracuje na plný úväzok. Od dokonalého života má však podľa nej ďaleko. Vyžaduje sa od nej veľa nielen ako od ženy, ale aj ako od matky, manželky, dcéry či zamestnankyne. „Nemôžem svojim deťom zapliesť vlasy alebo im spraviť vrkoč. Je veľmi veľa vecí, ktoré by som si priala uskutočniť; chýbajúca nezávislosť mi spôsobuje frustrácia a hnev.“
Kuli však neprestávala písať a jedného dňa vo svojej práci stretla Simona Fletchera, ktorý má na starosti literárny rozvoj v knižniciach vo Wolverhampton. Simonovi ukázala pár svojich prác a on bol ohromený tými obrovskými emóciami, ktoré do nich vložila. Okamžite sa stal jej mentorom a povzbudil ju, nech pre Offa’s Press, v ktorom Simon pracoval, napíše zbierku.
Uvedomoval si, že existuje mnoho ľudí, ktorí by si jej tvorbu mali prečítať – najmä ženy v rovnakej pozícii, v akej bola i Kuli. Jej cieľom sa stalo tieto ženy povzbudzovať a ukázať im ich silu. Dokonca vo Wolverhampton zriadila ženskú spisovateľskú skupinu pre indické ženy. Stretávajú sa raz za mesiac v mestskej knižnici a zvyčajne píšu o tom, ako sa cítia a čo vidia v ich komunite – napríklad o ich partneroch či otcoch alkoholikoch, alebo taktiež o domácom násilí. Samozrejme, taktiež píšu aj o pozitívnych stránkach života.
Odhodila strach
Kuli chýbala už len jediná vec ku šťastiu. Túžila sa postaviť na pódium a zbaviť sa všetkého strachu, ktorý cítila. V roku 2017 sa jej to podarilo a prvýkrát so svojou tvorbou vystúpila pred obecenstvom. Začala vetou: „Mám sen.“ Kuli povedala, že mala pred sebou približne 40 divákov, ktorí ju podporovali a jej prácu privítali s obrovským nadšením.
Napriek jej rečovej vade sa snažila svoju poéziu odprezentovať čo najlepšie. „Viem, že nie som fyzicky zdravá, ale moje srdce, duša a myseľ sú.“ Dnes má Kuli 50 rokov a prešla si naozaj dlhou a náročnou životnou cestou. „Mojim záverom je, že postihnutie je problémom spoločnosti ako celku.“
