Lov na nacistického zločinca Adolfa Eichmanna sa stal v dejinách ľudstva najslávnejším lovom na bývalého vysokopostaveného nacistu a bol aj niekoľkokrát knižne spracovaný a sfilmovaný.
Pätnásť rokov od skončenia druhej svetovej vojny sa darilo architektovi masového vyvražďovania židov úspešne unikať pred spravodlivosťou, až sa napokon podarilo izraelskej tajnej službe Eichmanna v Argentíne vypátrať a v máji 1960 prepraviť do Izraela. Po súdnom procese, ktorý sledoval celý svet, ho 1.júna popravili.
Nenápadné monštrum
Uplynulo už 60 rokov odvtedy, čo izraelský premiér David Ben Gurion oznámil, že v ich rukách skončil vojnový zločinec Adolf Eichmann, zodpovedný za realizáciu tzv. konečného riešenia židovskej otázky.
Hoci bol Eichmann jedným z hlavných organizátorov holokaustu, navonok pôsobil ako nevýrazný úradník, tichý a nenápadný človek.
Keď v máji 1945 padla Tretia ríša a spojenci začali stíhať fašistických pohlavárov, o Adolfovi Eichmannovi a jeho úlohe v nacistickej mašinérii smrti sa takmer nevedelo. Zverstvá, ktorých sa počas druhej svetovej vojny dopúšťal, sa začali postupne odhaľovať na norimberskom procese, na ktorom sa jeho meno pravidelne skloňovalo.
Obersturmbannführerovi (podplukovníkovi) Adolfovi Eichmannovi sa na sklonku vojny podarilo 2. mája 1945 dostať do poslednej bašty príslušníkov SS v tirolských horách v Rakúsku. V dedine Altaussee sa vydával za radového vojaka. Odtiaľ ako slobodník Adolf Barth zamieril do Nemecka, ale pri meste Ulm ho zadržala americká vojenská hliadka.
Z internačného tábora vo februári 1946 utiekol a ukryl sa približne 80 kilometrov od Hamburgu na vresoviskách zvaných Lüneburger Heide, kde ho brat jedného zo spoluväzňov zamestnal ako drevorubača.
Pod falošnou identitou utiekol do Argentíny
Pod menom Otto Heninger tu prežil štyri roky, o čom Eichmann neskôr povedal: „Celé roky som bol odlúčený od rodiny. Opäť som chcel vidieť svoju ženu a deti; toho večného hrania na skrývačku som už mal dosť. Vedel som, že musím počkať, až sa odo mňa odvráti pozornosť. V novinách a v rádiu sa však stále objavovalo moje meno."
Začiatkom roku 1950 nadviazal Eichmann spojenie s tajnou organizáciou veteránov SS Odessa a v máji toho istého roku ho cez Rakúsko prepašovali do Talianska. V Janove získal 1. júna 1950 utečenecký pas na meno Ricardo Klement. O 16 dní sa nalodil na parník Giovanni a zamieril do Buenos Air.
V Argentíne vystriedal viacero zamestnaní - bol obchodným zástupcom, robil v práčovni aj na zajačej farme alebo ako mechanik či predák v závode firmy Mercedes-Benz na predmestí Buenos Aires.
Chytil ho Mosad
Desať rokov viedol Eichmann alias Ricardo Klement v Argentíne nerušený život. Ten sa preňho skončil 11. mája 1960 o pol siedmej večer, keď ho po vystúpení z autobusu obstúpili príslušníci izraelskej tajnej služby a vtiahli do čakajúceho auta. Osem nasledujúcich dní, kým Izraelčania čakali na lietadlo spoločnosti El-Al, ktoré malo dopraviť väzňa do Izraela, strávil Eichmann v konšpiračnej vile Aharoni.
Na druhý deň po únose napísal vlastnou rukou text, že nemá námietky, aby ho súdili v Izraeli: „Ja, dolu podpísaný Adolf Eichmann, na tomto mieste vyhlasujem zo slobodnej vôle, že nakoľko došlo k odhaleniu mojej pravej identity, plne si uvedomujem zbytočnosť snahy naďalej unikať súdu. Súčasne vyjadrujem svoju pripravenosť odcestovať do Izraela a čeliť súdnemu procesu pred riadnym súdom."
Do Jeruzalema dopravili Eichmanna 22. mája 1960. Na druhý deň, 23. mája, vystúpil izraelský premiér David Ben Gurion v parlamente a za búrlivého nadšenia poslancov vyhlásil: „Je mojou povinnosťou oznámiť Knesetu, že pred krátkym časom izraelská tajná služba odhalila Adolfa Eichmanna, ktorý bol spolu s ďalšími poprednými nacistickými predstaviteľmi zodpovedný za to, čomu hovorili 'konečné riešenie židovskej otázky'. Eichmann je vo väzení v Izraeli a čoskoro sa postaví pred súd podľa zákona z roku 1950 o potrestaní nacistov a nacistických kolaborantov."
Izraelská vláda určitý čas popierala, že by bola mala v Eichmannovom únose prsty, pretože agenti Mosadu uskutočnili svoju operáciu na území cudzieho štátu a bez súhlasu či vedomia jeho predstaviteľov. Napokon sa k operácii priznala.
Súdny proces
Dňa 11. apríla 1961 sa začal v Jeruzaleme najznámejší súdny proces v dejinách moderného Izraela. Zúčastnil sa na ňom aj slovenský novinár a spisovateľ Ladislav Mňačko, ktorý ho približoval čitateľom v Československu. Jeho reportáže vyšli knižne v diele Ja, Adolf Eichmann... (1961).
Eichmann sa bránil tým, že bol „len úradníkom, ktorý plnil pokyny." Ťarcha dôkazov šak bola neúprosná a jednoznačne vyvrátila, že bol iba „malým kolieskom" vo veľkom mechanizme nacistického smrtiaceho stroja.
Trest smrti
Najznámejší lovec nacistických zločincov Simon Wiesenthal neskôr povedal, že „vďaka procesu s Eichmannom ľudia do hĺbky porozumeli nacistickej mašinérii smrti."
V decembri 1961 prečítali sudcovia Eichmannovi 211-stránkový rozsudok. Vojnového zločinca uznali za vinného vo väčšine bodov obžaloby. Prvý a jediný trest smrti, ktorý vyriekol izraelský súd, vykonali 1. júna 1962 v jeruzalemskom väzení Ramla.
Telo organizátora masového vyvražďovania židov vzápätí po poprave spálili a popol Eichmanna vysypali do medzinárodných vôd Stredozemného mora.
Aj keď sa Eichmann na súde snažil pôsobiť ako nenápadný úradník, ktorý len vykonával rozkazy, ukázalo sa, že to bol len image, o ktorý sa zločinec pokúšal.
Na jednej z mnohých nahrávok nakrútených v Argentíne sa vyjadril, že nesplnil svoju úlohu behom holokaustu poriadne. „Mohli sme urobiť viac," tvrdil. V skutočnosti sa na holokauste aktívne podieľal, prichádzal s vlastnými návrhmi a bol presvedčeným antisemitom, píše Pravda. Eichmann sa ani vôbec netajil tým, čo za vojny robil. A ak niečo ľutoval, tak jedine to, že nezlikvidoval ešte viac Židov.
