Na Vianoce nespomínal rád. Najvrúcnejšie prianie, ktoré si so sviatkami vo svojich šestnástich rokoch ešte prial, sa totiž nevyplnilo. Chcel, aby jeho matka Sara zostala nažive. Lenže práve 24. decembra 1913 vydýchla v horúčkovitom blúznení naposledy. Kládol si to za vinu, píše pre portál iDNES.cz Radomír Dohnal.
Vo Filadelfii, kde vtedy ako írski prisťahovalci živorili, totiž bolo všetko potrebné na to, aby sa mohla úspešne uzdraviť. Dobrí lekári aj medicína proti infekciám a horúčkam. Lenže to chcelo mať peniaze. A tie v rodine nemali. V tých smutných povianočných dňoch sa John zmenil vnútorne aj navonok.
Napríklad začal neznášať priezvisko Diamond. Jeho rodičia, pochádzajúci odkiaľsi z írskeho Leitrimu, si ho vyvolili za svoje na palube vysťahovaleckého parníka. Malo pre nich byť symbolom nového začiatku, bohatstva, ktoré v novej krajine dobyjú. Namiesto toho v onej slávnej Amerike od samého začiatku treli biedu. Stačilo počkať, kým jeho otec prinesie domov ďalšie dve denné výplaty z továrne, a na lieky pre matku by bolo.
Keby si ich vtedy vzali sami, napríklad silou, mohla ešte žiť. Iste, bola by to krádež, lúpež, zločin. Ale aký je to prehrešok, keď lúpite, aby ste zachránili život blízkej osoby? Vtedy sa John definitívne rozžehnal so zákonom, aj s menej či viacerými oficiálnymi autoritami.
Zlomil palicu nad nespravodlivou spravodlivosťou, ktorá v Spojených štátoch robila z Írov treťotriednych občanov. Prekročil hranice poctivosti, ku ktorým ho jeho matka nabádala a viedla. Rozhodol sa ísť vlastnou cestou, hrať podľa vlastných pravidiel. Začal s tým hneď, čo sa s otcom a mladším bratom presťahovali do New Yorku.
John Thomas Diamond sa okamžite stal členom pouličného gangu. A čoskoro medzi zlodejmi z dvesto člennej party The Boiler vynikal.
Zlodej, bitkár, dezertér. A vyškolený gangster
Nebol klasický zlodej alebo obyčajný bitkár. Bol cieľavedomý, neústupný. Nevykradol stánok zeleninára, rovno rozbíjal výklady klenotníctiev. Nekradol tovar spod plachiet povozov, radšej unášal celé povozy. A tam, kde iní ťahali z vreciek nože, tasil pištoľ.
Opletačky so zákonom mal neustále, medzi zadržanými podozrivými bol za jediný rok štrnásťkrát. Dohromady mu však štát nič nedokázal. Snáď preto, že pokiaľ bolo predsa len niečo nad jeho sily, utekal. Rýchlo. Preto mu tiež prezývali Legs, teda „Nohy".
Prezývke však neostal verný v roku 1917, kedy bol chytený v zlatníctve, do ktorého sa vlámal. Legenda hovorí, že polícii dal tip priamo niekto z The Boiler, aby sa zbavil mocenskej konkurencie. John Thomas Diamond prezývaný Legs si vtedy zvolil cestu najmenšieho odporu a namiesto kriminálu sa nechal odviesť do armády.
Zbehol hneď po základnom výcviku, len čo ho vyviezli do Francúzska. Vojnu poňal ako štátom platenú dovolenku v zahraničí. Bol však chytený a odsúdený za dezerciu na tri až päť rokov vo vojenskej väznici Leavenworth. Tu si medzi kapacitami zločinu doplnil vzdelanie. A ako muž, ktorý si už dávno vybral, na akej strane zákona stojí, sa v roku 1921 stal osobným strážcom Arnolda Rothsteina.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia bol Rothstein úplne novým typom zločinca. Nebol to plecnatý gangster, ale skôr chodiaci mozog kriminálnych akcií a kreatívny kúzelník finančných operácií. Prvý z generácie veľkých mafiánov, ktorí kradli naozaj vo veľkom, aby získané peniaze čistili cez legálny biznis a investovali do ďalšieho podnikania, alebo do rozširovania vlastného vplyvu či beztrestnosti korupcií.
Rothstein bol špecialista na úžeru, vymáhanie výpalného, stávkové kancelárie a fixľované hazardné hry. To, ako kompletne zmanipuloval svetovú baseballovú sériu v roku 1919 a zarobil na tom milióny, z neho urobilo ikonu podsvetia. Však sa od neho tiež učili budúci šéfovia newyorských mafií: Lucky Luciano, Meyer Lansky, Frank Costello.
S tými všetkými prišiel Legs Diamond, v úlohe poučeného pešiaka medzi prvoligovými zločincami, do osobného kontaktu. A zažil ďalšie horké uvedomenie. Na svete zločinu ho najprv fascinovala ona hra bez pravidiel. Voľnosť a sloboda možností, ktoré boli sprístupnené dostatočne drzým a odvážnym.
Lenže s prácou pre Rothsteina sa spojilo množstvo neprekročiteľných pravidiel, ktoré nakoniec smel vždy prekročiť len sám Rothstein. Napríklad trval na tom, že jeho gangstri nesmú dávať najavo okázalým spôsobom svoje bohatstvo. Sám sa však verejnosti pýšil svojim majetkom.
Zdôrazňoval zásady cti zločineckej brandže, ale pritom ustavične podrážal alebo likvidoval obchodných partnerov. Zakazoval členom svojej organizácie podnikať s drogami, ale skryto bohatol na predaji heroínu. Legs Diamond, muž pre špinavú prácu, to všetko videl. A pochopil, že autority sveta zločinu sú rovnako prehnité a pokrytecké ako svet ľudí žijúcich podľa pravidiel civilizovanej spoločnosti. Rozhodol sa teda, že je čas na zmenu.
Na voľnej nohe
Výpoveď poňal štýlovo. Svojmu šéfovi prebral obrovskú zákazku heroínu a predal ju. Kapitál investoval do nákupu vybavenia, zbraní a ľudí. V Spojených štátoch vtedy vrcholila tuhá prohibícia, zákaz výroby, dovozu, predaja a konzumácie alkoholu. Pre zločincov to bola zlatá baňa.
Legs Diamond však nehodlal byť v tej pomyselnej bani za obyčajného robotníka. Preskočil riskantné fázy dodávateľského reťazca (pašovanie cez hranice) a začal so svojimi ľuďmi prepadať nákladiaky plné liehu až potom, čo dorazili do tajných skladov v meste. Nakradnutý tovar obratom predal smädnému trhu.
Pochopiteľne, narobil si tým množstvo nepriateľov. Ale komu sa pôjdu okradnutí pašeráci sťažovať? Polícii určite nie. Účty mal skladať v októbri 1924, kedy na neho počas čakania na manhattanskej križovatke niekto zahájil paľbu z brokovnice. Odniesol si pár škrabancov.
„Asi si ma tí páni s niekým pomýlili, som trochu podobný starostovi,“ hovoril vtedy Legs. O rok neskôr ho potom pri rokovaní s dodávateľom prekvapila trojica strelcov. Schytal dve guľky do pravého boku. Po mesiaci v nemocnici Bellevue bol však zase ako rybička. Špekuluje sa o tom, že možno ani nebol obeťou, skôr spolupáchateľom, ktorý sa vlastným postrelením múdro vyhol obvineniu. Pohotovo totiž prebral obchody zločinca, ktorý pri prestrelke zastrelený bol.
V roku 1929 otvoril priamo na Broadwayi luxusný podnik. Volal sa Hotsy Totsy Club a na rohu 54. a 55. ulice skryto ponúkal všemožné zakázané potešenia - dievčatá, hazard, drogy aj alkohol. Výpalné však ono výnosné hniezdočko neplatilo nikomu. A možno práve preto sa tu dusného večera 14. júla zastavili dvaja vyhlásení bitkári bratia Cassidyovci. Ak podnik nezačne platiť za pokoj, chcú robiť problémy. Legs Diamond to s nimi vyriešil inak. Pred päťdesiatkou hostí ich rozstrieľal na kašu.
Bolo jasné, že za to pôjde pred súd a potom pravdepodobne na dlho do chládku. Lenže čo to? Nikto z hostí ani personálu si nič nepamätá. Traja korunní svedkovia obžaloby - barman, čašník a šatniarka zmizli ešte pred procesom a nikto už o nich nikdy nepočul. A nakoniec tu bola ešte podplatená porota. Súdnu sieň opustil ako víťaz. Legs vtedy dosiahol kariérny vrchol.
Porazil konkurentov, zastrašil ich a zosmiešnil. Ukázal im, kto je tu silnejší. Vysmial sa aj spravodlivosti. Newyorský sudca Joseph Force Crater, ktorý mu vraj vyhlásil osobnú vojnu, krátko po procese bez stopy zmizol, za mŕtveho bol oficiálne vyhlásený o deväť rokov neskôr.
Slávnejšie ako Al Capone
Legs si tým vyslúžil pozornosť médií. Pre New York a celé východné pobrežie sa stal gangstrom číslo 2, hneď po Al Caponovi. Možno bude jeho nástupcom? Capone pochopiteľne zúril, nezniesol pochybnosti o tom, že práve on, jedine on je kráľom zločinu, hlavnou hviezdou.
Oficiálne asi kvôli skríženým obchodným záujmom, ukradnutým nákladiakom s kanadskou whiskey, ale neoficiálne čisto zo svojej paranoidnej márnomyseľnosti poslal na Legsa svojich zabijakov. Skončia mŕtvi, zatiaľ čo ľahko poranený Legs znova unikne smrti.
Stane sa ešte populárnejším. Aby nie, je pohľadný, vidieť ho na verejnosti, točia sa okolo neho krásne ženy. Oblieka sa elegantne, je vraj výborným tanečníkom. Naplno si užíva bohatstvo. Verejnosť ho za jeho vyhlásenie miluje, muži zákona i zločinu ho nenávidia.
Diamond ďalej zotrvalo porušuje všetky nepísané pravidlá, stále prepadá vozidlá konkurentov pašujúce liehoviny do metropoly. Bez ohľadu na nejaké ustálené teritóriá expandoval z Manhattanu do Harlemu. Podnikal v každej brandži, vrátane tvrdých drog. Zoznam jeho nepriateľov bol preto skoro bez konca. „Vážne tu nie je niekto, kto by ho dokázal odkopnúť tak, aby sa nevrátil znova?“ pýtal sa vtedy svojich mužov ďalší obávaný gangster Dutch Schulz .
V máji 1930 leží Legs znova v nemocnici, vraj ho len poranilo niekoľko brokov na tvári. Údajne zranenia pri love na vysokú zver. Pravdepodobnejšie však prežil ďalší pokus o atentát. Počas jeho osobnej neprítomnosti v uliciach však jeho biznis utrpel prvú veľkú stratu. Federálni agenti totiž objavili „súkromný pivovar“ na Bruyn Avenue v Kingstone.
Bolo to dômyselne vedené zariadenie, uzavretý a úradníkmi zapečatený pivovar preniesol výrobné zariadenie do vedľajšej haly, aby v jej pivniciach pokračoval vo varení piva. Tekutý produkt odtiaľ mieril pol kilometra dlhým potrubím, uloženým v kanalizácii, do ďalšieho skladu. Vyšetrovatelia zaistili tritisíc sudov s pivom a 41-tisíc naplnených fliaš. Zaistili značnú hotovosť, zbrane a desiatku robotníkov. Stopy až k Legsovi neviedli, ale zásah ho viditeľne zabolel.
Aj šťastie sa raz unaví
V auguste 1930 vyrazil Legs na dovolenku do Európy. Cesta po kúpeľných domoch Francúzska a Nemecka však nebola výpravou za lahodnou minerálnou vodou, ako tvrdil novinárom. Išiel si zaistiť nové zdroje a cesty na prepravu alkoholu a drog. Ako celebritu zločinu ho však po pár dňoch či hodinách súdne vypovedali z väčšiny navštívených krajín.
Bol to problém, pretože si na sprostredkovateľské výdavky vypožičal od obchodných partnerov v New Yorku nemalý obnos. Oných 200-tisíc dolárov, v prepočte na eurá s infláciou by to dnes bolo približne 3,5 milióna, teda nikomu nevrátil. A preto ho v októbri toho roku navštívili v izbe Hotela Monticello dvaja zabijaci. Vypálili do neho päť rán.
Skrvavený Legs, ešte v pyžame, si dal dvoch panákov škótskej a zavolal si pomoc. Znovu prežil. Reputácia nezraniteľného a nezničiteľného gangstra jeho slávu znásobuje. Smerom k bezradnej polícii potom ešte vyhlási: „To je snáď nejaký národný šport, strieľať na mňa? Som niečo ako hlinený holub na strelnici?“
Lenže to už sa jeho šťastie vyčerpalo. V auguste 1931 stál Legs znova pred súdom. A pretože na dodaní presvedčivo usvedčujúcich dôkazov proti nezničiteľnému Legsovi spolupracovalo s políciou cez informátorov celé newyorské zločinecké podsvetie, vyzeralo to pre neho bledo.
Hrozili mu najmenej štyri roky za pašovanie alkoholu. Proti rozsudku sa odvolal, dával dohromady tím špičkových právnikov. Nepriateľov desilo, že by znova mohol uniknúť, preto si výsledok trochu poistili. Keď 18. decembra 1931 navštívil svoju stálu milenku Kiki, zastavili sa tam aj najatí zabijaci. Tentoraz vrahovia nič neponechali náhode, vpálili mu z tesnej blízkosti do hlavy tri rany.
Tým sa legenda nesmrteľného gangstra, ktorý sa nepodriaďoval žiadnym pravidlám, končí. Vykonávatelia vraždy, ani tí, ktorí si ju objednali, neboli nikdy odhalení. Polícia to s vyšetrovaním vtedy nepreháňala, New York, či už občania, alebo ľudia z podsvetia, si totiž vydýchli. Tridsaťštyri ročný gangster Legs bol pre všetkých až príliš nestráviteľným sústom.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, do ktorého patrí aj Brainee.
