Za jeho celoživotné problémy mohol 13. jún 1922. Mal vtedy tridsať rokov, pracoval na farme v Nebraske, a práve sa chystal zabiť stošesťdesiat kilové prasa, píše portál iDNES.cz.
Ako ho zdvíhal na hák, spadol na zem, a brav naňho. Bola to nepríjemná nehoda, ale spočiatku sa zdala skôr komická. Osborne nemal pocit, že si niečo poškodil alebo zlomil. Len po páde začal čkať. Pokračoval vtedy v práci.
Štikútku jednoducho prijal ako fakt
Lenže čkanie neustávalo. Ďalšie hodiny, celé dni. Lekár pre poruchu vysvetlenia mal, píše denník Weekly View. Pri nehode si muž totiž poškodil v hlave malú cievku vo veľkosti špendlíka, a porušil si tak časť mozgového kmeňa.
Charles Osborne verdiktu najprv neveril, dúfal, že čkanie jednoducho nakoniec aj tak prejde. Nemôže predsa čkať navždy! Prirodzene siahol po ľudových odporúčaniach, babských radách. Jedol kúsky starého suchého chleba, dýchal cez papierové vrecúško, pil vodu opačnou stranou pohára, prehĺtal lyžičky cukru…
Čkanie však bolo nezastaviteľné. A jeho tempo bolo hrozivé, podľa BBC sa nieslo rytmom štyridsiatich opakovaní za minútu. Pán Osborne začal obchádzať lekárov. Potreboval sa zbaviť chronického, ťaživo vytrvalého problému. Obchádzal celú Ameriku, pre pomoc si šiel až na Aljašku. Nikde ju však nedostal, štikútka bola nezničiteľná.
Nakoniec mu došli peniaze na lekárov, čas na neustále cestovanie i viera v najpodivnejšie ľudové techniky. Svoju poruchu, s ktorou sa v roku 1936 objavil v rozhlasovej show Vere tomu, alebo nie! Roberta Ripleyho, sa rozhodol prijať ako fakt. Odhodlal sa akceptovať, že nechceným príveskom jeho života je aj dvadsať čkaní za minútu, na onom rytme sa po desaťročiach jeho porucha usadila.
Naplnený život
Chcelo to však oveľa viac ako istý cynizmus a stoicizmus. Chronické čkanie totiž môže spôsobiť depresie a úzkosti nielen kvôli zlému spánku, ale tiež úbytok váhy, dokonca až smrť z vyčerpania. Charles sa však naučil špeciálnou dýchacou technikou prekryť zvuk, ktorý čkanie sprevádza kvôli náhlemu uzavretiu hlasivkových väzov. „Videli ste, že čká, ale nevydával žiadny zvuk. Dá sa to opísať ako ťažšie dýchanie,“ opisuje pre magazín The Smithsonian Kevern Koskovichov, ktorý Osborna poznal. V noci ho čkanie našťastie netrápilo, vyspal sa.
A žil život ako každý iný. Pracoval ako predavač poľnohospodárskych strojov, predával na dražbách bravy. Bol dvakrát ženatý, svoju druhú ženu Lucille pritom oslnil už so svojou neprehliadnuteľnou a neúnavnou poruchou. Mal osem detí. Koskovich naňho spomína ako na žoviálneho chlapíka, ktorý o svojich problémoch nikdy nehovoril, ani sa nesťažoval, rád sa smial a rád si robil srandu. „Bola to osobnosť,“ hovorí.
Nie, že by sa so čkaním zžil úplne, v roku 1978 sa agentúre AP priznal, že by dal za to, aby sa ťažkostí zbavil, všetko na svete. „Už ani neviem, aké by to bez nej bolo,“ povedal vtedy. Čas od času sa pokúsil vede dôverovať. Ako osemdesiatnik podstúpil experimentálnu hormonálnu terapiu, ktorá podľa odborníka Terence Anthoneyho pôsobila na dýchacie centrum nervového systému, a ktorá ho čkania na tridsaťšesť hodín naozaj zbavila.
Kvôli vedľajším účinkom liečby však musela byť podľa portálu Grunge zastavená a čkanie sa vrátilo. Pomôcť snáď mohla operácia, tej sa však bál, často so sebou totiž nesie riziko následných dýchacích problémov.
Nepomohli ani ďalšie triky a návody, ktoré mu chodili poštou po tom, čo sa jeho prípad medializoval, objavil sa v šou Johnnyho Carsona a dostal zápis do Guinessovej knihy rekordov. Počas rokov dostal podľa magazínu People viac ako štyri tisíc listov s vyjadrením podpory a ponukou zaručených prostriedkov, ako sa neduhu zbaviť. „Už som vyskúšal,“ mohol povedať nakoniec na každú z rád.
Článok, ktorý o pánovi Osbornovi vyšiel v roku 1984 v denníku Sioux City Journal, však potvrdzuje, že sa mu viedlo dobre. „Charles Osborne nielenže prežil. Prekvitá, darí sa mu,“ písali o ňom noviny. Čulý dôchodca vstával o ôsmej ráno, aby vyrazil na každodennú rannú prechádzku, popoludní si zvykol sadnúť vonku na partičku kariet s priateľmi.
Čkal až do smrti
A jeho priatelia sa pokusov o to, zbaviť kamaráta čkania, nevzdávali. Jedným z ľudových trikov na čkanie je rana medzi lopatky, jeho známy sa rozhodol pre ráznejšie riešenie. Bez varovania mu za hlavou vystrelil z guľovnice, z oboch komôr. Pán Osborne sa zľakol, no čkanie zostalo.
Osborne zomrel v máji 1991. Prežil so štikútkou neskutočných 68 rokov, má tak na konte najdlhšie čkanie na svete. Podľa odhadov to zahŕňalo celkom 430 miliónov čkaní.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, do ktorého patrí aj Brainee.
