Bolo ich päť. Mary Ann Nichols, Annie Chapman, Elisabeth Stride, Catherine Eddowes a Mary Jane Kelly. O týchto piatich ženách z chudobnej londýnskej štvrti Whitechappel sa hovorí ako o „kanonických obetiach“ vraha známeho ako Jack Rozparovač. Prvá z nich zomrela v noci 31. augusta 1888, posledná 9. novembra toho istého roku, píše Ondřej Fér z portálu iDnes.cz
Modus operandi sa na totožnom základe postupne vyvíjal. Vrah si so svojou obeťou dohovoril obchod, teda sexuálne potešenie. Keď si prostitútka začala vyhrňovať sukňu, zovrel jej vrah hrdlo, kým ju nezbavil vedomia alebo rovno neuškrtil. Potom telo položil na zem po svojej ľavici, aby mal dosť miesta pre „prácu“ silnejšou a šikovnejšou pravou rukou a prerezal jej hrdlo.
Precízny vrah
V jednom prípade bola krv nájdená na plote asi tridsaťpäť centimetrov od zeme, priamo oproti krku obete, čo ukazuje na to, že krv vystriekla, zatiaľ čo telo ležalo naklonené na zemi. Krk obetiam vrah podrezával zľava doprava, čím sa bránil tomu, aby bol príliš postriekaný krvou.
Obeť zmrzačil, pričom mal mŕtvolu po svojej ľavici, rozkročil sa nad jej telom alebo stál v blízkosti chodidiel. Nikdy sa nenašla známka toho, že by Rozparovač mal so svojou obeťou pohlavný styk, žiadna stopa nevypovedala o tom, že by sa ukájal nad jej mŕtvym telom. Vo väčšine prípadov si odniesol kus vnútornosti svojej obete.
V jednom prípade odstránil obličku svojej obete bez toho, aby narušil jediný okolitý orgán. Inokedy zase odstránil pohlavné orgány ženy jediným čistým rezom. Vzhľadom na to, že vrah pracoval vonku, často v úplnej tme, v rýchlosti a ešte musel neustále kontrolovať okolie, muselo ísť o človeka s obstojnými znalosťami anatómie.
Nikdy obete nemučil
Rozhodne tiež nešlo o činy vraha konajúceho v afekte. Nevyžíval sa v utrpení svojich obetí, všetky zohavenia boli spôsobené až po smrti obetí. Väčšina vrahov svoje obete mučí, aby ich potom mohla zabiť, Rozparovač zabíjal, aby mohol zohavovať. Vrah bol bezpochyby cynický. Dlhý rez na hrdle, ktorý sa tiahne od ucha k uchu, vyzerá tak trochu ako úsmev...
Fotografia Mary Jane Kellyovej z miesta činu ju ukazuje na posteli, nohy široko rozkročené, ruka hlava je natočená k dverám. Akoby vítala milenca. Vrah bol dôsledný človek s citom pre detail. Jej vnútornosti boli po celej miestnosti, vrah ich tu ale v hneve nerozmetal, naopak ich s mrazivou starostlivosťou naaranžoval. Niektorými jej vrah podložil hlavu ako vankúšom. To platí aj u ostatných vrážd, kedy boli orgány obetí nájdené starostlivo poskladané na ramenách.
A pritom, aspoň pokiaľ možno usudzovať z jeho písomného prejavu plného gramatických chýb a štylistickej neobratnosti, nešlo o vzdelaného človeka. Stačí si prečítať text listu napísaného Z pekla, ktorý vo svojej poštovej schránke našiel predseda whitechappelského spolku domobrany.
Vyšetrovanie v hmle
Inšpektor Frederick Abberline, ktorý bol poverený vyšetrovaním whitechappelských vrážd, nemal ľahkú prácu. „Jack Rozparovač“ sa rýchlo dostal na prvé stránky tlače a jeho prípad bol jednou z prvých ukážok toho, kam až môže viesť prílišný záujem médií. Abberline nedokázal zo spleti prekrývajúcich sa stôp „vyhmatať“ tú pravú.
Polícia nemala s podobným vyšetrovaním žiadne skúsenosti. Neexistovala daktyloskopia, o testoch DNA si mohli vedci len nechať zdať. Buď sa páchateľa podarilo dopadnúť pri čine, alebo usvedčiť na základe svedeckých výpovedí. Abberline vyvinul veľké úsilie, aby vraždám urobil prietrž.
Vyšetroval dokonca Indiánov, ktorí do Londýna pricestovali s cirkusom Buffalo Billa. Úspech sa jednoducho nedostavil - a vraždy nakoniec prestali tak náhle, ako začali. Objavilo sa ešte niekoľko pokusov vraha z Whitechappelu napodobniť a to bolo k všeobecnému uľahčeniu všetko.
Abberline o zastavenom vyšetrovaní až do svojej smrti v roku 1929 mlčal. Dokumentácia zmizla v tajných archívoch, a tak bol položený základ pre nevídané množstvo teórií o tom, kto sa vlastne onej jesene roku 1888 skrýval v londýnskej hmle. Asi najvýznamnejším potenciálnym Rozparovačom sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia stal nešťastný princ Albert Viktor, chorý a predčasne zosnulý syn kráľovnej Viktórie.
Okrem neho sa v zozname objavuje značné množstvo špiónov, podivných osobností, slobodomurárov a ďalších obvyklých podozrivých. So začiatkom dvadsiateho prvého storočia sa v zoznamoch začalo stále častejšie objavovať meno Aarona Kosmiňského.
Nešťastný utečenec
Kosmiňski mal v roku 1888 dvadsaťtri rokov. Zo svojej haličskej domoviny si priniesol do Veľkej Británie traumatizujúce zážitky z protižidovských pogromov, ktoré postihli aj jeho rodinu. Od roku 1881 jeho rodina žila v Londýne. Vyučil sa holičom – a čoskoro sa u neho začali prejavovať známky duševnej choroby, ktorú vtedajšia medicínska veda klasifikovala ako „melanchóliu“. Podľa svedectva lekárov sa jednalo o tichého blázna.
Napriek tomu sa Kosmiňski stal v roku 1888 jedným z podozrivých a čo viac - bol jediným podozrivým, ktorého identifikoval očitý svedok. Nakoniec ale proti nemu odmietol svedčiť, „pretože je to Žid ako ja“. Kosmiňski sa pred súd nikdy nedostal. Okrem iného preto, že sa na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia začal prudko zhoršovať jeho psychický stav.
Pokiaľ je nám známe, zomrel v roku 1893 v sanatóriu pre duševne chorých a jeho posledné týždne boli „plné násilných excesov a hrozných vízií o krvi“, ako píše Russel Edwards v anotácii svojej knihy. Edwards pred niekoľkými rokmi v aukcii kúpil šatku, ktorú mala mať na sebe predposledná z Rozparovačových obetí, Catherine Eddowesová, v deň vraždy.
Odhalenie DNA
Edwards musel najskôr potvrdiť, že šatka skutočne patrila obeti. K tomu mu pomohlo porovnanie stôp DNA na šatke s DNA priamych potomkov Eddowesovej. Nasledoval odber ďalšieho materiálu, prítomného na látke šatky. Na každú vzorku biologického materiálu ale pôsobí celý rad vonkajších faktorov – a v tomto prípade sa jedná o pôsobenie trvajúce skoro 130 rokov.
„Podľa doby a sily expozície môže dôjsť k tomu, že výsledky analýzy sú falošne pozitívne alebo negatívne,“ hovorí súdny znalec Daniel Vaněk. „Bojím sa, že v tomto prípade sa jedná o prvý variant, hoci možno všeobecne povedať, že biologický materiál uložený v suchu, tme a pri normálnej teplote bez vplyvu chemikálií, radiácie a kontaminácie je spracovateľný aj po veľmi dlhej dobe.“
Edwards poveril prácou s DNA profesora liverpoolskej univerzity Jariho Louhelaineneho. Tomu sa podarilo porovnaním DNA zo šatky s DNA potomkov sestry Arona Kominského v prvej porovnávacej analýze nájsť zhodu pri 99,2 percentách hlavných znakov. Druhá analýza potom skončila stopercentnou zhodou, čo Louhelainen spoločne s Edwardsom označili za „fenomenálny úspech novej vedeckej metódy“.
Viaceré pochybnosti
Čo tým presne mysleli, nie je jasné. Genetické „rodokmene“, teda určovanie príbuznosti na základe DNA, nie je nič nové. Možno mali na mysli pokrok v samotnej analýze genetického materiálu. Vďaka novým technológiám je možné analyzovať aj veľmi malé množstvá DNA, v podstate na úroveň jednotlivých molekúl, čo je pri starých vzorkách kľúčové.
Už citovaný molekulárny biológ Daniel Vaněk tiež vznáša pochybnosti o Edwardsovej voľbe genetického laboratória. Podľa neho nebolo asi najlepšie zveriť analýzu DNA práve Louhelainenovi. „Analýzu vykonával človek s takmer nulovými skúsenosťami z modernej forenznej genetiky,“ hovorí Vaněk, ktorý je okrem iného expertom INTERPOLu v danej oblasti.
„Nedostatok jeho skúseností možno doložiť zoznamom jeho odborných publikácií z oblasti DNA identifikáciou.“ Kým nebudú úplné výsledky analýzy DNA zo šatky nešťastnej Catherine Eddowesovej zverejnené a podrobené odbornej kritike, nezostáva nám nič iné, než sa zmieriť s tým, že si Jack Rozparovač svoje tajomstvo zatiaľ ponechá pre seba.
