Mafiáni z dobre etablovaných zločineckých syndikátov v New Yorku ich nazývali rôzne, ale žiadne z tých pomenovaní nevyjadrovalo obdiv alebo úctu. Klasickou prezývkou im bolo „Beppe moustache“, teda čosi ako „Pepíci s fúzikmi“. Označovali sa tak vidiecki mladíci, ktorí migrovali do Spojených štátov amerických zo sicílskeho vidieka.
Už niekoľko generácií v Amerike usídlení Talianoameričania ich aj napriek jazykovej, kultúrnej a často aj rodinnej spriaznenosti vnímali len ako hlúpych privandrovalcov a sprostých buranov vo veľkomeste, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.cz
Pustiť ich za volant auta bolo okamžitou predzvesťou dopravnej nehody, metrom by dokázali jazdiť dookola celé dni bez toho, aby dorazili, kam chceli. S angličtinou mali obrovské problémy a ich nárečiam nerozumeli ani rodení Taliani.
Na chodníkoch bulvárov na seba vzájomne hlasno povolávali, ich móda pripomínala minulé storočie, hygienické a stravovacie návyky snáď aj predminulé. Od svojich obyčajov a rodinných tradícií sa zatiaľ v Novom svete nedokázali odpútať. Bola to jednoducho iná, nižšia sorta.
Ale tiež mali svaly, výdrž a odhodlanie. A k tomu žiadnu minulosť, čo vedel majstrovsky využiť Carmine Galante, trochu samozvaný šéf jednej z piatich mafiánskych rodín v New Yorku.
Nové tváre podsvetia
Bol si dobre vedomý toho, že polícia má už dávno jeho najznámejších nájomných zabijakov v hľadáčiku a sleduje každý ich pohyb. Vedľa toho boli Pepíci s fúzikmi úplne F.O.B, teda „fresh off the boat“. Tovar čerstvo vyložený z lode. Bez kontaktov, záznamov v registri, mali nové tváre. Preto ich, ako prvý z mafiánskych bossov v celých Spojených štátoch, ochotne začlenil do organizácie rodiny Bonanno.
Mladíci z vidieka totiž chceli rýchlo zarobiť veľké peniaze, a tak boli schopní prijímať, oveľa lacnejšie, zákazky na veľmi špinavé práce, do ktorých sa newyorským kriminálnikom veľmi nechcelo. Z domova boli Sicílčania zvyknutí na klímu relatívneho bezprávia, a preto nemali strach zo strážnikov a policajných hliadok. Nevadilo im vraždiť pred svedkami, pretože ich nikto nepoznal.
A keď zabíjali, dávali si záležať. Boli brutálni. Neriešili únikové cesty, z miesta činu pokojne odkráčali s krvavými rukami. Tiež často využívali výbušniny a bomby, ktorých sa americkí mafiáni, kvôli civilným obetiam, prílišnému hluku a medializácii, zriekali.
To už sa o nich v podsvetí hovorilo, trochu úctivejšie a opatrnejšie, ako o „Zips”. Pretože pri vzájomnom rozhovore bleskovo striedali a zipsovali najrôznejšie sicílske dialekty a nárečia. Tej spŕške slov išlo rozumieť len ťažko. Dosť možno však bola prezývka odvodená od takzvaných Zip guns. Podomácky vyrobených a silne improvizovaných zbraní, ktoré s obľubou používali. Technologicky nedokonalé dvojhlavňové pištole i skutočné manuálne kanóny plnené nasekaným železom mali tú prednosť, že nemali výrobné čísla, neexistoval ich balistický profil a nedali sa vystopovať.
Inak boli neobvykle dôslední a neodbytní. Pokiaľ dostali na niekoho kontrakt, nenechali ho umrieť prirodzeným spôsobom, aj keby už ležal na smrteľnej posteli. Ostatným mafiánskym bossom, ktorí Zips veľmi neverili, až príliš neskoro došlo, že trvalým prehliadaním sicílskych buranov prichádzali o potenciál k rastu.
Galante si z nich v priebehu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov vytvoril súkromnú armádu. S jej pomocou si vytvoril prakticky monopol na ten najvýnosnejší obchod v brandži organizovaného zločinu. Biznis s heroínom.
Pizza a heroín: dokonalé spojenie
Hodí sa zmieniť, že Carmine Galante bol muž skôr podpriemernej inteligencie, vždyvsadil radšej na hrubú silu. Mal sklony k psychopatickému konaniu, bol paranoidný. Niežeby sa to vzhľadom na jeho profesijné zameranie dalo považovať za hendikep, zločinecké inštinkty mu fungovali skoro bezchybne. Sofistikované časti svojich operácií však ochotne prenechával na ľuďoch zo starej vlasti. Na palermských kmotroch, patriacich k pôvodným vetvám Cosa Nostry.
Fungovalo to perfektne. Do laboratórií v Palerme doputovala od producentov z Turecka a juhovýchodnej Ázie morfínová pasta, aby sa tu premenila na čistý heroín. Ten bol potom uložený do plechoviek s nakladanými paradajkami a olivami, najčastejšie značky San Marzano. Ako veľkoobjemová zásielka potravín a surovín boli doručené do Spojených štátov.
Tovar bol riadne preclený, a rozvezený cez sklady a distribučné centrá, do celoamerickej siete pizzérií. Bolo to fascinujúce hneď v niekoľkých aspektoch: najprv išiel Galanteho tovar do Spojených štátov oficiálnou cestou. Bol dovezený legálne, neupozorňoval na seba.
Veľkou inováciou bola distribúcia. Rodinné pizzérie a sicílske tratórie boli všade, vznikala dokonalá zásterka. Vďaka nadviazaniu na „poctivé“ reštaurácie sa tak po prvýkrát bez komplikácií dostal heroín aj do regiónov, kam sa zatiaľ tvrdé drogy dostávali len ťažko. Na americký stredozápad, do vidieckych lokalít, do štátov ako Ilinois alebo Wisconsin.
Tam zatiaľ žila ešte panenská a nedotknutá komunita konzumentov, ktorá disponovala prostriedkami na nákladné hobby heroínovej závislosti. A kde pizzérie ešte neboli? Tam mohli preniknúť mafiánom spolu-vytvorené reťazce rýchleho pizza občerstvenia, napríklad populárny Al-Dente. Alebo malé pekárne, obchody s talianskymi delikatesami. Bola to zlatá baňa.
Galante, svojej podpriemernosti napriek, dokázal pre svojich konkurentov až nevysvetliteľne dobre točiť a prať veľké peniaze, ukladať ich do nehnuteľností a pozemkov a cez bankové operácie ich vyvádzať za hranice. Do Talianska, Švajčiarska. A napríklad do Južnej Ameriky, odkiaľ sa mu vracali premenené na kokaín. Čo znamenalo ďalšiu expanziu jeho biznisu.
Sláva a pád heroínového kráľa
Bossovia ostatných newyorských mafiánskych rodín len sledovali, ako veľmi upadajú. Vďaka monopolu na heroín mal Galante skoro neobmedzené zdroje financií. Každá zásielka „konzervovaných paradajok“ z Európy mu dala finančnú injekciu za 60 miliónov. Pritom mu Zips vždy kryli chrbát. Postupne tak k nevôli ostatných gangstrov preberal jednu sféru cudzieho nelegálneho podnikania za druhú. Výpalné, stávky, herne, prostitúcia. Galanteho bolo čoskoro všade až príliš.
So zle skrývanou škodoradosťou preto jeho konkurenti sledovali, keď bol 10. júla 1962 odsúdený na 20 rokov, za obchod s narkotikami. Optimizmus ich však čoskoro prešiel, pretože na uliciach sa pre nich nezmenilo vôbec nič.
Vedelo sa, že Carmine Galante bol oficiálne v hierarchii mafiánskej rodiny Bonanno až druhým mužom v poradí. Niežeby tomu niekto veril, popudlivý Galante mal vo svojich rukách sústredenú všetku moc. Ale hlavou rodiny a zvoleným bossom stále bol, aspoň teoreticky svojím postavením v hierarchii, Joseph Bonanno a jeho nástupcovia. Neskromný Galante ich vždy v podnikaní „len“ osobne zastupoval, hoci pri tom neustále prekračoval inštrukcie a právomoci.
Šéfovia mafiánskych rodín očakávali, že klan Bonanno situáciu po vynútenom odchode Galanteho trochu upokojí. Návrat k starým poriadkom sa však nekonal. Galante totiž pred svojím odchodom za mreže vložil správu nad podnikaním priamo do rúk Zips a všetko bežalo plynule ďalej, skoro ako keby bol na slobode.
Zips už mali k nejakým buranom z vidieka ďaleko. Fungovali ako uzavretá sekcia, rodina uprostred rodiny. A o to boli nebezpečnejší. Galante navyše vo väzení nezotrval, bol predčasne podmienečne prepustený. A potom sa správal ako utrhnutý z reťaze. V roku 1976 sa už sám pasuje bossom rodiny Bonanno a pustí sa do ostatných.
K blížiacemu sa triumfu však nedospeje. Keď 12. júla 1979 obedoval na súkromnej terase rodinnej reštaurácie Joe & Mary‘s v štvrti Knickerbocker, pristúpili k nemu traja muži v lyžiarskych kuklách. A rozstrieľali ho na lašu. Bola to poprava so všetkým, čo k tomu patrí. Schválil ju od moci odstavený vodca rodiny Bonanno, s vďačným požehnaním šéfov všetkých ostatných newyorských mafiánskych rodín.
Kde vtedy boli od Galanteho neoddeliteľní bodyguardi, tí ramenatí Zips? Vytratili sa tesne pred príchodom vrahov. Aj oni už mali samozvaného heroínového kráľa dosť. Už ho nepotrebovali. Celú dobu totiž slúžili niekomu inému.
Mafiu dostali na kolená
Carmino Galante v skutočnosti zohral úlohu užitočného idiota, ktorý svojou iniciatívou nebývalo napomohol zabývaniu stoviek gangstrov zo Sicílie. Plne oddaných a lojálnych starým palermským krstným otcom. Po celý čas pritom boli viac než len bojovnejšou sicílskou frakciou Bonannovcov. Boli plnohodnotnou sicílskou mafiou pôsobiacou v New Yorku.
Galante im len uľahčil cestu a svojou túžbou po moci pomohol dosiahnuť autonómiu v americkej organizácii. Začlenili sa do vytvorených ilegálnych štruktúr, prerástli s nimi, ovládli ich zvnútra. A šokovaní mafiáni z newyorských rodín, uhladení gangstri, to teraz mali ešte len zistiť.
Tí privandrovalci, pastieri kôz a pojedači nezrelých olív, burani z vidieka ich dokonale previezli. Nový šéf newyorských Zips, Salvatore „Toto“ Catalano, čoskoro v mene svojich palermských šéfov urobil pätici newyorských rodín ponuku, ktorá sa odmietala len zle.
Vrátia im vraj všetky podniky a oblasti, ktoré si zabral Galante. Nech si ďalej riešia svoje nelegálne stávkové kancelárie, vytĺkanie výpalného a pouličné dievčatá. Ale heroín, onen super-zárobkový biznis pizzérií, si ponechajú bezvýhradne pre seba. Bola to dohoda, pri ktorej nešlo zjednávať.
Ukázalo sa, že kompletný heroínový reťazec, od produkcie po distribúciu, Zips vlastne ovládajú už od januára 1975. Do mája 1984 im vyniesol vyše 1,6 miliardy dolárov. Neskutočný balík. Prepracované finančné operácie a mechanizmy prania peňazí, ktoré boli vyložene nad mentálne schopnosti surového Galanteho, celý čas riadil z bezpečia Brazílie palermský rodák a krstný otec Gaetano Badalamenti.
Všade tam, kde Carmino Galante urobil v minulosti niečo nečakane múdre, obratné a pohotové, bol zrazu zreteľne čitateľný rukopis palermskej Cosy Nostry.
Víťazstvo s ručením obmedzeným
Americkí vyšetrovatelia zaznamenali veľké mocenské otrasy na tradičnej mafiánskej scéne vďaka svojim informátorom a agentom v utajení. A pustili sa do práce. Zber dôkazného materiálu bol neuveriteľne pracný, ale z trochu nečakaného dôvodu, kvôli obsiahlosti. Napriek svojej až klanovej uzavretosti totiž Sicílčania nevynikali v umení modernej konšpirácie.
Rutinne volali svojim komplicom stále z rovnakých telefónnych búdok, papieriky s telefónnymi číslami na svoje kontakty nosili po vreckách, zahadzovali ich. Polícia zhromaždila 55-tisíc nahrávok kompromitujúcich odpočúvaní. Počas viac ako štyroch rokov FBI a jej partneri zhromaždili učinenú horu dôkazov.
Postupom času sa vyšetrovanie rozrástlo do rozsiahleho medzinárodného úsilia, na ktorom sa podieľali špeciálne útvary newyorskej polície, protidrogová agentúra, americká colná správa. A tiež vyšetrovatelia v z agentúr v Taliansku, na Sicílii, v Španielsku, Švajčiarsku, Turecku, Brazílii, Kanade, Veľkej Británii, Nemecku a Mexiku.
Výsledkom tejto nadnárodnej spolupráce bol potom obrovský koordinovaný úder proti sicílskej mafii, zadržanie všetkých čelných predstaviteľov vrátane Badalamentiho a Catalana. A tiež 17 mesiacov sa vlečúci proces.
Ten definitívne ukončil éru nadvlády sicílskych Zips v Spojených štátoch a preťal takzvané Pizza connection, pizza-prepojenie dodávateľských a distribučných sietí heroínu. Súd, prebiehal od septembra 1985 do marca 1987, bol veľkou oslavou spravodlivosti.
Kritici sa však nemohli zbaviť dojmu, že odstránením Sicílčanov z hry sa opäť uvoľnilo pole pre tradičné newyorské mafiánske rodiny. A že tak vyšetrovatelia dosť možno zohrali rolu užitočného hlupáka, podobne ako kedysi Carmino Galante.
Portál iDnes.cz patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
