História hrdinov z Departmento 50, prísne tajného oddelenia, ktorého existenciu priznala vláda Čile iba pred piatimi rokmi, sa začala písať pred prezidentskými voľbami v roku 1938, píše Radomír Dohnal z iDnes.
Hoci ponúkali troch kandidátov, pre 98 percent registrovaných voličov dávali zmysel len dvaja. Tesne sa rozhodovalo medzi stredopravicovým liberálom Gustavom Rossom a ľavicovým radikálom Pedrom Cerdom, ktorý sa nakoniec stal víťazom a na tri ďalšie roky faktickým vodcom krajiny.
A tretí kandidát? Carlos Ibáñez del Campo, ktorý sa nakrátko vrátil z exilu, už raz prezidentom bol. A na jeho vládu, silne previazanú s armádou, ktorá ho pučom vyniesla do čela, ľudia nespomínali práve dobre.
V očiach voličov ho však definitívne znemožnil až pokus o vojenský prevrat, o ktorý sa tesne pred voľbami, vraj bez jeho vedomia, postarali jeho podporovatelia. Ozbrojenci z hnutia Nacional Socialista de Chile, ktorým už vtedy nikto nepovedal inak ako Nacistos. Nacisti.
Včas ráno 5. septembra 1938 sa pokúsili násilím prevziať kontrolu nad najvyššou budovou v Santiagu, poisťovňou Seguro Obredo, univerzitou, rádiovou stanicou, elektrárňou, vodárňou a úradom mestskej správy. Nevyšlo to.
Päťpercentný nemecký problém
Puču zabránili hliadky carabineros a privolaný pechotný regiment z Tacna sa postaral o zvyšok. Celý incident vošiel do známosti ako masaker zo Seguro Obrero, pretože vojaci nakoniec väčšinu nacionalistických pučistov, vrátane tých, čo sa pri vyjednávaní vzdali, na mieste hneď postrieľali.
Čile tým ukázalo, že o nacistov a nimi podporovaného kandidáta záujem nemajú. Carlos del Campo vo voľbách dostal 0,03 percenta hlasov, celkom ich bolo smiešnych 112. Bolo to vlastne o dve tretiny menej, než koľko pučistov sa pokúsilo dobyť hlavné mesto.
Neúspešný a krviprelievaním zakončený pokus o prevrat pochopiteľne vyniesol na svetlo veľa otázok. Kto čilských nacistov celý čas financoval? Kto zaisťoval ich organizáciu, ťahal za nitky povstania? Kto im poskytol zbrane a výcvik v zaobchádzaní s nimi? Hlavnými podozrivými boli Nemci.
Presnejšie teda imigranti a starousadlíci s nemeckým pôvodom, ktorí sa v päťmiliónovom Čile od roku 1846 v niekoľkých veľkých prisťahovaleckých vlnách usadzovali. Pôvodne kolonizátori vidieckej pôdy a neskôr majitelia výnosných fariem, trhovníci, z ktorých sa stali rešpektovaní obchodníci, kovkopovia, čo sa postupne etablovali na majiteľov.
Tvorili síce len päť percent populácie, ale patrili k najmajetnejším občanom celej krajiny. Títo Germanochilenos, z Hamburgu, Porýnia, Bavorska a českých Sudet, na svoju domovinu nikdy úplne nezabudli.
A vadilo im, že sa v končinách na pobreží Tichého oceánu nehrá podľa ich pravidiel. Kontrolovali pritom mnohé, prístavy, obchod, priemysel, ťažbu surovín. Chýbala im však politická moc. Takže keď v 30. rokoch minulého storočia začali školení propagandisti z hitlerovského Nemecka masírovať ich pronárodné uvedomenie, pokúsili sa ju vydobyť všetkými prostriedkami.
Jednou z priorít vlády Pedra Cerdy sa tak stala snaha vykoreniť toto fašizujúce podhubie, odstrániť piatu kolónu nemeckých nacionalistov. Treba však dodať, že táto vládna priorita bola prísne tajná.
Už preto, že si Čile pôvodne chcelo udržať isté väzby a prístup na nemecké trhy v Európe. A rozhodne nemohlo prehliadať, že každý dvadsiaty obyvateľ hovorí nemecky, pričom celý juh krajiny prakticky „patril“ nemeckej minorite.
Ľudia pre diskrétnu prácu
Riešením pikantnej situácie, ktorá by nevyústila v diplomatickú roztržku, teda nemohla byť formálne poverená armáda ani polícia. Z priamej direktívy administratívy nového prezidenta tak u santiagskych kriminalistov z Policía de Investigaciones (PDI) vznikol nový odbor.
Prezýval sa Departmento 50, iný názov spočiatku nemal. Pretože oficiálne neexistoval. Konšpiratívne pomenovanie oddelenia vychádzalo z predvoľby telefónnej ústredne, prepájajúcej hovory k detektívom so zvláštnym poslaním.
A hoci ich zverenú úlohu medzi rokmi 1938 až 1945 plnilo len dvadsaťdva, patrili k tým najvýkonnejším protinacistickým útvarom v celej Južnej Amerike. Agenti nemeckých tajných služieb, najrôznejšie podvratné živly, vodcovia indoktrinačných skupín a špióni rýchlo vypozorovali, že im v Čile vyrástol silný súper.
Ale nedokázali ho identifikovať. Departmento 50 fungovalo v režime prísneho utajenia a jeho činnosť zostala nepriznaná vlastne až do júna 2017, kedy o ňom archívy čilskej vlády vydali konečne prvé svedectvo.
Jednou z prvých úspešných misií detektívov bolo „odstavenie“ nemeckej vysielačky v Quilpué, ktorá rutinne šifrovanými depešmi informovala berlínsku centrálu Abwehru, nemecké vojenské rozviedky, o pohyboch anglických a francúzskych lodí v Pacifiku.
Nasledovalo násilné uzavretie niekoľkých výcvikových táborov na vidieku, pri Puerto Montt a Llanquihue, v ktorých sa mladí nacionalisti pod vedením nemeckých inštruktorov cvičili vo vedení záškodníckeho boja.
Zatýkalo sa aj v Puerto Vartas, kde bol v jednej z fariem nemeckých usadlíkov objavený sklad „zbraní veľkého kalibru“ a 50-tisíc kusov munície. Následne vypukol požiar v niekoľkých pobočkách Nacional Socialista de Chile, ktoré vytvárali krytie pre misie pronemeckých špiónov a oslavovali nacistickú ideológiu.
Kriminalisti z PDI si tiež došli pre fotografa nemeckého pôvodu Bernarda Timmermana. Departmento 50 im totiž predložilo viac ako presvedčivé dôkazy o tom, že je hlavou jednej z dvoch sabotážnych skupín v Čile.
A čoskoro potom sa podarilo rozprášiť základňu druhej z nich. U San Cristobal sa zabezpečila druhá nemecká špionážna vysielačka, značná hotovosť, šifrovacie knihy. Do väzenia putovalo 20 ľudí. Prišli si aj pre baróna Von Schoena, ktorý riadil finančné toky čilských nacistov.
Lovci nacistov pracujú čulo
Niektoré akcie Departmento 50 mali trochu dobrodružný charakter tajnej štátnej organizácie nespútanej dozorom a pravidlami, napríklad prestrelka v baniach na juhu Čile, ktoré chceli nacionalisti odpáliť trhavinami. Inak si však šéf Deprtmento 50, iba tridsaťtriročný Hernán Barros Bianchi, dával veľmi záležať na tom, aby bola práca jeho tímu po všetkých stránkach profesionálna.
S až neuveriteľnou efektivitou jeho ľudia počas troch rokov identifikovali všetkých, ktorí odovzdávali Nemecku informácie o vnútornej bezpečnosti štátu, angažovali sa v nacionalistických hnutiach a vytvárali priestor pre nacistickú propagandu.
Zhromaždili svedectvo, listinné dôkazy, zoznamy majetku, fotografie a záznamy z predbežných výsluchov zaistených. Dali dohromady také množstvo dôkazných materiálov, že čílske súdy potom mohli byť voči chyteným zradcom úplne nekompromisné. Neboli to kovboji, ale detektívi.
Nemecký konzul vo Valparaiso Paul Barandon alebo námorný atašé nemeckého veľvyslanectva v Čile Ludwig von Böhlen sa nepohli z miesta bez toho, aby detektívi nevedeli o každom ich pohybe. A sledovaní boli aj všetci zamestnanci lodnej spoločnosti Hamburg American Line, ktorá slúžila ako hlavná kuriérna linka pre nemeckú špionáž.
Zabránili tuctu atentátov a nespočetných sabotáží. Ak sa v Argentíne Nemcom a ich agentom počas druhej svetovej vojny darilo, v Čile boli v ťažkej defenzíve. Hviezdna chvíľa Departmento 50 však ešte len mala prísť.
Veľká akcia
V marci roku 1942 zachytila americká FBI náznaky, že na juhu Ameriky pripravujú agenti Tretej ríše naozaj veľkú akciu. Z rozlúštených šifier nebolo zrejmé veľa, snáď len, že pripravovaná Operácia Kyklop mala potenciál zvrátiť vývoj vojny v Tichomorí a viesť ju mal nemecký agent s krycím menom Apfel, ktorý pôsobil z Čile.
V dôvernom memorande teda v júni toho istého roku požiadal americký prezident Franklin Delano Roosevelt a riaditeľ FBI Edgar Hoover čílskeho prezidenta o súčinnosť. Z dobového kontextu je zrejmé, že Američania vtedy neoplývali prehnanou dôverou v schopnosti polície nejakej „banánovej republiky“.
O to väčším prekvapením pre nich bolo, keď im 29. októbra 1942 Čilania naservírovali celú skupinu nemeckých sabotérov, vrátane Alberta von Appena ako nepolapiteľného agenta Apfela. Aj so všetkými plánmi, záznamami rádiokomunikácie, fotkami a podpísaným priznaním.
A metráky priemyselných trhavín nemeckej výroby, ktorými chceli sprisahanci zablokovať Panamský prieplav. Edgar Hoover neskrýval svoje ohromenie, chcel pogratulovať riaditeľovi onej kontrašpionážnej organizácie, ktorá dosiahla v krátkom čase taký excelentný výsledok.
Čilská administratíva nemohla pochopiteľne priznať, že ona tajná organizácia nesie vlastne veľmi banálne a nedôstojné označenie Klapka 50, a tak bolo Departmento 50 Hernána Bianchiho narýchlo premenované na trochu majestátnejšie znejúce Sección Confidencial Internacional. Medzinárodnú utajenú sekciu.
Bianchi zostal na jej čele až do konca vojny, kedy bola jeho sekcia, opäť vo všetkej tajnosti, zrušená a všetky záznamy o jej aktivitách uložené do archívu. Sny nacistického Nemecka o anexii Panamy boli veľmi vážne. Dobytie tohto územia by totiž pretlo most medzi Južnou a Severnou Amerikou a mohlo zaškrtiť jednu z dvoch ciest medzi Atlantikom a Pacifikom.
Prvým krokom k tomuto ambicióznemu cieľu malo byť zničenie prieplavu, čo by zásadným spôsobom skomplikovalo a narušilo zásobovanie spojeneckých síl v Tichomorí. Ak by hŕstka detektívov z Departmento 50 včas nezabránila sabotáži, mohla sa druhá svetová vojna vyvíjať odlišným spôsobom.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
