V poslednej dobe sa v Česku veľmi intenzívne riešilo manželstvo ľudí rovnakého pohlavia, objavuje sa aj stále viac trans ľudí, ktorí sa nestotožňujú so svojím pohlavím a nebinárnych ľudí, ktorí celkom nezapadajú pod označenie muž alebo žena. Nie vždy sa ale stretávajú s kladným prijatím väčšinovej spoločnosti, píše Samuel Štefánik na portáli iDnes.cz.
Podľa výskumu Queer zdravia, najväčšieho svojho druhu v Česku, sú práve ľudia z LGBTI+ komunity náchylnejší na duševné ochorenia, pretože ich okolie nie je ochotné prijať. „Prijatie od najbližších osôb, na ktorých stoja piliere nášho charakteru, je celkom zásadné. Čím je prijímajúca osoba bližšia, tým sa zväčšuje aj akási ochranná vrstva LGBTI+ človeka,“ hovorí autorka výskumu Andrea Stašek.
Množstvo ľudí má dojem, že počet genderov, s ktorými sa človek identifikuje, zbytočne narastá. Pred desiatimi rokmi tu bol len muž a žena a zrazu ich máme niekoľko?
Každý človek má vlastnú identitu, ktorá sa týka rôznych vecí. Niekto nosí okuliare a niekto je zo Slovenska. Tieto detaily z nás vytvárajú osobnosti, a preto sme všetci odlišní. Pre viacero ľudí je dôležité aj to, kto ich priťahuje a akých partnerov vyhľadávajú. A nie je pravda, že by tu vždy boli len dve pohlavia. To, že sa o ostatných nehovorilo, je skôr zviazané so slobodou slova. Cítenie inakosti od mužstva alebo ženstva tu bolo vždy. Len počas socializmu nebolo celkom v poriadku sa nad tým zamýšľať, a už vôbec nie sa tak prezentovať. Človek mal jedinú možnosť. Mlčať.
Chápem to správne, že keď ľudia z LGBTI+ komunity zastierajú svoju identitu, pretože sa boja „svojej stigmy“, vedie to k duševným ochoreniam?
V podstate áno. Keď je človek nútený niečo také zásadné, ako je jeho vlastné ja, potláčať, pretože sa bojí odhalenia, vyvolá to nesmiernu mieru stresu. Musí sa stále skrývať a kontrolovať, aj v domácom prostredí. To vytvára veľký tlak a nepokoj. Ako keď človek klame. Keď v tom žije dlhodobo, môže to mať veľké dôsledky na jeho psychické zdravie. Bežný stres z práce alebo školy pociťuje každý, ten menšinový je len nad rámec a dokopy ide o časovanú bombu.
Coming out je označenie, keď človek prijme seba samého a otvorene prizná svoju identitu. Je toto najťažšia etapa pre LGBTI+ ľudí?
Coming out je proces, deje sa po celý život. Napríklad zmena práce či bydlisko vyvolá v človekovi otázku, či môže vyjsť s pravdou von v novom prostredí. Jeho strach niekedy opadá, ale vždy sa v nejakej podobe zachováva. Ťažšie to majú tí, ktorých rodiny nešetria homofóbnymi alebo transfóbnymi názormi. Zveriť sa najbližším, na ktorých sme závislí, môže byť enormnou prekážkou. Samotný coming out preto nemusí byť najťažší, skôr to, čo nasleduje.
Keď rodina coming out prijme, znižuje sa riziko duševných ochorení?
Riziká sú aj podľa výskumu oveľa menšie. Prijatie od najbližších osôb, na ktorých stoja piliere nášho charakteru, je totiž zásadné. Hypoteticky, čím je prijímajúca osoba bližšia, tým sa zväčšuje ochranná vrstva LGBTI+ človeka. Záleží mu na názore napríklad matky alebo brata a názor ostatných je pre neho už menej dôležitý. V konečnom dôsledku sa ho potom posmešky a diskriminácia nemusí dotknúť tak hlboko.
A keď ho rodina neprijme?
Závisí to zjednodušene na dvoch veciach. U niekoho je sexuálna alebo genderová identita zásadná a centrálna záležitosť, pre niekoho nie. Keď je menej dôležitou súčasťou identity, neprijatie nemusí mať taký dopad.
Čo keď coming out nepríde? Je možné identitu celoživotne zapierať?
Poviem to takto. Je rozdiel medzi zvládnuť to a skutočne žiť. A je tiež rozdiel medzi sexuálnou a genderovou identitou. Človek je tvor spoločenský, praje si mať vzťahy, väčšinou aj romantické a sexuálne. Inak by žil v dobrovoľnom celibáte, pokiaľ by sa rozhodol svoju sexuálnu identitu zapierať. Pri dlhodobom potláčaní sexuálnych potrieb môže byť telo postupne vo veľkom strese. U genderovej identity je to iné. Je možné ju skrývať, ale okrem duševných problémov hrozí človeku aj riziko, že nebude nikdy so životom spokojný.
Váš výskum o LGBTI+ komunite a duševnom zdraví ukázal, že gejom a lesbám hrozí menšie riziko depresií a úzkosti než ostatným skupinám v tejto menšine. Prečo?
Gejovia a lesby sú prijímaní lepšie. Teda dnes. Pred dvadsiatimi rokmi tomu tak nebolo a v tomto bode sa v súčasnosti možno nachádzajú ostatné menšinové skupiny z komunity. Diskriminácia je u nich častejšia, pretože ľudia sú o nich menej informovaní.
Ktorá z týchto menšín je najviac ohrozená?
Napríklad asexuáli, ktorí cítia relatívne nižšiu sexuálnu príťažlivosť voči ostatným. U nich môžeme hovoriť o potenciálnej osamelosti, najmä v mladej dospelosti. To obdobie je nabité nadväzovaním vzťahov, zakladaním rodiny. Asexuáli s tým môžu mať problémy. Stoja často o partnera, nie však úplne o sex. Pre mnohých ľudí je to stopka už na začiatku.
Ohrozenejší sú tiež pansexuáli, ktorých priťahujú ľudia bez ohľadu na gender, ďalej trans muži, trans ženy a nebinárni ľudia, ktorí sa nestotožňujú s ani jedným úradným pohlavím. Nebinárni ľudia vnímajú spektrum mužnosti a ženskosti, ale nevyhovuje im ani jedna z týchto „škatuliek“. Mnohokrát sa stretávajú s nepochopením, od rodiny aj od psychoterapeutov. Je to zraňujúce, keď ľudia z menšín niekoľkokrát týždenne počúvajú alebo čítajú, že sú chorí, proti prírode alebo že si to vymýšľajú.
Pri prezentácii výsledkom výskumu bol aj Robin Blažke, ktorý sa identifikuje ako transmaskulinná osoba. Pokiaľ som to správne pochopil, považuje sa za nebinárneho, teda ani za muža, ani ženu, ale je na hormonálnej terapii testosterónom. Takže sa usiluje o to, aby bol biologicky muž?
Použil slovo nebinárny, čo znamená, že sa nestotožňuje výhradne ani s mužstvom ani so ženstvom. Nebinárni ľudia nie sú vždy uprostred tohto spektra, väčšina sa ľahko prikláňa buď k jednému alebo k druhému. Robin je trans, čo znamená, že sa nestotožňuje s úradným pohlavím, ktoré mu bolo pripísané pri narodení. Cíti skôr náklonnosť k mužskosti, preto je na testosteróne.
Čo presne myslíte tými škatuľkami? Ide o stereotypizáciu, ako že žena varí a stará sa o deti, muž pracuje alebo je to skôr viazané na biologické vlastnosti?
V češtine si pletieme pojmy muž a samec a žena a samica. Anglické pojmy male a female znamenajú samec a samica pre biologické pohlavie, man a woman sú genderovo muž a žena. Čo ale znamená byť ženou? Že to mám napísané v občianskom preukaze? Že sa rada starám o deti? Muži sa tiež radi starajú o svoje deti. Naše mozgy nie sú jasné rozdelené na mužské a ženské. Len sme sa naučili reagovať inak. Z veľkej časti to závisí na kultúre. Pred sto rokmi nikto pojem gender nepoznal, ale každý sa učil svoje role a „hral“ ich ako dnes. Prečo majú deti v hračkárstve dve oddelenia? Im je to jedno, jednoducho sa chcú hrať. Tie oddelenia sú čisto kultúrne.
Jedným z hlavných cieľov výskumu bola osveta psychológov, ktorí sú často v tomto probléme neinformovaní.
Neinformovanosť psychoterapeutov a psychológov môže vyvolať nerešpektujúci prístup. Keď niekto ako Robin príde k psychoterapeutovi, odborník má súbor odporúčaní – nepredpokladať, nehádať a nemať hotový úsudok predtým, než sa dozvie jeho príbeh. Keď sa ho ale odborník opýta, či má partnerku, pretože sa javí ako muž, hneď usudzuje, že je heterosexuálny. Tieto malé detaily uberajú na dôvere. Tá je medzi psychoterapeutom a klientom zásadná, rozhoduje o úspešnosti sedenia. Môže sa napríklad opýtať: Máta partnerský vzťah? Tieto veci rozhodujú rovnako ako aj prehľad v základnej terminológii. Psychológ by mal vedieť, čo znamenajú pojmy ako nebinárny alebo trans.
Veľa sa hovorí aj o tom, že by sprostredkovane duševnému zdraviu LGBTI+ komunity mohol pomôcť lepší školský systém.
Stačí o tom všeobecne hovoriť. Učím na Masarykovej univerzite predmet, ktorý sa týmto zaoberá. Keď som sa pýtala, koľko ľudí malo na školách zmienky o LGBTI+ ľuďoch, dohromady zdvihlo ruku štyri zo 60 a len u jedného z nich v pozitívnom zmysle. Školstvo by malo vziať do úvahy moderné poznatky, aby učitelia aj žiaci mohli byť informovanejší a otvorenejší. Na základnej škole sa o tom nehovorí skoro vôbec a dospievajúcu populáciu na strednej škole nie je jednoduché takéto veci učiť, je potrebná dôvera medzi učiteľom a žiakmi.
A čo by sa ešte malo zmeniť?
Vláda podporuje, aby školy mali svojich vlastných školských psychológov z katedier psychológie. V Česku, pokiaľ viem, máme len dve, ktoré ponúkajú predmet zapodievajúci sa základmi LGBTI+ psychológiou, jedna je okrem iného na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity.
Ako LGBTI+ komunite pristupujú Česi? Sme stále tolerantnejší?
Pozitívny postoj podľa štatistík stúpa, alebo stagnuje. Dobrou správou je, že dve tretiny českej populácie neheterosexuálnych ľudí prijíma, stále sa ale objavuje homofóbne násilie. Voči menšinám zafungovala akási ľahostajnosť, ľudia sa o to nezaujímajú. Ale napríklad pri trans ľuďoch je to iné, častejšie čelia narážkam a útokom. Keď to vezmem všeobecnejšie, tak zo zahraničia vieme, že keď boli prijaté manželstvá ľudí rovnakého pohlavia, o dva mesiace si na to nikto ani nespomenul. LGBTI+ ľuďom to pomohlo. Otázkou teda je, prečo stále brzdíme, keď podpora LGBTI+ stúpa.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
