Francisco Brunus de San Severino rozhodne zástancom tortúry nebol. Vo svojej juristickej praxi totiž opakovane narážal na to, že priznania vynútené mučením nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Obžalovaným často stačilo len predviesť v pivnici súdneho dvora najrôznejšie štipce, kliešte na trhanie mäsa a podobných stredovekých pomocníkov – a už sa sami doznávali k činom, ktoré ani pri veľmi dobrej vôli spáchať nemohli, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Napínanie na rebrík alebo lámanie v bicykli preto považoval za barbarskú činnosť, ktorá je nedôstojná moderne zmýšľajúceho človeka. Či už vypočúvaného alebo vypočúvajúceho. Súd mal podľa neho pracovať s dôvtipom, dôkazmi a svedectvami dobrých ľudí. A pokiaľ možno bez zničujúceho násilia.
Však to aj obsiahlo opísal vo svojom diele Tractatus de indiciis et tortura, ktoré slávne vydal v roku 1502. Tortúru a jej nástroje v nej odmietol. S niekoľkými výnimkami. Naháňať strach vypočúvaným prípadnou hrozbou mučenia za úplne scestné nepovažoval. Tento výhražný prostriedok chcel (aspoň teoreticky) vo výbave súdnych dvorov ponechať.
Krutý capí jazyk
Osobitnú kapitolu venoval mučeniu, ktoré sa za trýznenie tela s následkami považovať úplne nedalo. Brunus vyzdvihol capí jazyk. Tak totiž bolo v rôznych variáciách popisované mučenie šteklením. Šteklivá tortúra.
Vypočúvaný bol pri nej uviazaný k lavici tak, aby jeho bosé nohy čneli do priestoru. Na jeho chodidlá bola nanesená slaná voda. Potom bola privolaná koza, prípadne cap. Zvieratá, ktoré si žiadnu takúto príležitosť nenechali uniknúť.
Oblizovanie chodidiel drsným kozím jazykom pochopiteľne neznesiteľne šteklilo. Vypočúvaného dostalo ďaleko za akúkoľvek komfortnú zónu, jeho smiech a mykanie boli úplne nekontrolované. Mučenie síce nespôsobovalo bolesť v pravom slova zmysle, ale bolo nemenej zničujúce.
Mučený sa vyznával zo svojich činov a prosil o ukončenie výsluchu bez toho, aby mu bol vlastne skrivený jediný vlások. A bolo len na jeho mučiteľoch, či mu nepofŕkajú nohy slanou vodou znova. Z traktátu nie je jasné, či bol Brunus niekedy takému šteklivému výsluchu osobne prítomný alebo či ho len uvádza ako odľahčený príklad mučenia – nemučenia.
O tridsaťpäť rokov neskôr (v roku 1537) bol však capí jazyk zahrnutý do zoznamu nástrojov tortúry, ktoré zverejnil taliansky právnik Ippolito De‘Marsili. Uvádzal, že metóda sa v Európe používa už od čias starého Ríma. A že je veľmi spoľahlivá.
Preštekliť sa k výpovedi z úradu
Japonsko historicky patrilo ku krajinám, v ktorých bol život spútaný mnohými pravidlami a usporiadanie vyššej spoločnosti podliehalo veľmi komplikovanej vnútornej hierarchii. Platilo v nej aj to, že s povýšením nejakého úradníka narástla na cisárskom dvore hodnosť jemu doteraz podriadených úradníkov.
Ako keby sa vymenovaním nového ministra stali všetci jeho doterajší podriadení automaticky šéfmi jednotlivých ministerských odborov. Vymenovanie dai-nagona, hlavného poradcu cisárskeho súdu, urobilo z jeho podriadených gon-chūnagononov, stredných poradcov, a šōnagonov, nižších poradcov.
Kariérny postup úspešného jednotlivca tak vytiahol nahor aj jemu blízkych spolupracovníkov. V Japonsku ona prax síce viedla k nebezpečnej koncentrácii štátnej moci a vytváraniu mocenských kľučiek, ale súčasne zaisťovala dynamickú výkonnosť štátneho aparátu. Pretože prípadná chyba nižšie postaveného úradníka mohla ľahko potopiť sľubnú kariéru toho, kto ho vytiahol na vyššiu úroveň. Bol tak motivovaný, aby vo svojej vrcholnej funkcii nezaháľal a aktívnejšie dozeral, čo jeho podriadení vlastne robia.
Ako však potrestať vlastného podriadeného, ktorý sa prehrešku – napríklad sobášneho podvodu alebo nehorázneho ohovárania – dopustil? Trest bol pochopiteľne nevyhnutný, ale súčasne nesmel vyznieť veľmi dôrazne. Potom by za prehrešok šōnagona musel platiť samotný dai-nagon. Zrejme stratou funkcie, dobrého mena, privilégií.
Trest nemal súčasne vyznieť nedôstojne voči trestanému. Bičovanie, žaláre alebo stínanie hláv patrili k rozsudkom určeným nižším vrstvám. Aby bola zachovaná vážnosť úradu, cisársky úradník im vystavený byť nemal. Preto fungoval inštitút šike.
Išlo o interné tresty odohrávajúce sa v súkromí a pokrývajúce „zločiny, ktoré boli mimo rámca trestného zákonníka“. Jedným z nich bolo aj kusuguri-zeme. Úporné šteklenie. Môže to znieť úsmevne, ale kusuguri-zeme bolo radené medzi intenzívne formy mučenia. Neraz vyústilo v stratu vedomia mučeného, a to v dôsledku neschopnosti dýchať.
Mnoho mučených by radšej znášalo bitie bambusovými palicami, než aby na nich bola vykonávaná táto tortúra. Mohla totiž trvať celé dni, bez prestania. Mučenie síce nezanechávalo trvalé stopy, ale postihnutých spoľahlivo pripravovalo o dôstojnosť. A vnútorne ich zlomilo. Navyše sa na trápení podieľali všetci kolegovia.
Riadne vyšteklený previnilec – zneuctený a zavrhnutý – sa potom dobrovoľne vzdal svojej funkcie a odstúpil z úradu i verejného života. Vedel, že medzi svojimi niekdajšími spolupracovníkmi na dvore stratil všetku vážnosť.
Hrozný pobyt v klade
Jedenásteho júna roku 1872 to podľa všetkého bolo naposledy. Aspoň tak to podáva archív dochovaných súdnych záznamov mestečka Newbury, ktorý uchováva dopodrobna vypísanú päťstoročnú históriu užívania pranierov v Anglicku ako formy verejne ponižujúceho trestu. Smutné čítanie odhaľuje zákutia vymáhania práva a poriadku v Spojenom kráľovstve.
Pranier, respektíve kladu, do ktorej bol previnilec v sede vsadený so zafixovanými nohami, bol veľkou výsadou miest. Radnice sa k nemu uchyľovali vtedy, keď chceli na hanbe nechať vystaviť nepoctivých obchodníkov, nedbalých remeselníkov, drobných zlodejov, hádavé klebetnice a ženy ľahkých mravov. Viac toho robiť nemohli. Pretože výsadu mučiť alebo rovno trestať si pre seba osoboval kráľovský stolec a ním poverení úradníci.
Čo neznamená, že by zatváranie previnilcov do klady bolo ľahším a druhoradým trestom. O jeho spestrenie sa totiž starali kŕdle výrastkov, chlapcov z okolitých ulíc. Obletovali znehybneného hriešnika ako osy a šteklili ho na pätách prstami. Brániť sa nemohol.
Z fádneho „vysedávania na hanbe“ to robilo pekelné mučenie. Nepretržité šteklenie totiž vyvolávalo extrémne fyziologické reakcie. Zvracanie sa striedalo s výkrikmi, záchvatmi, inkontinenciou. Také prejavy pochopiteľne chuť nezvedených mladíkov ďalej trápiť odsúdenca v klade len zvyšovali. V roku 1842 zdanlivo nevinné šteklenie viedlo k odsúdencovej smrti.
Keď v 70. rokoch devätnásteho storočia začali farské klady z anglických miest a vidieka miznúť, obhajcovia verejných poriadkov si neraz povzdychli. Bez zdanlivo neškodného trestu sa totiž opilci, buriči a bitkári prestali báť spravodlivosti. Pobytu na slame miestnej väznice sa na rozdiel od šteklenia nijako nedesili.
Smiech ako doklad sofistikovanej krutosti
Bičovanie, vešanie za končatiny, mučenie elektrickým prúdom. Gestapácky repertoár bol neľudsky široký. Lenže utrhnuté šrámy na tele a podliatiny mučenia dosvedčovali. Keď sa spoluväzeň vrátil do cely bez stôp násilia, vrhalo to podozrenie: Uchránil sa pred trýznením udávaním? Stal sa z neho konfident?
Preto si nacisti hocikedy vystačili s perím. Šteklenie využívali ako metódu týrania, ponižovania alebo ovládania svojich obetí. A tiež na narúšanie svornosti medzi väzňami.
Potvrdzoval to aj Jozef Kohout. Jeden z tých, čo prežili pobyt v Sachsenhausene a Flossenbürgu. V knihe Heinza Hegera Muž s ružovým trojuholníkom popisuje, ako bol takého mučenia svedkom.
„Prvá taká ‚hra‘, ktorú hral esesácky čatár a jeho muži, spočívala v tom, že svoju obeť šteklili husím perím na chodidlách, medzi nohami, v podpazuší a na ďalších častiach nahého tela. Mučený prepukol v hlasný smiech, ktorý sa veľmi skoro zmenil na bolestný výkrik, zatiaľ čo mu po tvári stekali slzy a jeho telo sa zmietalo proti reťaziam. Po tomto šteklivom mučení nechali chlapca chvíľu visieť, zatiaľ čo mu po lícach stekala záplava sĺz a on nekontrolovateľne plakal a vzlykal,“ líčil.
Zatiaľ čo smiech je všeobecne považovaný za reakciu na potešenie, šteklenie ho vynucuje. Smiech pri ňom môže byť skôr panickým reflexom, ktorý môže vyústiť do skutočnej fyzickej a psychickej ťažkosti. Dlhodobý smiech dokáže vyvolať srdcové zlyhanie a spôsobiť udusenie. Rovnako ťažký astmatický záchvat. Aj trvalé trauma bez jaziev na tele.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
