Klimatická kríza vo mne vyvoláva úzkosti. Ja síce úzkosti chytám aj pri bežných činnostiach, napríklad pri volaní na infolinku, ale s globálnym otepľovaním som konfrontovaný pri scrollovaní sociálnymi sieťami a nechcem ho brať na ľahkú váhu. Viem, že sa topia ľadovce. Viem, že zanikajú biotopy. Viem, že mám menej príležitostí obliecť si trench coat. Toto všetko viem, ale čo s tým?
Greta Thunberg v roku 2019 vo svojom emotívnom príhovore oznámila, že náš dom je v plameňoch. Keď niečo horí, tak treba kričať, že horí. To sme sa učili aj na BOZP. Učili sme sa aj čím hasiť. Vodným hasiacim prístrojom môžem hasiť všetko okrem elektrických spotrebičov. Na to mám penový hasiaci prístroj. Potom môžem ešte hasiť pieskom a protipožiarna deka, to vám je jedna užitočná vec. Nuž, niečo si pamätám.
Po Gretinom varovaní ostala úzkosť, lebo viem, že niečo horí a viem, čo ten požiar spôsobilo. Ale neviem kto a ako ho uhasí.
Gretine slová mali ešte jeden dopad. Nástup greenfluencerov.
Greenfluenceri sú ako klasickí influenceri, ale miesto novej kabelky pózujú s vrecom na smeti, nefotia sa v plavkách na pláži, ale vyzliekajú sa pri vyrúbaných stromoch a propagujú produkty ako iní influenceri, ale produkty musia mať nálepku “udržateľný”, “vegan”, “eko” alebo “zero-waste”.
Nechcem všetkých greenfluencerov hádzať do jedného odpadkového vreca. Napríklad, aj fotky z čistenia lesov od odpadkov sa dostávajú ľuďom do podvedomia. Ja sám som citlivejší na pohodené PET fľaše v prírode a ak sa dá, nenechám ich len tak a vezmem ich so sebou. Čo mi však spôsobuje úzkosť, je nezrozumiteľnosť ich obsahu.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
Niekedy sú to len vyprázdnené motivačné heslá, ktoré by univerzálne fungovali aj ako slogan na tenisky. A niekedy pri študovaní greenfluencerského obsahu mám pocit, že nič nemá zmysel. Recyklácia neovplyvní klimatickú zmenu, zastavené ekonomiky počas pandémie nemali žiaden dopad, skutky jednotlivcov sú nič oproti znečisťovaniu veľkými korporáciami. Tak čo mám potom robiť? Ako jediný zrozumiteľný návod som odčítal: Treba vytvárať tlak na politikov.
Ok. Teraz hovorím so skúsenosťami homosexuála, samostatne zárobkovo činnej osoby a umelca. Máme registrované partnerstvá na Slovensku? Priaznivé podmienky pre malé podnikanie? Adekvátne kultúrne zázemie?
Toto sú oblasti, na ktoré sú oveľa jednoduchšie riešenia ako na redukciu emisií CO2 a tiež sa s nimi nič nerobí. A keď zákonodarci hodili petíciu za klimatickú akciu do koša, tak z toho nie som šťastný, ale rozhodne nie som prekvapený. Náš dom je v plameňoch, ale kto by čakal, že nás zachráni Boris Kollár?
Ďalší problém s greenfluencermi je marketingový aspekt ich pôsobenia. Často sú ich aktivity naviazané na platené spolupráce od veľkých korporácií. A takto vidím reklamy s greenfluencerkou na vegánske produkty od firmy, ktorá má za sebou škandály s palmovým olejom. To je ako keby mi niekto ponúkal vitamíny od drogového dílera.
Alebo prečo niekto propaguje elektromobily, keď sa ponúka ekologickejšie riešenie? Napríklad, električenka?
Všetci sa musíme niečím živiť a každý by mal byť za svoju prácu platený. Ja tiež sa živím tým, že robím reklamu.
Myslím si však, že klasická reklama a aj greenfluencerské aktivity sú manipulácia verejnosti v službách kapitalizmu.
Čo je príčinou krízy? Konzum.
Momentálne sa náš spôsob života mení na svet, v ktorom si môžete kúpiť pocit rozhrešenia cez elektromobily, znovupoužitelné poháre na kávu a oblečenie z eko bavlny. Je to možno lepšia verzia konzumu, ale stále je to konzum.
Ja sám som chytil zero-waste nákupnú horúčku a takto som si v nákupe našiel rolku kuchynských utierok z bambusu. A tak ich trhám ako bežné utierky, poumývam prach a potom ich nahádžem do práčky. Jednoducho povedané, periem zdrapy. Zero-waste kapitalizmus, nech sa páči. Niektoré produkty sú inovácia k lepšiemu. Ale niektoré produkty sú slepá ulička vo vývoji.
Môj otec sa snažil mať na všetko jednoduché riešenie. Údržbu vecí v domácnosti väčšinou riešil izolačnou penou v spreji a sekundovým lepidlom. Nepôsobilo to esteticky, ale aspoň to držalo.
Rovnako jednoducho odpovedal na otázky ohľadom klimatickej krízy: “Kde sú extrémne výkyvy teplôt? Na miestach, kde nie sú lesy. Preto treba sadiť stromy. A veľa!”
Otec nebol ekologický expert, ale mal výchovu od rodičov, ktorí učili na poľnohospodárskej univerzite a záhradka bola ich pasia.
Ja som sa práci v záhrade vyhýbal, lebo mi to prišlo ako veľa roboty v neznesiteľnom teple.
Potom ale prišla korona. Padli mi projekty, zatvorili sa divadlá, stratil som kontakt s publikom a kolegami. Nič mi nedávalo zmysel. Čas a energia vrazená do projektov sa jednoducho nevrátili naspäť.
Zobrazit příspěvek na Instagramu
A to bolo obdobie, kedy sa zo mňa stal záhradkár. Sadenie rastlín bola zrazu jediná vec, ktorá mala viditeľné výsledky. Síce iba na balkóne petržalského paneláku, ale aspoň niečo. Zároveň mi príde fascinujúce, že malá vec ako semienko sa dokáže rozrásť na obrovskú rastlinu. To je technológia, na ktorú človek doteraz neprišiel napriek všetkému pokroku a inováciám. Zároveň rastliny majú v sebe niečo filozofické, čo sa dá aplikovať aj na vzťahy. Ak sa o ne nestaráte, tak uschnú. Ak to so starostlivosťou preháňate, tak vám zhnijú. A na suchom piesku nemá šancu vyrásť niečo zmysluplné, iba kaktus.
Moje záhradkárske aktivity sa museli nedobrovoľne rozrásť. Otec zomrel a ostal po ňom dom so záhradou. Mama navrhla, že by sme mali spraviť plán, čo budeme sadiť a pestovať. Plán sa zmenil na čistý freestyle, niektoré rastliny vyschli, niektoré zhnili, niektoré prežili. Vzhľadom na to, že fungujem v experimentálnej fáze, tak je to asi úspech. Vzťah k prírode si cez eshop nekúpiš.
Pri príjazdovej ceste k domu som si všimol sedem malých stromov. Mama mi na ne povedala, že to otec stihol zasadiť počas prvej vlny pandémie. Toto je jeho odkaz na klimatickú zmenu.
Mama má ďalšie plány so záhradou. Mohli by sme premiestniť hnoj. A tak si beriem fúrik a lopatu a hrabem sa v tej hnilobe. Asi budem smrdieť, ale nemám z toho úzkosti. Viem totiž, že zo všetkých týchto sračiek môže vyrásť niečo nové.
