Na začiatok by som chcel povedať, že nemám voči katolíkom predsudky. Predsudky sú založené na domnienkach a predpokladoch. A to nie je tento prípad. Ja mám s katolíkmi vyslovene zlé skúsenosti.
Narodil som sa do tradičnej katolíckej rodiny. Môj prastrýko bol páter Mikuláš Lexmann, dominikánsky kňaz pôsobiaci v Košiciach, ktorého za jeho aktivity uväznili komunisti a v centralizačnom tábore na podlomené zdravie zomrel. Táto ukážka silnej viery začala proces blahorečenia (= vyhlásenie za blahoslaveného, čo je niečo ako béčkový svätec). A aj keď bol páter Mikuláš počas svojho života rebel, v našej rodine kult jeho osobnosti posilnil bigotnosť a fanatickosť vo viere.
Súrodenci pátra Mikuláša boli tiež rehoľníci, ktorí boli autority na výchovu. V beckovskom kláštore sme ako deti navštevovali pratetu mníšku Agnešku, ktorá dávala mame rady ohľadom výchovy. Deti by mali byť slušné, pokojné a mali by sa veľa modliť. My sme behali, kričali a brat spadol do okrasného jazierka. Do beckovského kláštora sme prestali chodiť, aby sa mama za nás nemusela hanbiť.
Mama sa z nás snažila vychovať dobrých katolíkov. Chodil som miništrovať, letné prázdniny sme trávili v katolíckych táboroch a keď sa v Jednoducho Mária objavili milostné scény, mama vypla telku. Mama trvala na tom, že nemôžeme chodiť do obyčajnej školy, ale musíme študovať s katolíkmi. A tu začali problémy.
V detstve som bol útly a plachý s jemnými črtami. Na prvý pohľad som pôsobil ako slabý jedinec, na ktorého sa vrhne svorka. Na štátnej škole som mal šťastie na inteligentnú triednu učiteľku, ktorá spolužiakom vysvetlila, že nikto sa nemôže povyšovať nad druhého. Mama však trvala na prestupe, a keď som nastúpil na cirkevnú školu, bol som pohodený medzi svorku vlkov. Počas prestávky sa mi stalo, že ma spolužiak zrazil na zem a vrazil mi päsťou do hrude. V škole som nemal žiadnych kamarátov a bol som terčom posmeškov. Učiteľky šikanu nezastavili, skôr ma označovali za problémového žiaka, ktorý si vyslovene koledoval o konflikt svojou povahou.
Po dvoch rokoch psychického pekla ma mama presunula na ďalšiu katolícku školu. Snažil som sa pôsobiť tvrdšie, takže fyzické útoky ustúpili. Deti na škole ma prezývali „mužatka“, lebo podľa nich som nepôsobil chlapčenským dojmom. Raz ma pritlačili o stenu a chytili medzi nohy, aby zistili, aké mám pohlavie.
Každopádne, táto škola pre mňa bola vykúpením. Všetko sa skončilo tým, keď som aj ja začal robiť zlobu. V trinástich som začal piť a fajčiť, a vtedy som sa dostal medzi „grázlov“, ktorí nado mnou držali ochrannú ruku. Z času na čas ma niekto označil za buzeranta, ale v princípe som mal pokoj.
Ani na jednej katolíckej škole som však nemal pocit, že by nejaká autorita zakročila proti šikane, ktorá sa tam diala. Autority skôr dbali na to, aby sme sa modlili, nehrešili a nepočúvali hudbu od Satana. Dostali sme prednášku, že Freddie Mercury bol veľký hriešnik. Ako každý homosexuál zomrel na AIDS a ešte k tomu v piesni Bohemian Rhapsody vyvolával Belzebuba, čo bol jasný dôkaz satanizmu. Beatles tiež uctievali Satana, Hotel California od The Eagles bol o satanských rituáloch, Black Sabbath... To by bolo nadlho. Problematická bola aj Lucie Bílá, lebo „kluci s klukama“ tiež viedlo k smrti na AIDS.
Napriek tejto tvrdej výchove som sa vydal na cestu lásky Lucie Bílej. A zrazu som pocítil slobodu, ktorá ma nakoniec doviedla na psychoterapiu, kde sa snažím zbavovať toxických nánosov katolíckej rodiny.
Zrazu som pochopil, že niektorí ľudia majú vieru ako drogu, ktorá im zabraňuje vnímať realitu. Moja mama po smrti otca prepadla náboženskému fundamentalizmu a chodí každý deň do kostola. Pohybuje sa v spoločenstve, kde sa boja transgender ideológie, neplodnosti z vakcín a objednávajú si Ivermektín z Indie. Raz mi mama povedala, že potrebuje byť chránená spoločenstvom a naše cesty sa preto budú musieť rozísť, lebo môj životný štýl nie je v súlade s jej vierou. Pár dni na to panikárila, že ju nemôžem nechať samú a musím si ju ctiť ako svoju matku. Ale keď prídeme s frajerom na dom, máme zakázané spať v manželskej posteli, lebo tá je iba pre ľudí so sviatosťou manželskou. Mama väčšinou zaspí pri telke na gauči.
Keď som s ňou zašiel na jednu omšu, vypočul som si kňaza, ktorý dohováral veriacim, že stoja pred skúškou hodnôt a musia byť v tomto boji nekompromisní. Ale čo sú tie hodnoty?
Keď som psychológovi hovoril o skúsenostiach z katolíckej rodiny, on toto správanie označil za ukážkovú šikanu. Nespadáte do šablóny správneho katolíka, ste čierna ovca a útočí na vás zvyšok stáda.
Strýko s tetou sú bezdetní a v rodine kolovala klebeta, že za tým budú zlé stravovacie návyky.
Môj bratranec sa nikdy neoženil a s frajerkou majú syna. Babka vždy nadávala, že to dieťa je problémové a určite je to tým zväzkom, z ktorého vzišlo. V skutočnosti to bola diagnóza autizmus.
Môj brat je tiež gej a oženil sa v Nórsku. Na oslave maminej šesťdesiatky celá rodina odignorovala jeho manžela, tí milší ho označovali za „bratovho kamaráta“.
Tetu psychicky týral manžel a babku najviac trápilo, že z tety bude prvá rozvedená žena v rodine. Tete pomohli utiecť od manžela susedia. Až na babkinom pohrebe sa priznala, že už niekoľko rokov má frajera a konečne je šťastná. Ale babke nechcela nič povedať, tak bola radšej ticho. A tak sme pochovali babku, vyšli sme z cintorína a hneď sme si všetci zapálili. A bratranec dodal, že snáď s babkou odišiel aj celý jej katolícky bullshit.
Napriek všetkým týmto skúsenostiam sa považujem za duchovne založeného človeka. Náboženstvo by malo byť cesta k sebarozvoju, cez ktorú sa ľudia stávajú lepšími. Z detstva nemám iba zlé skúsenosti s katolíkmi. Napríklad, ako deti sme chodili do kostola k Róbertovi Bezákovi. To bol človek, ktorý si získal veriacich cez svoju ľudskosť. A v konečnom dôsledku skončil ako čierna ovca katolíckej cirkvi.
Hodnoty v katolíckej cirkvi totiž stoja na presvedčení, že ak pri vás stojí Boh a stádo oviec, môžete sa správať ako ukážkový kretén. História nás učí o donebavolajúcich katolíckych nezmysloch, ako bolo upaľovanie čarodejníc, armáda detí v križiackej výprave, viera o Zemi ako strede vesmíru... Avšak napriek množstvu historických failov, katolíci majú potrebu prichádzať s novými dogmami. Najnovšie spoločnosť neohrozujú čarodejnice a Zem točiaca sa okolo slnka, ale LGBTI+ ideológia, potraty a sporo odeté ženy.
Ochrana ľudského života je najvyššia hodnota. Ale nevidel som našich katolíckych politikov, že by odhodlane bojovali za životy ohrozené klimatickou krízou. Ak chce niekto vytvoriť dobré základy pre život, mal by sa zamerať na čistý vzduch, dostatok pitnej vody, úrodnú pôdu, lesy a počasie bez extrémov. Čísla potratov z roka na rok klesajú, teplota atmosféry stúpa. Tak kde naozaj horí?
Kde však začať v tomto komplikovanom svete? Sám Ježiš hovoril o tom, aby sa ľudia starali najprv o svoje hriechy a až potom o hriechy druhých. A to je filozofia, ktorou sa aj ja snažím riadiť. Keď menej ľudí bude poučovať a viac pôjde príkladom, možno sa skutočne niečo zmení. A aj katolícka cirkev by to mohla skúsiť. Na začiatok by stačilo, keby kňazi dodržiavali celibát. Obzvlášť pri malých deťoch.
