Pri ekolopgických katastrofách zvyčajne hovoríme o únikoch škodlivých látok či explóziách továrni, v ktorých zlyhal ľudský faktov. Príbeh, ktorý ti predstavíme dnes, sa však odohrával v prístave a za jeho zlyhanie nemohla žiadna jadrová katastrofa ani dlhotrvajúci únik nebezpečných látok vo vody. O jeden z najväčších nejadrových výbuchov v histórii sa prekvapivo postaralo hnojivo.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobylu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
Náklad dusičnanu amónneho
16. apríla 1947 sa prístavné mesto Texas City, vzdialené necelých 70 kilometrov od viac ako päťmilónového Houstonu, zobudilo do pokojného rána. Nikto vtedy ešte netušil, aká katastrofa bude nasledovať. Okolo ôsmej ráno si ľudia všimli, že z lode Grandcamp vychádza dym. Problém začal naberať na obrátkach v momete, keď všetci zistili, čo prepracuje.
Táto 133-metrová loď bola pôvodne pomenovaná SS Benjamin R. Curtis a používala sa počas druhej svetovej vojny. Po jej skončení pomáhala pri obnove Francúzska. V tento deň mala náklad v podobe dusičnanu amónneho, munície do ručných zbraní, stroje, bavlnu, tabak a balíky pevných sisalových špagátov.
Dusičnan bol v tom čase veľmi bežným artiklom prepravovaným po mori a mal hneď niekoľko využití - buď ako hnojivo, alebo ako výbušnina. Vyrábaný patentovaným postupom (zmiešaný s ílom, vazelínou, kolofóniou a parafínovým voskom, aby sa zabránilo spekaniu vlhkosťou) v Nebraske a Iowe a dopravoval sa do Texas City po železnici pri vyšších teplotách, ktoré zvyšovali jeho chemickú aktivitu.
Bizarné rozhodnutie
A tu nastal prvý problém. Už pri nakladaní námorníci hlásili, že vrecia boli na dotyk teplé. Keď si námorníci ráno všimli dym, rýchlo použili galónový barel vody a dva hasiace prístroje, no nemali žiadny účinok. Nákladný priestor sa veľmi rýchlo zaplnil dymom a námorníci dostali príkaz na opustenie lodi. Kapitán lode však prišiel s bizarným nariadeným - zakázal používať na hasenie vodu, pretože nechcel, aby sa zničil náklad.
Už sa nedozvieme, či by iné rozhodnutie prinieslo lepší výsledok tejto nehody. Kapitán bol presvedčený, že bude stačiť zapečatiť všetky prielezy a nákladný priestir naplniť parou s cieľom udusiť požiar. Nemyslel však na to, že dusičnan amónny je okysličovadlo, ktoré neutralizuje hasiace vlastnosti pary. Namiesto toho sa stalo, že para začala premieňať dusičnan na oxid dusný, čo zvyšovalo beztak intenzívnu teplotu v útrobách lodi.
Prešlo približne 30 minút od objavenia dymu, keď stĺpec žlto-oranžového dymu, typickej farby pre výpary oxidu dusičitého, vytlačil všetky poklopy a vystrelil do výšky. Na problémy lode Grandcamp stihli zareagovať nielen hasičský zbor mesta Texas a hasičský tím Republikovej spoločnosti na rafináciu ropy, ale aj diváci, ktorí sa rozmiestnili pozĺž pobrežia v dostatočnej vzdialenosti od lodi, aby mohli sledovať farebné divadlo.
Absolútne peklo
Niekoľko minút po deviatej sa dusičnan amónny vďaka kombinácii tepla a zlatku zmenil na pekelnú zbraň. Plavidlo explodovalo a zničilo absolútne všetko a všetkých v okruhu 600 metrov. Prístav v podstate zmizol z povrchu zemského a zničených bolo razom takmer tisíc budov. Explózia zmietla aj chemickú továreň Monsanto Chemical Company, kde zabil 145 zo 450 zamestnancov.
Aby si si vedel lepšie predstaviť rozsah explózie, tak dve kotvy leteli vzuchom, pričom väčšia 4,5 tonová preletela 800 metrov, no menša 1,8 tonová sa našla až 2,6 kilometra ďalej v trojmetrovom kráteri. Výbuch spôsobil takmer päťmetrovú vlnu, ktorá zničila všetko, čo jej pričlo do cesty. Horiace kusy lode spolu s padajúcimi balíkmi horiacich špagátov spôsobili gigantické požiare v rafinériách a chemických nádržiach na pobreží.
Asi si vieš predstaviť, čo sa stalo s dvomi lietadlali, ktoré v čase výbuchu prelietali nad oblasťou. V 16 kilometrov vzdialenom meste Galvestone rozbilo polovicu okien a ľudia v okolí sa museli kryť pred kúskami takmeť 6-tisíc tonovej lode, ktoré pri dopade prekonávali nadzvukovú rýchlosť. Požiare sa rozmohli po celom meste, takže záchranári z iných oblastí sa spočiatku nevedeli dostať na miesto katastrofy.
Druhá loď, druhý problém
Bohužiaľ, toto je len polovica príbehu. Explózia a vlna unášala cez prístav loď High Flyer, ktorá sa dostala do blízkosti lode Wilson B. Keene. Jej posádka zostala na palube ešte hodinu, no dym z horiacej ropy ju prinútil odísť. Popoludní na High Flyer dvaja muži zahájili pátranie po zranených. Vtedy si všimli, že náklad lode horí a nahlásili to niekomu z prístavu. Správa zostala niekoľko hodín nepovšimnutá, no potom sa zistilo, že ide o vážny problém. Na lodi bolo 872 ton dusičnanu amónneho 1 600 metrických ton síry.
Všetci sa celú noc snažili loď dostať čo najďalej od pobrežia, no nedokázali s ňou pohnúť. Nasledujúci deň o 13:10 High Flyer explodovala s ešte väčšou silou ako Grandcamp. Našťastie už bol prístav evakuovaný, no aj tak zomreli dvaja ľudia, loď SS Wilson B. Keene bola zničená a škody na majetku v meste ešte viac narástali. Oceľový rám lode bol zahriaty tak veľmi, až sa rozžiaril, a tieto kusy pršali na mesto a spôsobovali masové požiare. Jedna z lodných vrtúľ sa našla kilometer vo vnútrozemí.
Z mŕtvych tiel bolo identifikovaných 405 osôb, ďalších 63 sa nikdy nepodarilo identifikovať. Ďalších 113 ľudí bolo klasifikovaných ako nezvestných, pretože sa nikdy nenašli žiadne ich identifikovateľné časti. Toto číslo zahŕňa aj hasičov, ktorí boli na palube Grandcamp, keď explodovala. Existujú určité špekulácie, že zabitých boli stovky ďalších, no do oficiálnej štatistiky sa nedostali.
Mali medzi nimi byť námorníci na návšteve, robotníci bez dokladov spolu s rodinami a množstvo cestujúcich, ktorí oblasťou len prechádzali. Viac ako 5-tisíc ľudí bolo zranených, pričom 1 784 hospitalizovaných v 21 miestnych nemocniciach. Viac ako 500 domov bolo zničených a stovky poškodených, námorný prístav bol zničený a mnoho podnikov zrovnaných so zemou, prípadne vyhoreli.
Horiace trosky zapálili všetko v okruhu niekoľkých kilometrov, vrátane desiatok nádrží na skladovanie ropy a chemických nádrží. Neďaleké mesto Galveston bolo pokryté mastnou hmlou, ktorá zanechávala usadeniny na každom odkrytom vonkajšom povrchu. Príčina počiatočného požiaru na palube Grandcamp nebola nikdy stanovená. Je však možné, že zaň mohla cigareta, ktorú deň predtým niekto odhodil. To by znamenalo, že náklad tlel celú noc.
Prvá hromadná žaloba
Katastrofa vyvolala prvú hromadnú žalobu proti vláde Spojených štátov amerických v mene 8 485 sťažovateľov podľa federálneho zákona o súdnych sporoch z roku 1946. USA mali byť zodpovedné za spáchanie nedbanlivosti 168 menovanými agentúrami a ich zástupcami pri výrobe, balení a označovaní dusičnanu amónneho. K tomu sa ešte pridali chyby pri preprave, skladovaní, nakladaní, predchádzaní požiaru a hasení požiaru, čo všetko viedlo k výbuchom a následnému masakru.
10. júna 1952 americký odvolací súd piateho obvodu toto rozhodnutie zrušil s tým, že Spojené štáty si ponechali právo uplatňovať svoju vlastnú „diskrétnosť“ v životne dôležitých vnútroštátnych záležitostiach. Mesto Texas City bolo medzitým nanovo vybudované z rôznych zbierok, pričom na jednej sa podielal aj mafián Sam Maceo.
