Seriál Squid Game je bezpochyby najpopulárnejším počinom, aký kedy Netflix priniesol svojim predplatiteľom.
Platforma, ktorá sa nie príliš často delí so svetom o svoje štatistiky zverejnila, že ho videlo už 142 miliónov predplatiteľov. Zaujímavé hry o život plné krvi inšpirované detskými hrami si získali mnohých. Ide však naozaj o taký skvelý projekt?
Tento článok je názor jedného autora, nie celej redakcie. Nasledujúce riadky do detailov rozoberajú dej, a teda obsahuje veľké množstvo spoilerov zo seriálu.
Tvorca Hwang Dong-hyuk napísal scenár už v roku 2008, no 11 rokov nedokázal nájsť štúdio, ktoré by sa chcelo do projektu projektu pustiť. Bolo by dobré zamyslieť sa, kde sa stala chyba, keď vyše desať rokov nikto nemal záujem priviesť k životu seriál plný nelogickostí a chýb. Ono vlastne ani ten Netflix po tom námete neskočil ako sliepka na zrno. Platforma doň investovala v rámci svojho úsilia o rozšírenie svojej zahraničnej programovej ponuky.
Slabý dej a nevýrazný hrdina
A kde je teda problém? V prvom rade je celý dej extrémne predvídateľný. Linka s policajtom dôjde azda každému ešte v jej prvej polovici a ani pri samotnom výhercovi celej súťaže si tvorcovia nedali námahu priniesť žiadny zvrat.
Jednoducho tie peniaze získa hráč, okolo ktorého sa od začiatku točí celý príbeh.
Možno by na tom nebolo nič zlé, keby mu vieme fandiť dlhšie ako dve minúty z celej minutáže seriálu. Že si mu fandil častejšie? Bez pomoci by nedokázal prejsť v podstate ani jednou jedinou hrou. Že bol láskavý a mal city? Na svoju dcéru sa vykašľal vždy keď sa dalo (narodeniny, peniaze, úvod či dokonca koniec seriálu).
Keď išlo do tuhého, nemal problém poslať na smrť „starkého”, ktorého offscreen odviedli napojiť na prístroje, lebo bol bohatý a nebavilo ho sledovať len pasívne mučenie ľudí finančnými dlhmi. Úprimne by ma zaujímalo, ako by rozchodil, keby sa mu podarí dostať do ďalšej hry so skleným mostom, lebo umrieť sa očividne nechystal.
Nie všetko je o skrytých detailoch
To nás okrem iného privádza k absolútne debilnej linke s VIP hráčmi. Ich predstavitelia sa nedávno bili do hrude, že ich nepozbierali len tak na ulici. Po kritike sa internete prehovorili a tým, čo povedali, vlastne ľudí utvrdili v tom, čo bolo zlé.
Dialógy vraj mohli byť preložené len cez Google Prekladač, masky boli nekomfortné a sedeli príliš ďaleko od seba a museli kričať. Čerešničkou na torte je fakt, že nedostali žiadne opisy postáv, aby vedeli budovať svoje charaktery, tak si ich jednoducho vymýšľali za pochodu. A že je to v seriáli patrične vidieť.
Momentálne sa internet plní postrehmi divákov o drobných detailoch, ktoré ostatným možno pri sledovaní ušli. Ono ich vlastne nie je ani také ťažké prehliadnuť, keď neovládaš kórejčinu a väčšina z nich je kadekde napísaných. Ako päsť na oko však pôsobia obrazy na stenách v miestnosti, kde hráči spia. Tie totiž ukazujú všetky hry, takže si ich môže ktokoľvek pozrieť.
Samozrejme, keď bola miestnosť plná postelí, nebolo ich vidieť. Ale keď už v nej sú len poslední traja hráči, pričom dvaja z nich riešia, že „nech bude poslednou hrou čokoľvek, pomôžeme si,” vyznieva to celkom komicky. O to viac, že minimálne dvaja z troch poznali obrazec Squid Game, ktorý bol pred nimi.
Vyžmýkaný námet
Celkový dej je zbytočne natiahnutý (pôvodne mal byť seriál spracovaný ako film). Napríklad napínavé scény sú mnohokrát tak dlhé, že postupne stratia „grády” - nie, keď si niekto neuvedomí, že na krku mi necinkajú guľôčky naozaj nie je taká emotívna. Inokedy zase skĺznu do situácií, kedy sa človek musí chytať za hlavu - aj Willy Wonka letel skleneným výťahom kratšie, ako keď hráč 001 vysvetľoval, ako hrávali ako deti preťahovanie lanom.
Aby sme sa však nechytali každej nelogickosti (veď koniec koncov, ktorý film či seriál nejakú nemá), povedzme, že Squid Game má podmanivú hudbu, ktorá do pasáží s hrami pasuje naozaj dobre. Koncept s detskými hrami nie je zlý, i keď prílišná farebnosť, silený humor a ďalšie prvky typické pre kórejskú tvorbu nemusia sadnúť každému.
Vo výsledku je problém, že každý, kto má napozerané aj iné filmy, ako tých pár miliardových blockbusterov, už Squid Game videl. Seriál ponúka len málo originálnych prvkov a varí z filmov, ako Battle Royale, Cube, Hungry Games či Saw.
Množstvo Aziatov, všetci omámení plynom a odvedení na ostrov, boj o holý život, z ktorého môže vzísť iba jeden jediný preživší - kde sme to už asi tak mohli vidieť? Aha, už pred 21 rokmi tu:
Sila internetu
Epizódy sú nevyvážené (30-minútová ôsma epizóda mohla byť pokojne súčasťou finále, hlavne keď Netflix zverejňuje všetky časti naraz), dej je nelogický a finálna scéna v podobe „badass walk”, kedy dá hlavný hrdina opäť košom dcére, aby sa s červenými vlasmi vydal do boja so spoločnosťou, ktorá vraždí ľudí, je vlastne na smiech.
O to viac desí predstava, kam pošle tvorca ďalšie série tohto projektu, keďže Netflix ich bude určite chcieť. Keď 11 rokov piloval toto, nechcem vedieť, čo napíše za rok.
Ak by som mal tento seriál zhrnúť jedným slovom, použijem „overhyped”. Prispel k tomu aj samotný Netflix, ktorý používa úplne hlúpu metriku sledovateľov. Tá totiž zarátava každého, kto si pozrel aspoň dve minúty z nejakého filmu či seriálu. Vieme teda, že 142 miliónov predplatiteľov videlo dve minúty Squid Game, no nevieme, koľko ich seriál reálne dopozeralo. Pokojne to môže byť o desiatky miliónov menej.
Squid Game má teda sám o sebe význam hlavne vtedy, ak bude pre divákov vstupnou bránou do sveta kvalitnej kórejskej kinematografie, ktorá rozhodne nie je len o seriáloch pre tínedžerov a oscarovom Parazitovi. Niekomu však očividne stačí len množstvo krvi, nedostatok emócií a ruka prepichnutá nožom.
