Prácu na poli miloval aj ako starosta

Peter Ryba je poľnohospodárom celý svoj život. Aj vďaka nemu zvládlo družstvo Mošovce existenčnú krízu a dnes zbiera ocenenia.

Peter Ryba - Predseda predstavenstva poľnohospodárskeho družstva Mošovce

Písal sa rok 2001, keď Peter Ryba prevzal riadenie Poľnohospodárskeho družstva Mošovce. Farma sa nachádzala v exekúcii a exekútori jej nechali len lízingové stroje a nefunkčnú techniku. S týmto vybavením bolo družstvo neschopné postarať sa o zvieratá či pozberať úrodu z polí. Manažérske schopnosti a farmárčenie v krvi samotného Petra Rybu však dokázali mošovské družstvo udržať nad vodou. Ba čo viac. Rokmi sa dostalo do stavu, že mohlo pomôcť iným, chov oviec zbiera ocenenia takmer každý rok a rozloha farmy je dnes, ako hovorí Ryba, „tak akurát“.

Farmu prebral v exekúcii

Peter Ryba je človekom, ktorému právom patrí pomenovanie „srdcom poľnohospodár“. Jeho rodina sa venovala práci na družstve, on nebol výnimka. „Celé svoje detstvo som prežil na poliach a bol som vedený k láske a ochrane pôdy. Na družstve pracovali moji starí rodičia a rodičia v podnikoch napojených na poľnohospodárstvo, preto, keď som sa rozhodoval, čo pôjdem študovať, poľnohospodárska škola v Mošovciach bola jasná voľba. Na vysokej škole som následne pokračoval štúdiom zootechniky,“ hovorí Peter Ryba, šéf Poľnohospodárskeho družstva Mošovce, ktorý na družstve začal pracovať už počas univerzity. „S kratšou prestávkou som tu už takmer 40 rokov,“ spomína s úsmevom a dodáva, že poľnohospodárstva sa nevzdal ani v časoch, keď ho v roku 1994 prvýkrát zvolili za starostu obce Rakša. „Ako starosta som pôsobil súbežne osem rokov. Tu som získal potrebný nadhľad, no poľnohospodárstvo sa mi nikdy nezunovalo.“ Na istý čas však z družstva odísť musel. A to kvôli tomu, že sa nepohodol s jeho bývalým vedením. Zakrátko ho však cesty doviedli naspäť, postupne až k predsedovi predstavenstva družstva Mošovce.

Dnes za pôdu vypláca najvyššie nájomné

Ako spomína, toto obdobie bolo veľmi náročné. Družstvo bolo z finančnej stránky na tom veľmi zle. Aby ho zachránil, musel žiadať o pomoc viacerých obchodných partnerov, no aj svojich konkurentov z okolia Turca, kde jeho družstvo sídli. Nemal na výplaty pre seba ani pre svojich zamestnancov, z ktorých prevažnú väčšinu poznal z minulosti. „Nemohol som družstvo začať ozdravovať inak ako znížením počtu pracovníkov o niekoľko desiatok. Výpovede som podpisoval tak, že som si zakryl meno človeka, inak by som to zrejme nedokázal. Za to patrí vďaka všetkým spolupracovníkom, s ktorými sme túto strastiplnú cestu prekonali.“ Pomocnú ruku mu v tom čase podali najmä Žilinská mliekareň, Poľnohospodárske družstvo Blatnica a spoločnosť AFG. Práve v období, keď prebral do rúk riadenie mošovského družstva, zistil, že vedenie obce aj farmárčenie majú veľa spoločného – najmä potrebu robiť rozhodnutia a niesť za ne plnú zodpovednosť. „V oboch prípadoch sa neviete za nikoho schovať. Ak by sa to však aj dalo – nikdy by som to nerobil,“ vraví Peter Ryba a jeho úspešná manažérska história to dosvedčuje – z družstva Mošovce je dnes veľmi dobre fungujúci podnik. „Družstvo má celkovo vyše 65-ročnú históriu. Prešlo od malých dedinských spolkov, prežilo násilné zlučovanie do veľkých celkov. Dnes je jeho rozloha tak akurát. Hospodárime na 1 300 hektároch pôdy, z čoho je polovica ornej pôdy. Osobne vidím v pôde budúcnosť, a preto sme našim prenajímateľom pozemkov zmluvne zabezpečili a pravidelne vyplácame jeden z najvyšších nájmov v Turci. Na to sme veľmi hrdí,“ priznáva.

Pomoc vracajú naspäť a našli dobrých partnerov

Peter Ryba je hrdý aj na to, že dnes dokáže pomáhať iným. No najmä tým, ktorí jemu pomohli v minulosti. Ako už bolo spomenuté, pomocnú ruku mu po vstupe na družstvo Mošovce ponúkla susedná turčianska spoločnosť AFG. Keď sa však Rybovo družstvo dostalo z najhoršieho, pomoc začala v roku 2014 potrebovať práve AFG. „Tak ako nás AFG svojho času podržala svojimi financiami a zárukami, tak sme im neskôr pomoc vrátili. Avšak, na rozdiel od nás sa ich problémy neustále prehlbovali. Naše peniaze za odvedené práce v sume približne 450-tisíc eur sme nechceli – už len kvôli minulosti, vzťahom a tamojším zamestnancom – vymáhať exekúciou. No ak by sa situácia nezlepšila, inej cesty by nebolo, dostalo by nás to do existenčných problémov,“ opisuje situáciu Peter Ryba s tým, že k exekúcii nakoniec pristúpiť nemuseli. Pohľadávky AFG totiž kúpila poľnohospodárska skupina SANAGRO, ktorá na západnom a stredom Slovensku združuje 11 fariem. Družstvo Mošovce tak dostalo polmiliónový dlh splácaný postupne podľa svojich potrieb. Navyše Ryba nadviazal so skupinou spoluprácu. „Už dva roky spolupracujeme so SANAGRO pri nákupe osív, hnojív, chémie, nafty, olejov a taktiež v odbyte komodít. Spolupracujeme na princípe vzájomnej výhodnosti a k obojstrannej spokojnosti,“ spresňuje Peter Ryba. Aj preto ho mrzí, že mnohí ľudia útočia na veľkých farmárov. „Veď takto by to byť nemalo. Myšlienku delenia na veľkých a malých zavrhujú všetci skutoční farmári. Pre nás sú len dobrí a zlí, čestní a pokrytci.“

Zvieratá z Mošoviec zbierajú ocenenia

Družstvo Mošovce sa dnes venuje živočíšnej aj rastlinnej výrobe. V živočíšnej chovajú kravy bez trhovej produkcie mlieka, pričom dlhoročným krížením plemena charolé si vychovali 200-kusové mäsové stádo kráv a jalovíc. Chovajú aj 500 kusov oviec, pričom na farme majú až dve stovky plemena cigája ako šľachtiteľský chov. Mošovské zvieratá dnes pravidelne získavajú ocenenia. Vlani získali titul za najlepší chov na Slovensku zo všetkých plemien oviec, plemenné barany postupujú pravidelne do výberu šampión Slovenska. Vyšľachtili samostatnú líniu v rámci plemena cigája „Socovan“. V rastlinnej výrobe sa zasa farma venuje pestovaniu pšenice, jačmeňa, ovsa a v malej miere i repke. Z krmovín to sú kukurica, lucerna i tráva, ktorú pestujú najmä pre vlastnú potrebu a prebytky podľa dopytu predávajú susedným farmárom.

Malí farmári spestria ponuku, no nezásobia celú krajinu

Predseda predstavenstva významného slovenského poľnohospodárskeho družstva Mošovce Peter
Ryba hovorí aj o tom, akí sú slovenskí farmári.

Družstvo Mošovce dnes podniká na 1 300 hektároch pôdy, v minulosti však bola výmera väčšia. Je toto dostatočná výmera?

Túto rozlohu považujeme za optimálnu. Polovicu z nej tvorí orná pôda. Väčšinu pozemkov si prenajímame od vlastníkov, a keďže pôdu považujeme za budúcnosť Slovenska, pravidelne vyplácame jeden z najvyšších nájmov v Turci.

Čo to znamená, že pôdu považujete za budúcnosť Slovenska?

Pre mňa, a nebudem klamať, aj pre prevažnú väčšinu poľnohospodárov, je pôda kľúčovým faktorom fungovania domáceho agrosektora. Je to to najcennejšie, čo máme, je to náš výrobný nástroj, nikdy jej nebudeme mať viac, ale z jej rozlohy bude len ubúdať. Veď to koniec koncov vidíme aj na oficiálnych číslach o celkovej rozlohe poľnohospodárskej pôdy na Slovensku. Zmenšuje sa. No, bohužiaľ, na Slovensku ju dostatočne nepodporujeme, nepodporujeme tých, čo sa starajú o jej rozvoj, a nechránime si ju pred silnými hráčmi zo zahraničia.

Hovoríte teda o tom, že chýba silnejšia podpora zo strany štátu?

Jednoznačne. Budem konkrétny – už ako jediné družstvo v Turci chováme šľachtiteľské stádo ovce – cigája. S týmto plemenom vyhrávame rôzne ocenenia. Avšak, jeho chov je finančne veľmi náročný, povedal by som, že stratový. Uvítali by sme podporu pri ich chove zo strany štátu, ale tá neprichádza. A to je veľmi smutné. Na jednej strane totiž chceme mať na kopcoch slovenské zvieratá a v obchodoch domáce potraviny, ale štát pre to robí veľmi málo. Slovenskí poľnohospodári sa snažia predávať svoju produkciu výlučne na Slovensku alebo hľadajú možné príležitosti, ako ponechať produkty tu, práve kvôli snahe spracovať a spotrebovať domáce výrobky na lokálnom trhu.

Ako družstvo Mošovce podporuje tento cieľ?

Napríklad celú svoju rastlinnú produkciu za rok 2019 sme predali len odberateľom na Slovensku. Ja som známy lokálpatriot. Najprv ponúkame produkciu slovenským firmám, až potom do zahraničia.

Podporu potrebujú malí aj veľkí farmári

Podporu potrebujú malí aj veľkí farmári.

A čo pri živočíšnej výrobe?

Šancu ponechať na Slovensku väčšie zastúpenie živočíšnej výroby je vysoko neefektívne, až nemožné. Náš trh na to nie je dostatočne veľký ani schopný absorbovať všetky výrobky. Nechcem, aby to znelo, že bez podpory to nepôjde (potom by podporu nesmela dostať minimálne celá EÚ), ale je to jednoducho fakt. Bez štátnej podpory to skutočne nepôjde. Napríklad – pre nás nie je rentabilné predávať ovčie mlieko za menej ako jedno euro za liter. Francúzi to – aj vďaka ich veľkosti trhu a tamojšej štátnej podpore – dokážu už za 85 centov. Keďže sme súčasťou Európskej únie a je voľný trh, zakázať im predaj u nás nemôžeme a ešte sme v minulosti podpísali dovoz ovčieho mlieka. Tu by mal zasiahnuť štát a mal nás finančne podporiť tak, aby sme vedeli cenovo konkurovať zahraničiu. Toto však nie je jediný problém. Ďalší problém vidím v delení farmárov na veľkých a malých. Snaha o podporu malých farmárov je v súčasnosti veľmi populárna, no faktom je, že počet malých farmárov klesá aj v západných krajinách. Osobne zastávam názor, že podporovať treba obe skupiny, a nie podporovať myšlienku, že pomoc potrebujú len malí farmári. Každý trpí suchom, každého postihuje zver či hraboše rovnako, všetci poľnohospodári majú rovnaké problémy. Tak ako ich majú výrobcovia áut, keď je kríza a autá sa nepredávajú. Poľnohospodárov treba deliť na tých, ktorí sú nečestní, a tých, ktorí sú čestní a svoju prácu robia poctivo. Malí farmári dokážu spestriť ponuku, ale celé Slovensko neuživia.

Ako by teda mala fungovať štátna podpora farmárov?

Minister pôdohospodárstva by mohol každý rok jasne povedať, koľko základných plodín, koľko obilia, repky či zemiakov je potrebné zabezpečiť z domácich zdrojov a za akú podporu to bude. No a my poľnohospodári sa už zariadime. Viete, bez spoločenskej objednávky je náročné niečo pestovať pre domáci trh, lebo potom sa stane, že úrodu nemáte komu predať, alebo predáte so stratou. A to by finančne nezvládla žiadna firma ani družstvo.

Je v niečom slovenské poľnohospodárstvo vôbec silné?

Ak by si farmári vzájomne nepomáhali, tak sa obávam, že na Slovensku poľnohospodárstvo zanikne. Na jednej strane znášame rovnaké náklady ako farmári v Poľsku či Rakúsku, lebo stroje, krmivo aj hnojivá nás stoja všetkých viac-menej rovnako, no na strane druhej nevieme predávať za ceny, ktoré sú pre nás relevantné, a podpora zo štátu – ako je to v iných krajinách – u nás nefunguje cielene.

 

(PR)

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.