Dom Albrechtovcov v Bratislave sa vďaka jeho niekdajším obyvateľom stal presláveným miestom hudobných nadšencov, kde sa s obľubou stretávali fanúšikovia kvalitných tónov. Inak to nebude ani 18. augusta, kedy v tamojšej záhrade predstaví Stroon svoj vibrafónovo-elektronický repertoár pretkaný akustickými kompozíciami, solárnymi prelúdiami aj aktuálnou tvorbou. Hudobný zážitok ešte umocní výtvarný expert Jakub Pišek. Netypická kombinácia? Koncept festivalu Viva Musica! je na podobných eklektických spojeniach postavený od úplného začiatku a tvorba Stroona tiež.
Kedy a ako sa vám dostala Viva Musica! do života?
Mne sa Viva Musica! dostala do života už dávnejšie, ale nikdy sa mi, bohužiaľ, nepodarilo ísť na nejaký koncert. Veľakrát som chcel, ako napríklad predvlani na Johna Malkovicha, ale skrátka to nevyšlo. Tie letá bývajú také... rozlietané. Na jeseň sme začali s tímom Mateja Drličku spolupracovať na jednom evente pre firmu, kde aj učím, a tak nejako sa to rozbehlo.
Dali sme hlavy dohromady a začali sme vymýšľať dramaturgiu. Nakoniec to dopadlo tak, že som na danom evente so svojím projektom, ansámblom a skladbou Songs of Concealed Amplitude aj vystúpil. Síce to bol len krátky päťminútový úvod, no bolo to veľmi príjemné. Teším sa, že ma Viva Musica! znovu oslovila a verím, že to nebude jediná tohtoročná spolupráca.
Čo hovoríte na hlavnú myšlienku festivalu – spojenie klasiky s netradičnými miestami a eklektickými presahmi? Pre vás to „spájanie nespojiteľného“ asi nie je nič nové, však?
Ja sa z myšlienky serióznej hudby v civilnejšom šate a z eklektických presahov veľmi teším. Myslím, že Bratislava práve takýto festival potrebuje. Viva Musica! dramaturgicky, vizuálne aj pocitovo je prítomná v hlavnom meste a táto značka mu sedí. Výber miest aj interpretov je príjemne nastavený.
Vždy som mal rád presahy. Už na konzervatóriu v prvom ročníku kompozície som prišiel na koncertný večierok so skladbou pre laptop, klarinet, čelo a husle. Odvtedy to už bolo z mojej strany v rámci štúdia väčšinou tradičnejšie.
Je nejaký zvuk, ktorý vás ešte dokáže prekvapiť, alebo ste ako multiinštrumentalista zvyknutý už na všetko?
Ten terminus technicus multiinštrumentalista som možno trošku zneužil, lebo je veľa lepších ako som ja. Hrám trochu na klavír, na gitaru, na basu aj na bicie, najlepšie na vibrafón. Skôr ako do nejakého multiinštrumentalizmu sa však v rámci hudby pasujem do multiúčelovosti. Som rád, keď môžem robiť hudbu k obrazu, divadlu, filmu alebo do počítačovej hry či reklamy. To je tá moja flexibilita, ktorá ma láka.
Aby som sa však vrátil k vašej otázke, je to o tom, že tie nástroje už po zvukovej stránke až tak veľmi neobjavujem. Aj keď sa priznám, že ma zvuky dokážu stále očariť. Či už sú to hutné basy traktora, alebo zaujímavé stavenisko. Prípadne nejaké netradičné vtáky alebo ich kombinácia s mestom. Veľké množstvo zvukov ma vie ešte stále fascinovať a istým spôsobom prekvapiť.
Počula som, že skladatelia – a vôbec, ľudia s absolútnym sluchom – sú veľmi hákliví na falošné tóny v bežnom živote. Je to tak? Ako sa chránite pred nevyžiadanou každodennou kakofóniou?
Áno, je to pravda. Ja osobne absolútny sluch nemám, ale stretol som sa s ľuďmi, ktorí ho majú. Musia vedome pracovať s tým, ktorý zvuk ich rozptýli, rozčaruje, alebo naopak fascinuje. Dokonca sa stáva, že to perfektné ladenie je ťažké vôbec niekde započuť. Nikdy to nie je stopercentne dokonalé. Vždy sú tam nejaké odchýlky.
Niektorí ľudia majú preto dokonca problém chodiť na koncerty, či už vážnej, orchestrálnej, komornej alebo populárnej hudby. Vôbec im nezávidím. No zároveň si viem predstaviť, že je to vec, ktorá sa pri vedomej práci dá prehryznúť. Že sa človek s absolútnym sluchom cez to povznesie a povie si, že fajn, aj takáto je hudba. A že je schopný ju vnímať, pretože je prirodzené, keď to neladí na sto percent, ale len na 99,8.
Je pravdou, že absolútny sluch vie byť aj veľkým darom. Vtedy človek ľahšie zharmonizuje niečo, čo počuje, alebo sa mu prirodzenejšie vytvárajú hudobné idey v súvislosti s počutím nejakého náhodného zvuku.
Ľudia z nehudobnej brandže často zabúdajú na remeselnú časť práce skladateľa, obzvlášť ak ide o tvorbu v kolektívnych projektoch, ako je písanie hudby pre divadlo či film. V čom všetkom spočíva tá neumelecká „povinná jazda“ a ako sa vám pracuje na dielach, ktorých podoba nie je výhradne len vo vašich rukách?
Priznám sa, že som skladateľ aj producent. Mám aktuálne rozbehnutých viacero projektov z divadla aj filmu. Jedným je tanečné divadelné predstavenie, ktoré bude mať premiéru v septembri. Na ňom začínam pracovať práve teraz a mám tam voľnú ruku. Baví ma to však aj vtedy, ak ju nemám a je tam režisér alebo režisérka, ktorí si povedia, ako tú hudbu približne vnímajú.
Ako kreatívny človek mám tieto hranice rád. Myslím si, že sú užitočné. Som totiž presvedčený, že neobmedzená sloboda môže byť paradoxne poriadne zväzujúca. Popri spomínaných projektoch sa pripravujem aj na pár eventov a chystám na september nový živý set. Všetky svoje hudobné predstavy musím v týchto prípadoch vtesnať do potrieb, žiadostí a očakávaní klientov a potenciálnych divákov.
Čo sa týka toho live-setu, pôjde o zhruba 45 minút, kam by som rád zaradil len svoj nový album. Je pritom dôležité, aby som udržal divácku pozornosť a aby to bolo po celý čas zaujímavé. Práca s ľuďmi ma v tomto kontexte skutočne veľmi baví. Či už ide o divadlo, film alebo reklamu.
A kompromisy, ktoré musím urobiť, sú práve tým zaujímavým aspektom. Je kľúčové, aby sa obe strany pochopili. Aby ľudia nežiadali od interpreta niečo iné, ako robil doteraz, no zároveň platí, že zmena je život.
Aj mne sa stalo, že som na jeden špeciálny event pripravil niečo nové, čo som dovtedy nikdy nerobil a čo mi možno bolo aj chvíľku proti srsti. Opýtal som sa sám seba, či som schopný remeselne to realizovať, teda pretvoriť Vivaldiho do dubstepu, a keď som si na to odpovedal kladne, skúsil som to. Snáď sa to podarilo. Ale bola to výzva!
Vstupenky na koncert ponúka sieť Ticketportal.
(PR)