Tažko sa nám žilo kedysik. Elektrina nebola a kerá aj bola, aj tá trásla. Veru, človek sa any nemav čoho chytyt.
Katarína Kolníková vyrastala v chudobnej, ale pobožnej rodine. Jej situácia sa podstatne nezmenila ani o niekoľko rokov neskôr, keď sama vychovávala deti. "Pýtala som sa doktora, či som zdravá," spomína na svoje obavy z narodenia štyroch detí v priebehu piatich rokoch. "A on mi povedal, že až moc." O skromných podmienkach, v ktorých prežila celý svoj život, rozprávala vždy veľmi otvorene. V mladosti slúžila v bohatých rodinách a neskôr sa zamestnala v rodnej Radošine ako vychovávateľka v škôlke. Tam sa prvýkrát stretla so štvorročným Stankom od Štepkových.

Konkurz
Hvezdy poznáme malé, vačšé a ešte vačšé: som tretý stupen prvej velkosti, trojka. Ináč som hvezda prvej velkosti na postelnom plátne.
Na konkurz k radošincom prišla koncom leta 1971 ako zrelá päťdesiatnička. Štepkovi a Markovičovi sa jej nenútený prejav ihneď zapáčil. "Já budem hrat ve vašom dyvalle?" neskrývala svoje nadšenie pani Kolníková, keď jej Stano Štepka oznámil, že ju zobrali a dokončieva hru s názvom Človečina. "Budem to vedet? Naučím sa to? Nebude to tažké? Bude na mna volado zvedavý? Budú mi rozumet...?" Dnes už kultová hra o zvlčilej rodine, ktorá čaká na smrť starej matky, mala vo vysokých kruhoch zlý ohlas. "Hra je vulgárna, lascívna, morbídna, a preto by sa nemala hrať," znel záver z ministerstva kultúry. Nakoniec bola zakázaná len mimo Bratislavy a zaradila sa medzi to najlepšie z pera Stana Štepku. Pani Kolníková sa neskôr priznala, že mnohé veci v hre pochopila až po niekoľkých rokoch. Nerozumela slovám ako posteľné plátno alebo protialkoholické liečenie. "U nás sa pilo len tri dny po výplate. Potom už nykto nemal na pijatiku peňáze."

Nielen do Trnavy
Pamatáš sa, Filip? Vodev si ma po tých najvačších putikách v Chicagu. Na mape sme vyhladali ten malý jazýček v Európe. Len na tomto míste nám raz bude dobre.
Aj keď štát na činnosť RND kvôli neangažovanému divadlu neprispieval - čo sa odrazilo napríklad na tom, že nemali na výplaty, cesty a aj kostýmy si museli zabezpečovať sami - prežila Katarína Kolníková v súbore najšťastnejšie chvíle svojho života. Cestovala veľmi rada, šnúry vystúpení po Slovensku brala ako dovolenku. "Inak by som any nevedela, kte je Zvolen," vravievala. Rečou pre ňu typickou si spomínala aj na to, ako ju zvykli Milan Markovič a Stano Štepka sledovať pri cestovaní. "Na cestách po predstavení vždy šeci pospáli, no ja som bola hore a sleduvala cestu. Raz si to aj Stanko Štepka všimol a vraví Milanovi Markovičovi: ´A tá naša stará furt vypráva!´" S radošincami sa dostala aj za veľkú mláku. Napríklad pri lietaní sa upokojila až potom, keď videla, akí driečni chlapi sedia v pilotnej kabíne.

Mariša, pokračuj!
Já mám texty v malíčku. Ja som nikdy nepoznala, čo to je nervozita a tréma. Vyjdem na javisko, zbadám hladysko a v tom momente ma prestáva zaujímat, čo sa deje na javisku.
V súbore prežila výmenu niekoľkých generácií i osobností. Jána Melkoviča, Zuzanu Kronerovú, ktorá sa k nim prišla zaučiť a často ju pri hraní "špehovala" za závesom, Annu Šiškovú či z najmladšej generácie Moniku Hilmerovú alebo Csongora Kassaia. Veľmi rada však celý život spomínala aj na Milana Markoviča. "Strašne sa mi lúbilo, ako sa Milan vedel rehotat. Ten sa tak smál, že padal pod stoly, až mu vybehli slzy aj sople," smiala sa na jednej z jej početných besied pani Kolníková. Vo svojom herectve vždy intuitívne nasledovala najmä Stana Štepku a neskôr aj režiséra Juraja Nvotu. "Aj mi vela ráz vypadol text, ale vždy sme sa z toho vedeli vymotat. My radošinci sme nikdy nemali šepkára, museli sme sa spolehnút iba na seba," tvrdila. Z takejto situácii zvykla vykľučkovať veľmi svojsky, slovami: "Čo sa dívaš, Mariša, pokračuj!"

"Národná památka"
Budem velká umelkyna malého národa. Ved šetky, s kerými som začínala, sú už tam: Mata Hari, Johanka z Arcu, Mary Picfordová a Mária Čubírková... No, hore hlavy!
V jednej z najznámejších historiek si Katarína Kolníková na javisku zdriemla. "Ale šak víte, ja som len tak pridrímala, lebo ten Milan ma na konci hry len slabúčko chycil za ruku, ket som mala stávat z postele. Milan bol v pomykove a pohladom vyzeral Stana Štepku, na kerého kričal: ´Stano, kde si, stará sa nám nehýbe!´ Aj sa zlakli, že sa mi volačo stalo, no já som iba pridrímala trošičku. Ale vedela som, že sa báli, lebo Milan mi povedal ´stará´. A ket mi hovorili takto, tak som vedela, ze ma majú najradšej." Kataríne Kolníkovej sa sen splnil. Veľkou umelkyňou malého národa už je.