Ako si spomínate na 11. september?
V ten deň bolo nádherné počasie a veľmi pekná obloha. O niekoľko dní som mal ísť na dovolenku na Slovensku. Preto som celý týždeň pracoval už od šiestej ráno.
Náš úrad sídlil na sedemdesiatomsiedmom poschodí v južnej veži. Dával som si s kolegami raňajky. Medzi inými aj s kolegyňou, ktorá v ten deň zahynula a na ktorú nikdy nezabudnem. Keď sme si brali kávu práve som jej hovoril, že idem na Slovensko. Zrazu sme počuli taký tupý úder a budova sa začala trochu hýbať. Budova sa síce občas hýbala aj normálne, keď bol vietor, ale toto bolo iné.

Čo ste urobili?
Prvý reflex bol ísť sa pozrieť k oknám, čo sa deje. Priamo sme videli kúdol ohňa a dymu zo severnej veže a lietajúce papiere. Môj okamžitý pocit bol, že idem preč. Bežal som ku stolu, zobral som si tašku a vyšiel som na sedemdesiateôsme poschodie, kde sme mali výťah.
Boli tam expresné výťahy, ktoré premávali na prízemie. Už to tam bolo plné, ale dostal som sa ešte do prvého z nich. Moji kolegovia sa tam ešte dohadovali, či to bola len nejaká malá Cessna, alebo vybuchol plyn vo veľkej reštaurácii, ktorá bola vo vedľajšej veži. Ale boli to samozrejme dohady.

V tej chvíli ste teda nevedeli vôbec nič...
Nie. Utkvel mi v pamäti ich rozhovor. Hovorím im: chlapci nebláznite, ideme preč. Ja som teda vbehol do prvého výťahu a za niekoľko minút som bol vonku. Viaceri z mojich kolegov nakoniec museli použit schodište.

Čo sa dialo vnútri, keď ste sa to dozvedeli? Bol odchod organizovaný?
Práve, že nie. Bolo to dosť čudné. V rámci firmy sme si hovorili, že by sme mali ísť von, ale ten odchod nebol nijako organizovaný. Nikto to tam neriadil. Práve naopak, keď som sa dostal na prízemie, strážnici budovy nám vraveli, aby sme sa vrátili naspäť, že to je problém v druhej veži a že naša Dvojka nemá žiaden problém. Niektorí ľudia rozmýšľali, že sa vrátia, ale ja som nad tým ani neuvažoval. Bolo to dobré rozhodnutie.

Na ulici bolo bezpečnejšie. Čo sa robilo tam?
Dole už bol chaos. Ľudia sa navzájom dohadovali čo sa vlastne stalo. Ja som prešiel cez ulicu do takého malého parčíku na rohu Church Street a Liberty Street. Tam som chcel zavolať rodine, že je všetko v poriadku , ale telefonické spojenie nefungovalo. Vtedy sme si to ešte neuvedomovali, ale počuli sme tam také tupé údery. Boli to ľudia, ktorí vyskakovali z budovy.
Zrazu sme počuli hukot motorov a bolo vidieť lietadlo letiace po západnej strane. Letelo nad riekou Hudson. Urobilo otočku pod južnou vežou a vrazilo do nej. Časti lietadla a budovy sa rozleteli po okolí a všetci začali utekať. Vtedy bolo jasné, že ide o teroristický útok.

Išli ste domov?
To už nastala panika. Ľudia do seba narážali a keď niekto spadol, tak cez neho ďalší piati prešli. Ja bývam v East Village a od WTC som prešiel hore peši, čo mi trvalo asi 40 minút. Nič sa mi, našťastie, nestalo, ale keď som prišiel domov, všimol som si, že moja košeľa i nohavice sú od krvi a nevedel som, odkiaľ sa mi to tam dostalo.

Z fotografií z toho dňa možno vyčítať ľudský strach...
Na tých ľuďoch, čo som stretal, na ich tvárach, pokrytých prachom, bolo vidno paniku a horor. Každý sa s každým rozprával a ľudia si navzájom si pomáhali. Bol som približne na Deviatej ulici, keď sme pozerali, ako to tam dymí, a keď sme sa obzreli o chvíľu, druhá budova už bola dole.
Ľudia mali neveriaci výraz. Nikto z nich si nevedel vysvetliť, ako sa to stalo. Bol to úplný horor.

Kedy ste začali myslieť na niečo iné ako na záchranu života?
Ja som nad tým takto nepremýšľal. Nevedel som totiž, aké vážne to bolo. Hovorilo sa o tom malom lietadle, o probléme s plynom v reštaurácii. Vedel som len, že je to vysoká budova, vedľa je požiar a že musím ísť preč. Takže hneď som odišiel.

Niektorí ľudia, ktorí sa zachránili, pociťovali vinu za to, že prežili práve oni. Cítili ste vinu alebo skôr šťastie?
Ak sa mám priznať, dlho som si neuvedomoval, že by sa niečo takého mohlo stať. Dokonca som sa s tým dlho ani nechcel vysporiadať. Skôr mi vadilo, že tam zomreli nevinní ľudia. Od nás z firmy zomrelo jedenásť ľudí, ja som z nich poznal troch. Vadil mi ten fakt, že tí nevinní ľudia išli ráno ako každý deň do práce a že ich rodiny ich už nikdy neuvidia. Osobne som ale kvôli tomu nemal pocit viny. Cítil som šťastie, že som prežil, pretože som mal svadbu koncom apríla, teda len pár mesiacov predtým.

Sú známe prípady zdravotných či psychických problémov ľudí, ktorí unikli smrti vo WTC. Aký to malo dopad na Vás?
Našťastie som z toho nemal žiadne zdravotné problémy. Mal som však miernu traumu, pocit neistoty, pocit, že sa niečo môže stať. Predtým som to nikdy nemal, ale teraz mám vždy taký nepríjemný pocit, ťažobu, keď je niekde viac ľudí. Napríklad na stanici alebo na letisku.
Na môj život to malo skôr taký dopad, že, keďže vo WTC bol náš hlavný úrad, sme museli pol roka dochádzať do práce do Philadelphie každý deň. To bolo také nepríjemné hlavne z pohladu, že som musel íst masovou dopravou. Ale musím povedať, že moja rodina a hlavne manželka s rodičmi mi boli veľkou podporou a velmi mi pomohli sa s týmto všetkým vysporiadať.

Vnímate túto udalosť, ako keby ste sa druhýkrát narodili?
Teraz už áno, ale v tom momente, keď som sa rozhodol ísť dole a počas následujucich dní, nie.

Kedy ste sa boli prvýkrát pozrieť na mieste?
Bol problém sa tam dostať. Južnejšie od 14th Street nechceli nikoho púšťať, pokiaľ tam človek nemal trvalé bydlisko. Ale koncom týždňa som sa tam už bol pozrieť. Chcel som vidieť, čo z toho zostalo, pretože som tam nejaký čas pracoval a veľmi dobre som to tam poznal. Mal som tie budovy rád, boli veľmi pekné a patrili k New Yorku.

Máte strach z výškových budov?
Ani by som nepovedal. Dnes pracujem pre tú istú firmu, ale na pätnástom poschodí. Strach nemám, ale neviem, či by som tak vysoko, ako na sedemdesiatomsiedmom poschodí, ešte niekedy pracoval. Tie budovy nemusia byť najvyššie.

Kto za tú katastrofu, podľa Vás, môže?
To je zložitá otázka. Ale bez ohľadu na to, kto je v konečnom dôsledku vinný, veľmi ťažko viem nájsť dôvod na to, aby absolútne nevinní ľudia zomierali bez príčiny. Je to nepochopiteľné a nehumánne. A neviem pre to nájsť iné slovo ako vražda.