Antický Rím bola obrovská ríša rozprestierajúca sa v čase najväčšej slávy od Britských ostrovov až po Blízky Východ. Súkromné právo sa práve kvôli nutnosti obchodu naprieč celou ríšou rozvinulo do dokonalej podoby. Svedčí o tom aj používanie starorímskych antických kontraktov v takmer nezmenenej podobe až do súčasnosti.

Na vznik zmlúv, ako boli kúpna zmluva, nájomná zmluva, spoločenská zmluva či mandátna zmluva, sa vyžadoval predovšetkým súhlas všetkých zúčastnených strán, teda konsenzus. Preto sa tieto štyri typy kontraktov nazývali aj konsenzuálne kontrakty. Antické rímske právo vyžadovalo, aby sa zmluvné strany vopred dohodli na všetkých náležitostiach dohody. Samotné zmluvy nemuseli byť vo všetkých prípadoch v písomnej podobe, ústna forma však už v antickom Ríme znamenala menšiu istotu v právnych vzťahoch.

Niektoré typy zmlúv sa dokonca mohli uzavrieť mlčky, len tichým súhlasom oboch strán. „Základná konštrukcia týchto štyroch zmlúv je dnes rovnaká ako v rímskom práve,“ hovorí odborník Peter Mach z Katedry rímskeho a cirkevného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.

Medzi antickou verziou konsenzuálnych kontraktov a ich súčasnými nasledovníkmi existujú aj malé rozdiely. Najväčší rozdiel medzi antickou latinskou koncepciou a dnešnou právnou praxou je pri nájomnej zmluve. „V celej Európe vrátane Slovenska dnes štát silne zasahuje do zmluvnej voľnosti strán a snaží sa chrániť typického spotrebiteľa ako slabšiu stranu aj vrátane cenovej regulácie či predpísaných záruk,“ hovorí Mach. „Toho v antických časoch bolo rozhodne menej.“...