Patrí k najvplyvnejším mužom slovenského futbalu. Pozná nielen trénerskú lavičku, ale aj tvrdý hráčsky chlebíček. Nekladie si servítku pred ústa, je nekompromisný a prísny. Temperamentný v šatni aj na ihrisku. Tréner slovenskej reprezentácie Vladimír Weiss, pre ktorého je každý hráč nahraditeľný.

Uprednostnili ste reprezentáciu pred lukratívnejšou ponukou zo Škótska aj napriek katastrofálnemu stavu v slovenskom futbale. Prečo?
Nebudem rozprávať frázy, ako že si to nesmierne vážim a je to pre mňa veľká česť. Určite je to v prvom rade zodpovednosť voči sebe, voči divákom a voči svojej rodine. Rozhodlo aj to, že slovenský futbal už nemôže byť v horšej pozícii ako je. A ja to chcem zmeniť. Chcem zmeniť myslenie hráčov, chcem zmeniť myslenie ľudí... Verím, že sa hráči môžu pobiť o dobré umiestnenie, že nie sú horší ako Poliaci, Íri, Slovinci a Česi, hoci práve posledne menovaní sú v našej kvalifikačnej skupine na majstrovstvá sveta favoritmi. Verím, že sa dá pri troche šťastia dosiahnuť úspech.

Slovenskému futbalu ste chceli pomôcť. Ako mu pomohol predaj najúspešnejšieho klubu posledných piatich rokov - Artmedie Petržalka, s ktorým to dnes vôbec nevyzerá "ružovo“, dokonca sa ozývajú hlasy, že klub zanikne?
Čo to má spoločné s reprezentáciou?

Ak hovoríte, že chcete pomôcť slovenskému futbalu, a boli ste v predstavenstve akciovej spoločnosti Artmedia, FC Artmedia Petržalka či neskoršieho Futbalového holdingu, a. s., otázka sa mi zdá na mieste...
Kedysi, neskôr som bol už iba tréner. Skúste sa však vžiť do kože majiteľa a uvedomiť si fakty: keď do niečoho dávate desiatky až stovky miliónov korún, prídete na štadión, ktorý ste vybudovali, a na zápas vám chodí 1 500 ľudí, z ktorých 50 vám nadáva, čo urobíte? Ja by som klub takisto predal....

Diváci neodišli zo dňa na deň. Aký zmysel mala niekoľkoročná drina?
To je minulosť... Na jednej strane ma mrzí, že to tak dopadlo. Keď sa však na vec pozriem očami majiteľa klubu, ktorý nevidel nijaký ohlas, nijakú vďaku, chápem jeho konanie. Vyhrali sme ligu, vyhrali sme pohár, vyhrali sme superpohár, hrali sme Ligu majstrov, porazili sme skvelé mužstvá a na zápasy nám chodilo 1 500 ľudí. Kde bola chyba, v čom? Na začiatku, keď sme boli ôsmi, chodilo na zápasy aj 10-tisíc divákov.

Čím to je - kašlú Slováci na futbal?
Treba sa nad tým zamyslieť a treba to zmeniť. Treba postaviť nové štadióny. Keď si zoberiete, ani ten petržalský nebol vyhovujúci, nespĺňal kritériá. Preto sa majiteľ rozhodol kúpiť iný klub, peniaze investovať inde. Taký je biznis. Určite mi je za Artmediou Petržalka ľúto, bolo to moje tretie "dieťa“, prežil som tam trinásť krásnych rokov...

Myslíte si, že so Slovanom to bude mať jeho nový majiteľ ľahšie?
Slovan bude určite veľkým klubom. Čakajú ho dva roky tvrdej práce: budú bez štadióna, budú si budovať zázemie, budú potrebné investície. A tie noví majiteľ má. Fanúšikov nezaujíma, kto je majiteľom klubu. Slovanista je slovanista, kto vlastní klub, to je nepodstatné.

Slovenskému futbalu nepomohla ani korupčná kauza bývalého vysokého funkcionára Slovenského futbalového zväzu Vladimíra Wänkeho. Aký je dnes slovenský futbal?
Myslím, že je normálny.

Čo znamená normálny?
Každý šport si prejde nejakým historickým vývojom, rovnako ním prechádza slovenský futbal. Nie všetko bolo úplne kóšer, ako sa hovorí, no myslím si, že dnes je to dobré.

Keby ste ho porovnali s vývojom demokracie na Slovensku?
Všetko má svoj vývoj, aj futbal. Nič nie je úplne ideálne, ale treba veriť... Tak ako sa vyvíja republika, tak sa vyvíja aj futbal.

V súčasnosti vás médiá titulujú superlatívmi s predponou "naj“. Nebojíte sa, že si v reprezentácii, v prípade, že to nevyjde, pošramotíte povesť?
Určite by som nebral prácu, do ktorej by som išiel s tým, že prehrám. Verím, že vyhrám. A o tom musím presvedčiť nielen hráčov, ale aj divákov, aby sa vrátili na štadióny.
Hore sa ide veľmi ťažko, ale dole sa padá strmhlav a niekedy to bolí. Ale ja verím, že budem mať záchranný padák a pristaneme dobre. Verím hráčom, verím, že budú úspešní.

Slovenský futbal nemôže spasiť jeden dobrý tréner, zmeny by podľa odborníkov potreboval aj Slovenský futbalový zväz. Je František Laurinec muž na správnom mieste?
Keď som pri nástupe do práce prišiel na zväz, tak som povedal, že mojím hodnotiacim kritériom budú ľudia. Dnes som zamestnancom zväzu a pána Laurinca rešpektujem. Ale nerobím pre Laurinca, robím pre slovenský futbal. Hodnotiť ma budú iní.

Vás budú hodnotiť iní, vy však môžete zhodnotiť prácu zväzu nielen ako jeho zamestnanec, ale aj ako odborník. Ako by ste ju oznámkovali?
Určite nebola dobrá... Ja som tu však na to, aby som pracoval s hráčmi, hodnotil hráčov, ich výkony, a nie štruktúry zväzu. Na to sú voľby, ktoré budú o rok.


Reprezentační tréneri údajne nemali vždy v zväze takú slobodu v rozhodovaní o zostave ako vy či za čias bývalého reprezentačného trénera Dušana Galisa. Museli ste zaviesť nové pravidlá?
V mojej práci a mojej trénerskej filozofii neexistuje, aby mi niekto hovoril do zostavy. Samozrejme, som tímový hráč, pracujem so širším okruhom ľudí, nezjedol som jablko múdrosti, ale najdôležitejšie rozhodnutia robím vždy sám vrátane zostavy. O tom, o čom som presvedčený, za tým si stojím. To je podstata mojej práce. Určite nezavolám do reprezentácie hráča preto, lebo na tom bazíruje nejaký klub. To u mňa neexistuje. Nehovorím, že tomu nebolo tak predtým, ale otázka znela inak.

Gólman Štefan Snenecký sa o vás vyjadril ako o trénerovi, ktorý "priniesol niečo nové a jeho príhovory vôbec nepripomínajú čítanie z knihy“. Znamená to, že vás všetci majú radi alebo sa vás všetci boja?
Hrať môže vždy iba jedenásť hráčov. Na začiatku som všetkým povedal: tí, ktorí sedia na lavičke, musia byť urazení a nahnevaní, že nehrajú. Práve to by však mala byť motivácia na ďalší zápas. Dôležité pritom je, aby ma nezačali nenávidieť. Hráč vás totiž nikdy nesmie nenávidieť. Keď sa to stane, spolupráca nemá zmysel a musíme sa rozísť.

Ako reprezentačný tréner nemáte na hráčov toľko času ako v klube. Dá sa vôbec za taký krátky čas zistiť, na koho a ako treba zatlačiť, kto s kým ladí?
Myslel som si, že hráčov poznám, ale iné je, keď ich vidíte v televízii, iné je, keď ich vidíte počas zápasu a iné je, keď s nimi sedíte pri jednom stole na obede... Momentálne ich ešte len spoznávam: bol som s nimi dohromady desať dní, určitý obraz si už však vytváram. Stanovíte si akúsi pyramídu: kto má byť na špičke ľadovca, kto je vodca kolektívu, kto je osobnosť mužstva, ktorí hráči si vyhovujú, kto by mal s kým hrať. Za týždeň sa dá veľa spozorovať a dnes som múdrejší ako v prvý deň na zraze.

Kritizovali ste, že o niektorých hráčoch sa píše ako o hviezdach, hoci hviezdami nie sú...
Niektorí nemenovaní hráči alebo ich agenti to robia vedome. O hráčoch sa píše ako o hviezdach, pričom chlapcom to ubližuje. Dajú gól a naše médiá o nich píšu ako o superbohoch, vytvárajú z nich megahviezdy, a pritom sú to celkom normálni a skromní hráči. V kluboch ich ťahajú starší hráči. Môžem konkrétne spomenúť napríklad Mareka Hamšíka, ktorý je výborným hráčom, tvrdo pracuje, dáva góly, rešpektuje starších a skúsenejších spoluhráčov v klube, ale nie je ťahúňom kabíny, nerozhoduje o veľkých veciach.

Ste známy svojím temperamentom nielen v "cvičisku“, ale aj počas zápasov na ihrisku... Ako sa vám v úlohe reprezentačného trénera darí krotiť temperament?
Už som starší, no na začiatku to bolo horšie, zaplatil som aj dosť pokút. Na reprezentačnej úrovni si to však nemôžem dovoliť a snažím sa. Na druhej strane, hráči potrebujú vidieť, že tréner prežíva zápas s nimi, že na lavičke nesedí ako v divadle. Aj preto musí do zápasu vstúpiť verdiktom, musí vysielať emócie nielen smerom k hráčom a divákom, ale aj k rozhodcovi. Hráči nesmú mať spiaceho trénera...

Reakcia na rozhodcu v zápase so Slovinskom, ktorý nám neodpískal regulárny vyrovnávajúci gól, však bola až príliš "veľavravná“...
Priznávam, že tam bolo niečo vidieť... Ale rozhodca nás poškodil. A veľmi, na takej úrovni, v takom dôležitom zápase. A presne o tom je Slovensko, naša futbalová loby. Futbal sa nehrá len na ihrisku. V Európe nás dnes nikto nechce - či už na klubovej alebo reprezentačnej úrovni. Nemáme štadióny, nemáme infraštruktúru. A to v Európe vedia.

Do akej miery rozhoduje vo futbale lobing, kontakty zväzu v zahraničí?
Do veľkej. Videl som to v Rusku: čo znamenajú peniaze a na čo je futbalová loby. Stačí sa pozrieť, ako sa Rusi v priebehu dvoch rokov zmenili, kde sa dostala ruská reprezentácia, ktorá bola v troskách. Všetko je v ľuďoch. A keď máte peniaze, potom to ide ľahšie. My nemáme ani peniaze, ani štadióny, ani ľudí, ktorí by vedeli lobovať. Stále si však uvedomujem, že začať treba od hráčov, keďže všetko sa odvíja od výsledku. A potom popracovať na ďalších veciach.

Bez peňazí však nová generácia nevyrastie. Neprekáža vám, že politici sa so športovcami radi ukazujú, ale peňazí je čoraz menej?
Hráčom som povedal: prvý krok musíme urobiť my. Potom osobne zaklopem na dvere premiérovi či prezidentovi. Sú to ľudia, s ktorými som priateľ, s ktorými vynikajúco vychádzam. Verím, že pomôžu.
Môžete mať kontakty s bohatými ľuďmi, môžete mať kontakty s politickou špičkou, ale prvý krok musia urobiť hráči. Keď ľudia uvidia, že hráči chcú, môžete aj prehrať, ale to chcenie tam musí byť a musí byť iné. ako tomu bolo v minulosti.

V tíme máme aj úspešných legionárov, nie vždy a nie všetkým však ide v reprezentácii karta. Prečo?
Aj Martina Škrtela, aj Mareka Hamšíka ťahajú v ich kluboch starší hráči - v kluboch je veľa zahraničných hviezd, ktoré im pomáhajú. V reprezentácii však chceme, aby boli práve oni ťahúňmi mužstva. Aj keď výkonnostne na to majú, ľudsky ešte nie. Chalani prídu domov, vidia svojich rodičov, blízkych, cítia zodpovednosť. A zodpovednosť hrať za reprezentáciu je veľká, čo sa podpisuje aj pod psychiku. A práve od nej sú závislé výkony. Hráči ako Škrtel či Hamšík sú však budúcnosťou slovenského futbalu.
Čo sa týka Vitteka, stále mu verím, je to výnimočný hráč. Verím, že v San Maríne dá dva góly a chytí sa, že rozhodne zápas s Poľskom. Ani Marek Mintál nepovedal posledné slovo. To sú hráči, ktorým dôverujem a ktorí do slovenskej reprezentácie patria.

A čo váš syn, ktorý je momentálne v Manchester City. Viete si predstaviť, že by ste povolali aj jeho?
Teória je jedna vec, život druhá... Dvere do reprezentácie má otvorené každý dobrý hráč. Samozrejme, bolo by to pre mňa ako pre jeho otca ťažšie. Verím však, že sa dožijem toho, že môj syn raz bude hrať za reprezentáciu.

Zdedil po vás nielen meno, ale i lásku k futbalu. Je talentovanejší ako ste boli vy?
Určite je väčší talent ako ja. Nie je taký vysoký, ako som bol ja, ale je oveľa šikovnejší s loptou, má výbornú prihrávku, zrýchlenie. Talent má, no všetko závisí od neho. Aj keď je v Manchester City, nedostal ešte šancu v ligovom zápase. Chcel som, aby odišiel na hosťovanie do druhej anglickej ligy, ale manažér Manchester City Mark Hughes ho nepustil, čo znamená, že mu verí, že s ním počíta, že má talent. Všetko však závisí od neho: ako sa chytí, keď dostane šancu.

Pravdepodobne v ňom máte aj veľkého kritika...
On mi nikdy nič nevyčíta, skôr je to naopak... Kritikou sa mu však snažím pomôcť k tomu, aby napredoval.

Vzťahy úspešný otec - syn bývajú komplikované: okolie od synov úspešných otcov očakáva, že budú aspoň takí dobrí ako ich otcovia. Nikdy ste - povedané so zveličením - nerozmýšľali, že mu zmeníte priezvisko?
Keď sa človek na neho pozrie, netreba mu meniť priezvisko. Od pätnástich rokov je v Anglicku, je na správnej ceste, život má vo svojich rukách, som na neho hrdý.

Znamená to, že na Slovensku by z neho hviezda nevyrástla?
Škrtel vyrástol v Trenčíne, Hamšík v Slovane, hoci odišiel mladý.

Takže aj na Slovensku sa ešte stále dajú vychovávať veľké futbalové mená?
Momentálne ťažko, ale za tri- štyri roky tu bude silný Slovan. Podobne hráči v Žiline, možno v Košiciach budú mať silné zázemie. Raz k tomu príde, že finančná situácia na Slovensku bude lepšia, kluby budú napredovať, budú si môcť dovoliť podržať a zaplatiť dobrých hráčov. Hráči nebudú odchádzať v mladom veku, nebudú hrať v Poľsku či v Maďarsku - v krajinách, ktoré nie sú futbalovo lepšie ako Slovensko. Stále sa dajú vychovať ďalší Škrtelovci, Hamšíkovci, Vittekovci. A príde čas, keď budú hrať za slovenské kluby. Hoci najlepší vždy odídu, ale to je prirodzený vývoj. Rovnako je tomu v Rusku, vo Francúzsku - o tom je sila peňazí a nedá sa to ovplyvniť.

Čo dokážu peniaze ste zažili ako tréner Saturnu Ramenskoje v Rusku, v súvislosti s ktorým sa však veľa hovorí o úplatkoch a korupcii...
To bolo kedysi. Dnes je Rusko štvrtou - piatou najťažšou ligou, v ktorej hrá ohromné množstvo legionárov. Rusko má ohromnú budúcnosť: stavajú sa nové štadióny, je tam dosť peňazí a sú tam ľudia, ktorí milujú futbal. Systém v Rusku je však iný: čo povie gubernátor, respektíve človek, ktorý dáva peniaze, to je písmo sväté. Je to postavené na jednom človeku v štýle dávam peniaze a čo poviem, to platí. Rovnako to bolo aj v prípade mužstva, kde som pôsobil: čo povedal gubernátor Boris Vsevolodovič Gromov, to bolo písmo sväté.

Zdá sa, že ako tréner ste teda v Rusku nemali takmer nijaké právomoci?
To v žiadnom prípade. V Rusku platí aj ďalšie pravidlo: čo povie hlavný tréner, to je písmo sväté. Ako tréner tam máte obrovskú moc. A okrem toho vynikajúce podmienky. Pol druha roka v ruskej superlige bolo najkrajším obdobím mojej kariéry. Pracovať v takých podmienkach na takej tréningovej báze a na takom krásnom štadióne s takými krásnymi ľuďmi ako bol gubernátor Gromov, to by som doprial každému.

Zlé podmienky ste nemali ani v Artmedii, ktorá patrila Ivanovi Kmotríkovi. Ako sa vám spolupracovalo s touto pomerne temperamentnou a navyše, kontroverznou osobnosťou?
Bol to môj šéf, spolupracovalo sa mi s ním dobre a verím, že aj bude. Náš vzťah sa nekončí tým, že ja som v reprezentácii a on je dnes v Slovane. Na druhej strane, je to môj najlepší priateľ.

Znamená to, že po skončení v reprezentácii máte dvere do Slovanu otvorené?
(Smiech.) Ja som v reprezentácii ešte len začal a vy už končíte.

Nemyslím zajtra, ale v budúcnosti - existuje medzi vami v tomto smere nejaká dohoda?
(Smiech.) Dnes som v reprezentácii a urobím všetko pre to, aby bola úspešná. Čo bude za rok a pol, neviem...

Aj keď nepôsobíte ako človek, ktorý by sa v prípade neúspechov utápal v depresiách, predsa - mávate ťažké chvíle?
Určite... Každý človek po nejakej prehre alebo neúspechu hľadá príčiny, zisťuje, kde urobil chybu. V tomto smere mi však dokážu pomôcť skôr ľudia z bývalej firmy, ľudia, ktorí mi "fandili“ dávno predtým, s ktorými si zájdem na pivo a rozprávame sa o celkom iných veciach.

Nikdy sa vám nestalo, že na vás niekto "na pive“ verbálne alebo fyzicky zaútočil kvôli nespokojnosti s výsledkom, kvôli futbalu?
Nie, zatiaľ som sa s tým nestretol. Pripomienky na internete si nečítam.

A čo pripomienky v podobe kritiky v médiách, s ktorými nemáte úplne ideálny vzťah?
Ja mám s médiami dobrý vzťah, dokonca výborný. Mám rád opozičných novinárov, ktorí kritizujú a má to nejakú pointu. Nemám rád bulvár, ktorý píše o nepodstatných veciach. V poslednom čase sa mi však zdá, že aj z niektorých "normálnych“ novín sa stáva bulvár. Aj preto si občas vyberám, s kým hovorím, s kým urobím interview, keďže poznám väčšinu novinárov. Určite som aj kontroverzný typ, určite sa aj pohádam. Ale keď to má zmysel, tak je to krok vpred pre obidve strany.