Dňa 16. mája 1966 sa v Číne začala Veľká proletárska kultúrna revolúcia

Takmer tridsať rokov, počas ktorých Mao Ce-tung vládol Číne pevnou rukou, si toho táto krajina vytrpela naozaj veľa: desiatky miliónov mŕtvych, masové perzekúcie, neustále čistky v čele strany, boj proti "pravičiakom" či intelektuálom a neustále kampane, ktoré mali Ríšu stredu posunúť k svetlým zajtrajškom. V rokoch 1957 -- 1958 to bolo hnutie "sto kvetov", v rokoch 1958 -- 1960 tzv. veľký skok, až nakoniec celé šialenstvo vyvrcholilo v rokoch 1966 -- 1969 kultúrnou revolúciou.

Červené gardy
Tak ako to už v totalitných režimoch býva, zdrojom nespokojnosti vládcov sú často ich najbližší spolupracovníci a spolustraníci. Ináč to nebolo ani v Číne, kde súdruh Mao spozoroval silný tlak zo strany "revizionistov," ktorých upodozrieval, že ustupujú od cieľov komunistickej revolúcie, akceptujú spoločenské zlá ako privilegované postavenie a hromadenie pozemských statkov, čo sa vlastne dalo považovať za reštauráciu kapitalizmu.
Čo s tým? Odpoveď masového vraha bola jasná: vyhlásil vojnu predákom strany, "liberálnej buržoázii" i intelektuálom. Na rozdiel od veľkého skoku, keď sa spoľahol na vidiečanov, si tentoraz zavolal na pomoc mestskú mládež.
Mao a Ústredná skupina pre kultúrnu revolúciu (vedená jeho manželkou a skupinou radikálnych šanghajských intelektuálov) organizovali sfanatizovaných študentov prostredníctvom hesiel ako "Páľte na štáby" či "Učte sa revolúcii uskutočňovaním revolúcie". Nech už bolo Maovým zámerom čokoľvek, červené gardy rozpútali brutálnu vojnu teroru, vnikali do obydlí bohatších spoluobčanov a intelektuálov a pálili knihy a rukopisy, ponižovali, mlátili, a dokonca zabíjali ich obyvateľov.
Všetko ospravedlňovali bojom proti "štyrom starým" -- starým myšlienkam, starej kultúre, starým zvyklostiam a starým návykom.
Možno až desať miliónov chlapcov a dievčat od deviatich do osemnástich rokov sa potulovalo po uliciach s červenými páskami na rukávoch a zastavovali kohokoľvek, kto im pripadal poznačený tradičným vzdelaním alebo cudzími vplyvmi. Chytali dievčatá, ktorým odrezávali dlhé vrkoče, nútili reštaurácie zjednodušiť menu, rozbíjali neónové reklamy a pálili všetko, čo považovali za nerevolučné -- od džezových platní po šachovnice.

Ústup
Besnenie vyvrcholilo v roku 1967, keď začali červené gardy "vyťahovať" štátnych a straníckych funkcionárov na výsluchy. Zašlo to tak ďaleko, že generálneho tajomníka strany Tenga obvinili, že ide kapitalistickou cestou a podobne ako tisíce ďalších funkcionárov ho zatkli, súdili a verejne urážali.
Touto mobilizáciou mládeže chcel Mao dosiahnuť stav, ktorý mal viesť k akejsi očistnej revolúcii. Nastal však chaos, ktorý už nedokázal kontrolovať ani veľký predseda. Po tom, ako prikázal červeným gardistom "vyťahovať ľudí, idúcich po kapitalistickej ceste" aj z armády, sa krajina začala nebezpečne blížiť k občianskej vojne, v ktorej jednotlivé gardistické frakcie bojovali proti sebe.
Tlačený obavou o ďalší vývoj Mao v júli 1968 nariadil armáde, aby vo všetkých provinciách vytvorila revolučné výbory a rozhodol o rozpustení gárd a o masovom vyslaní ich členov na vidiek, čo sa vlastne rovnalo pádu na samé dno.
Epilóg celého príbehu sa odohral v apríli nasledujúceho roku. 9. zjazd komunistickej strany, na ktorý sa dve tretiny delegátov dostavili v uniformách, prijal nové stanovy, ktoré zdôrazňovali Maove myšlienky. Členstvo v partaji bolo obmedzené podľa triedneho pôvodu a maršal Lin Piao, ktorý ovládal celú armádu, bol vyslovene vyhlásený za "Maovho blízkeho súdruha v zbrani a nástupcu". (Mimochodom, vodcovu priazeň mal len dva roky.)
Symptomatická bola reakcia revolučne naladenej západnej Európy a Severnej Ameriky: Kultúrna revolúcia sa tam mylne vykladala ako revolta intelektuálov. V skutočnosti to bolo naopak: táto nešťastná akcia bola zameraná aj proti, ako sa vtedy hovorilo, "okuliarnatým".