Preteky o Modrú stuhu
Putovné prestížne ocenenie v podobe gule, ktorú nesú moreplavci, mali zdobiť miniatúrne modely víťazných lodí. Vyhotovená bola na zákazku bohatého Angličana M. Halsa. Od roku 1838 až dodnes Modrú stuhu dostávajú lode, ktoré prekonali rýchlostný rekord pri plavbe cez severný Atlantický oceán. „O získanie tejto trofeje sa pokúšal aj Titanic. Lenže nie na prvej ceste z Southamptonu do New Yorku, ale cestou späť,“ hovorí Ondřej Vrkoč.

Posledný komín
V časoch, kedy sa staval „nepotopiteľný“ kolos, bolo bežné, že lode mali len tri komíny. Tak to bolo aj na Titanicu. Lenže majitelia parníka chceli urobiť veľký dojem, a tak pristavili štvrtý, v poradí posledný komín. Z toho sa však nevalil žiadny dym. Fungoval ako ventilácia do strojovne, a tým si vyslúžil pomenovanie „falošný“ komín.

Oceľ zo železiarní Vítkovice
Univerzitné výskumy, ktoré skúmali vzorky trosiek Titanicu dokazujú, že loď bola postavená z vysoko kvalitnej uhlíkovej ocele, ktorá pochádzala zo škótskeho Glasgowa. „Oceľ použitá pre Titanic bola síce tvrdá, ale zároveň krehká a v súčasnosti by tento druh ocele na stavbu lodi nikto nepoužil. Bola určená na iné použitie. Vítkovické železiarne v tom čase skutočne vyrábali pancierové plechy pre lode – podieľali sa predovšetkým na výstavbe rakúsko-uhorského vojnového námorníctva. Či sa nejakou marginálnou dodávkou ocele podieľali aj pre Titanic, sa nedá dokázať,“ hovorí Hana Šústková z archívu Vítkovice, a. s.