Island bol prvou krajinou, ktorá pred dvomi rokmi takmer skolabovala v dôsledku globálnej finančnej krízy. V tom čase na finančných trhoch koloval vtip o tom, že rozdiel medzi Islandom a Írskom je jedno písmeno a šesť mesiacov (z anglických názvov oboch krajín "Iceland“ a "Ireland“). V reakcii na aktuálnu krízu írskej ekonomiky tento čierny humor pripomenul Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, argumentujúc, že vtip sa otočil proti posmeškárom. Vskutku, podľa dostupných makroekonomických indikátorov, Island sa z krízy zotavuje oveľa lepšie ako jeho väčší ostrovný sused: prepad ekonomiky bol menší a už budúci rok sa očakáva pozitívny rast HDP, miera nezamestnanosti cca sedem percent je zhruba polovičná írskej, bežný účet platobnej bilancie je v prebytku a budúci rok by sa do prebytku mal dostať aj primárny deficit verejných financií. Súdiac podľa prirážok na finančných inštrumentoch, investori veria oveľa viac ekonomike Islandu ako Írska.
Krugman vidí dva hlavné dôvody, prečo sa islandskej ekonomike darí lepšie ako írskej. Po prvé, Island na rozdiel od Írska nevzal na seba všetky záväzky insolventných bánk (tie sú kľúčovým problémom obidvoch ekonomík). Zahraniční veritelia islandských bánk tak prišli až o štyri pätiny svojich pohľadávok, čo významne znížilo zahraničný dlh krajiny. A po druhé, Island má vlastnú menu, ktorú mohol nechať zdevalvovať, a tak ešte viac znížiť dlhové bremeno krajiny a zároveň zlepšiť konkurencieschopnosť svojich vývozcov.
Každá minca má však dve strany. Rubom tej prvej sú poškodení veritelia, vrátane drobných vkladateľov v zahraničných pobočkách islandských bánk vo Veľkej Británii či Holandsku, vplyvných strategických partnerov Islandu. Rubom tej druhej mince, na líci hovoriacej v prospech vlastnej meny je fakt, že devalvácia neznížila dlhy domácim občanom, pretože väčšina úverov je fixovaná v zahraničných menách alebo naviazaná na infláciu, ktorá po znehodnotení meny, samozrejme, prudko stúpla.
Zdenko Štefanides
analytik VÚB Banky